Pred 1,5 rokom som ukončila našu sériu "Boj o životy" s tým, že naše špeciálne dieťa - Sofinka mala 3,5 roka a pomaličky napreduje. Odvtedy sme sa posunuli zase ďalej. 

Leto 2020. Oddych, prázdniny, dovolenka a veľká zmena. Pri prechádzke po našej obci som si všimla nenápadnú tabuľku s nápisom Jasle. Keď zverejnili inzerát s voľnými miestami pre nové detičky, čosi vo mne ťuklo: Sofi má 3,5 roka, kolektív by sa jej zišiel. Ale nie hocijaký, potrebuje zvýšenú starostlivosť, pomoc pri sebaobslužných činnostiach, nosí plienky a hlavne, má koooopec diagnóz. Kde mi ju zoberú?! Jasličky vyzerali ako dobrá voľba, s malou dušičkou som tam skúsila zavolať. Pozitívna reakcia ma hneď prekvapila, skúsenosť s "iným" dieťatkom už mali a Sofinku by radi prijali medzi seba. Malý kolektív s 1 až 2 učiteľmi, ideálne pre naše potreby. Najprv na skúšku, potom na stálo. Sofinka sa ujala na novom mieste, zvyknutá na množstvo nových ľudí, nemala s ničím problém. Deti, učitelia aj rodičia ju bez problémov prijali medzi seba. Ráno ma posielala preč, popoludní sa tešila, keď ma zbadala, pišťala, jačala, zakrývala si pusu od radosti. 

Veľa času trávili deti vonku na dvore, vyslovene domáce prostredie. Dokonca sa Sofi podarilo odplienkovať do tej miery, že v zime nosila plienku už len na spánok. Paráda. Veľmi mi odľahlo, lebo spoločnosť detí, aj keď mladších, potrebovala. Mentálne zodpovedala ich úrovni, takže si sadli. Nemusela som riešiť asistentku do škôlky, túto byrokraciu naozaj neznášam. Bez asistentky by ju sotva vzali do štátnej škôlky a znovu by bola odsúdená zotrvať v domácom prostredí. Jasličky striedame s našimi rehabilitáciami a terapiami, takže sú týždne, keď sa tam neohreje, ale som vďačná aj za ten krátky čas v kolektíve, ktorý ju posúva vpred. 

Určite všetci viete, čo je gravitácia. Neviditeľná sila, ktorá k sebe priťahuje objekty, určuje pohyby hviezd a planét a zhadzuje jablká na hlavy nič netušiacim fyzikom. A pri jednom takom začneme.

Písal sa rok 1665, v Anglicku bol logdán kvôli bubonickému moru a mladý Isaac Newton bol v tej dobe v karanténe a na dištančnom štúdiu, keďže Univerzita v Cambridge bola zatvorená. Ako si tak sedel pod stromom, tak "Bum", na hlavu mu padlo jablko (nie je to tak úplne pravda, ale na naše účely postačí). Zrodila sa teória gravitácie. Isaac Newton počas dvojročného logdánu (keďže nemal netflix 😄) objavil taktiež princíp gravitácie, calculus, orbity planét a tri pohybové zákony.  

Ako však veda postupovala, Newtonova teória gravitácie nepostačovala a prišiel na scénu Albert Einstein. Einstein bol Newtonovým veľkým obdivovateľom a dokonca sa mu vo svojich memoároch ospravedlnil slovami "Newton, odpusť mi". Einstein súhlasil s Newtonom, že priestor má 3 dimenzie: výška, šírka a dĺžka. Priestor môže byť vyplnený hmotou, ale taktiež nemusí (teoreticky môže existovať vesmír, v ktorom sa nič nenachádza). Newton však neveril, že objekty môžu ovplyvňovať samotný priestor, kdežto Einstein naopak veril, že objekty môžu priestor natiahnuť, ohnúť, pokrútiť či stiahnuť. Samotná gravitácia bola len dôsledkom toho, ako objekty ovplyvňujú priestor. V roku 1905 prišiel s teóriou relativity, kde pridal čas ako štvrtú dimenziu do priestoru - časopriestoru. Veľké objekty rovnako, ako ohýbajú priestor, ohýbajú aj čas tým, že ho dokážu natiahnuť alebo stiahnuť. 

Časopriestor si môžeme predstaviť ako trampolínu. Povrch trampolíny je v našom prípade samotný časopriestor. Do stredu trampolíny umiestnime bowlingovú guľu a môžeme vidieť, ako zakrivila náš časopriestor. Ak teraz umiestnime na trampolínu tenisovú loptičku, odkotúľa sa rovno k bowlingovej guli. Čím masívnejší objekt, tým vačšie bude ohnutie časopriestoru a tým viac bude k sebe priťahovať iné objekty.

Najmasívnejšie objekty, ktoré vo vesmíre poznáme, sú čierne diery. Tie zakrivujú časopriestor tak extrémne, že ak by ste pozorovali čokoľvek, čo spadlo do čiernej diery, vyzeralo by to tak, že čas v nej zastal a daný objekt zamrzol v čase. 

A prečo sa teda čas ohne (presnejšie spomalí) okolo masívnych objektov? To sa najprv musíme pozrieť na to, ako funguje svetlo, a to si nechám na ďalší článok, ktorý sa pokúsim napísať v nasledujúcich dňoch. 🙂