Bola som 4 dni po pôrode, keď nás prepúšťali z nemocnice. Prišla za mnou sestrička z ORL, že ide Kristínke urobiť skríning ušiek. Ľavé uško jej vyšlo nepočujúce, pravé bolo v poriadku. Povedala mi, že máme prísť na kontrolu o mesiac, že bábätko ešte asi nie je očistené od plodovej vody. O mesiac mi povedali to isté – ľavá strana nevýbavné, príďte o ďalší mesiac… a takto to šlo asi do štvrtého mesiaca. Nakoniec nám ľavé uško nevyšlo vôbec. Tešilo ma však, že to pravé bolo počujúce a pani doktorka mi povedala, že pokiaľ je nepočujúce iba jedno uško nebude to mať vplyv na vývin reči a Kristínka nebude potrebovať ani načúvací aparát. Poslali nás domov s tým, že máme prísť na kontrolu o pol roka….

Všetko bolo krásne Kristínka začala bľabotať, zdalo sa mi však, že veľmi málo. Na zvuky reagovala, len rozprávala veľmi málo. Aj keď by sa to nemalo, začala som ju porovnávať s inými deťmi. Kristínka mala rok a nepovedala mama, pápá, ťap, ťap… Na ďalšej kontrole mi povedali, že aj pravé uško sa začína zhoršovať… nechcela som si to pripustiť, veď to predsa nie je možné, aby moja dcéra nepočula. Doma som skúšala rôzne zvukové hračky, tlieskala som jej za chrbtom. Videla som, že nereaguje, no vždy som si povedala, že je asi niečím zaujatá, hrá sa a preto nereaguje. Potešila som sa vždy, keď zareagovala na akýkoľvek zvuk. Verila som, že pravé uško vyšlo zle preto, lebo jej vyšetrenie robili v prirodzenom spánku, pričom sa stále budila a nedalo sa jej to veľmi dobre vyšetriť. A tak sme stále zhruba raz do mesiaca chodili na kontroly, kde vyšetrenie robili v prirodzenom spánku. Vyšetrenie sa nikdy nepodarilo urobiť do konca, lebo sa Kristínka vždy zobudila. Až keď mi sestrička jedného dňa povedala, aby sme išli do inej nemocnice, kde ju uspia a vyšetrenie bude presnejšie. Tak sme išli na audiometriu do nemocnice, keď mala cca 2 roky. Výsledok – percepčná porucha sluchu, ľavé uško ťažká strata sluchu 90 db, pravé uško stredne ťažká porucha sluchu 70 db. Celková strata sluchu vtedy bola 70%. Dostali sme načúvacie aparáty na obe ušká…

Ako sme sa učili žiť s postihnutím  sluchu

Keď sme si prvý krát priniesli aparátiky domov, Kristínka ich nechcela… snažila som sa jej vysvetliť, že bude lepšie počuť mňa, kamarátov, rozprávku… netlačila som na ňu. Bola som rada, keď si ich dala na dve hodinky denne a zvykala si na ne. Postupne sme aparátiky museli požičať bábike, plyšovému mackovi, dokonca sme si ich aj podelili, jeden som mala ja a jeden Kristínka 🙂

Jedného dňa sa na ihrisku prihovoril Kristínke malý chlapček, no ona mu neodpovedala. Chlapček sa jej opýtal, „Prečo mi neodpovedáš?“…potom sa jej zahľadel na ušká a povedal si akoby sám pre seba, „Aha ty nepočuješ…“ V tej chvíli, keď som to počula z úst malého chlapca na ihrisku som si to naplno uvedomila…  Moja dcéra nepočuje…. Neviem ani popísať, čo som vtedy pocítila – bezradnosť, smútok, zradu, miešalo sa vo mne všetko. Keď v ten večer Kristínka zaspala, vrátila sa mi pred oči celá tá scéna z ihriska… a slová malého chlapca… Aha ty nepočuješ… V tej chvíli som za to, že nepočuje obvinila asi všetkých… seba, lekárov na ORL, lekárov, ktorých som mala pri pôrode, sestričky…  celý svet…. Večer som sa vyplakala a ráno začal nový deň a musel byť samozrejme s úsmevom, lebo moje dieťa je moje slniečko a práve pre ňu som ja musela byť silná, veď ma predsa potrebuje…

Začala som si na internete pozerať zariadenia pre sluchovo postihnuté deti. Volala som kamarátke špeciálnej pedagogičke, či mi vie niekoho odporučiť. Dostala som od nej kontakt na jednu dievčinu v rovnakom čase ako som našla škôlku pre sluchovo postihnuté deti na Hrdličkovej ulici. Spoločne sme dospeli k názoru, že táto škôlka bude pre Kristínku najlepšia. Všetko od psychológov, špeciálnych pedagógov a logopédov pod jednou strechou. Kristínka mala 2,5 roka, keď začala škôlku navštevovať. A potom to už išlo veľmi rýchlo… začala sa učiť posunky, slová, každý deň priniesla domov niečo nové a ja som bola nesmierne šťastná a hrdá na to, aká je šikovná a ako rýchlo sa učí. Vlastne to mala všetko “v sebe” len to nevedela vyjadriť slovom a posunky sme neovládali, nakoľko sme v rodine všetci počujúci. Bola som prešťastná, keď mi prvý krát ukázala posunok “mama”… mala skoro tri roky a ja som plakala od šťastia.  Ja som sa začala učiť posunky spolu s ňou. Postupne sme pridávali slová…

Modrykonik je partnerom tanečnej súťaže pre materské, základné a stredné školy SCHOOLDANCE. Informacie o tejto súťaži vám budeme prinášať cez fotoblog schooldance.

Modrykonik je garantom kategórie materské školy. V súvislosti s tým chceme pre vás pripraviť zaujimavé súťaže a v rámci finálového dňa konikovský program pre deti. Dozviete sa o tom na fotoblogu schooldance.

Časový harmonogram súťaže:

Marec, Apríl - Registrácia škôl
Apríl - Nahrávanie tanečných vystúpení a Glogu na stránku
Máj - Internetové hlasovanie
Jún (18.6.) - Finále súťaže v Slovenskom národnom divadle

Oficiálna stránka schooldance - www.schooldance.sk

Aj Asmira Team sa pripravuje

Ako sa jeden obyčajný nápad stretol s neobyčajným ohlasom

"Mamííí, ja sa nudíííím. Čo mám robiť?"

Ruku na srdce priatelia, koľkokrát ste z detskej izby vašich ratolestí započuli túto otázku? A ruku na srdce, koľkokrát ste na ňu vedeli aj odpovedať? Ak práve nie je čas na šantenie po vonku a doma máte chorú alebo len znudenú ratolesť, možno aj dve, tri, štyri, skúste si nájsť chvíľu a začnite tvoriť! Že neviete kde a ako začať? Tak sa na chvíľu začítajte a nechajte sa inšpirovať.

Využite prázdne rolky z kuchynských utierok a toaletného papiera a "postavte si" napríklad rozprávkový hrad

autor: @siouxsie

Úsmev na tvári vašim najmenším vyčarte bielym mrakom z filcu s dúhovými kvapkami (na zavesenie kvapiek vám výborne poslúži aj zubná niť alebo rybársky vlásec)