Rada by som vám vyrozprávala môj príbeh so štastným koncom. S manželom som sa spoznala keď som mala 19 rokov a on 32. Nebola to láska na prvý pohľad, teda aspoň z mojej strany. Po 2 mesiacoch 7/2007 čo sme sa poznali ma nečakane požiadal o ruku a ja som hneď súhlasila. Všetko nabralo rýchly spád.

Na ďalší mesiac sme sa rozhodli, že sa začneme snažiť o bábätko, veď ktovie, kedy sa nám to podarí. O další mesiac som sa dostala do nemocnice, mala som dosť velkú cystu, ale naštastie sa vstrebala.

Navštívila som moju lekárku, aby som jej povedala, že sa snažíme o bejby, ale povedala, že mám prísť, keď sa nebude dariť rok. V 5/2008 sme sa vzali a boli sme tými najštastnejšími ľudmi na svete.

Bábo aj po roku v nedohladne, tak som opäť navštívila lekárku. Dostala som Duphaston, z ktorého som neškutočne začala priberať, ale stále som si vravela, že mi to stojí za to a manžel mi vravel, že aj keby mám 150kg, bude ma nosiť na rukách. Duphaston som prestala užívať po 3 rokoch a zmenila lekára.

Rok za rokom išiel, ja som naplakala more sĺz po každej neželanej mrche, až nastal rok 2012, keď sa moja malá sestra vydávala. V januári 2012 sme podali žiadosť o adopciu a začali s prípravami v Usmeve ako dar.

Odkedy som prestala užívať lieky, mrcha chodila alebo skôr nechodila málokedy. Po sestrinej svadbe som si uvedomila, že som ju už vážne dávno nemala a nemohla som prísť na to, kedy vlastne prišla. Mala som doma jeden ovulačný test, tak som testla.