Možno patríte k šťastlivcom, ktorí žijú obklopení zeleňou. Mnohí z nás však žijú v oblastiach, ktoré boli v minulosti odlesnené a zelene je tam žalostne málo. 

V predošlom článku som spomenula pár dôvodov, prečo je zeleň pre nás dôležitá. Teraz by som chcela na neho nadviazať pár radami pri výbere rastlín, kedže v práci sa denne stretávam s ľuďmi, ktorí majú stromy radi, chcú nejaký posadiť, len netušia aký. 

Nie je jednoduché vybrať správny strom na správne miesto. Určite je vhodné obrátiť sa na skúseného záhradníka. Pri výbere treba zohladniť napr.  druh pôdy, ale aj priemerné ročné teploty či vlhkosť vzduchu. Ale kedže nie každý, kto sa ako záhradník tvári, ním aj naozaj je, tak tu je pár tipov, ktoré by vám mohli pomôcť napr. aj v záhradníctve.

Najjednoduchším a najlacnejším spôsobom, ako "prísť" k stromu, je vypestovať ho zo semena. Na fotke je žaluď skoro na jar. Už na ňom vidno ako klíči. Keď takýto žaluď posadíte do kvetináča a budete sa o neho starať, vypestujete si strom, ktorý je vhodný posadiť tam, kde je veľa miesta a žiadne nadzemné elektrické vedenie - vyrastie z neho totiž obrovský strom.

Ak sa Vám nechce tak dlho čakať, môžete si stromček samozrejme kúpiť v lesnej alebo okrasnej škôlke či v záhradníctve. Ak si chcete kúpiť dub, čo vyrástol z takéhoto žaluďa, musíte hľadať strom s názvom Quercus robur.

A tu sa zastavíme pri názvoch. V predajniach bývajú rastliny označené latinskými názvami. Aby ste tomu lepšie chápali, vysvetlíme si to na tom dube - QUERCUS je po slovensky dub, ROBUR je po slovensky letný. Ak posadíte strom s takýmto názvom, narastie statný, dlhoveký strom. Ak by ste kúpili strom, ktorý sa skladá z troch slov napr. Quercus robur 'Fastigiata' - to tretie slovo je upozornením, že už sa nejedná o strom, čo si len tak vyrástol zo žaluďa, ale že je to výsledok šlachtenia. V tomto prípade FASTIGIATA znamená, že sa jedná o dub stĺpovitý t.j. koruna nebude široká  a rozložitá, ale bude mať do šírky len +/- 6m, bude vysoký +/- 15m a bude pôsobiť ako "stĺp".

Prefarbila som si vlasy. Z blond na ryšavú. Asi som chcela zmenu. Nový nádych. Keď ma manžel uvidel, vyhlásil: "Znova som sa zamiloval:" Ráno sa niekedy na seba pozerám do zrkadla a snažím sa ešte na seba zvyknúť. Smiešne.

Pani doktorka sa neozvala ako bol týždeň dlhý. O to lepšie. Nechcelo sa mi vysvetľovať, že potrebujeme dlhšiu prestávku. A vlastne týmto všetkým zakrývať to, že už k nej a do tej jej mega modernej kliniky nemáme chuť prísť. Neobviňujem ju, nehnevám sa na ňu. Veď koľkým párom pomohla. Len jednoducho tam už chodiť nechcem. Aspoň na nejaký čas. Veď kto vie...

Začala som vnímať farby a vône jesene. Neviem či to bolo tým, že sa mi zachcelo ísť domov a práve tieto vnemy mi ho pripomínali alebo som začala byť viac vnímavá. Kedysi som sa jašila za letom, nemohla prečkať jar a vystáť studenú zimu. Zistila som, že každé ročné obdobie je nádherné a nie len obdobie, ale i každý mesiac či týždeň. Hľadala som krásu vo všedných dňoch, rátala som vrabce na našej parapetnej doske a sledovala, ako si pochutnávajú na omrvinkách, tešila sa z farebne vymaľovanej oblohy pri západe slnka a radovala z nového výhonku, ktorý vytlačili moje kvety.

S každým mesiacom prichádza i nádej. Budem mať bolesti brucha? Mám vyhádzanú tvár? Bude to meškať? Ale veď čo tam po tom. Máme čas...

Každý rok prepadne na základných školách na Slovensku viac ako 10 000 detí. 

Výnimkou bol pandemický rok 2020, kedy prepadlo "len"  okolo 3000 žiakov. Avšak pandémia si svoju daň stále vyberá. Aktuálny školský rok ukazuje, aké hlboké stopy zanechali zatvorené školy nie len na vedomostnej úrovni žiakov, ale aj ich psychickom zdraví. Takže otázka už teraz znie, koľko detí si bude musieť zopakovať ročník v nasledovnom školskom roku ?

Elena a Maja

Doučujem dve dievčatá z vylúčenej rómskej komunity. Sú to sestry, obe tretiačky. Jedna mala byť štvrtáčkou, ale ako sa mi zahanbene priznala, prepadla. Učíme sa podľa toho, čo práve potrebujú. Moja práca je intuitívna a nesystémová, ale aj tak si myslím, že užitočná. Z jednoduchého dôvodu: aj málo je lepšie ako nič. A tak sa učíme raz o stromoch na vlastivedu, inokedy násobenie a delenie, alebo vybrané slová. Okrem domácich úloh by sme potrebovali pracovať na čitateľskej gramotnosti, komunikačných zručnostiach, učiť sa v širších súvislostiach, možno aj zážitkovou formou. Potrebovali by sme viac času, ktorý z objektívnych príčin nemáme,  väčší záujem rodiny a okolia, ja by som ocenila usmernenia a rady od odborníkov, keďže som len dobrovoľníčka - solitérka, bez pedagogického vzdelania. Rada by som Elene účinne vysvetlila, že už nemôže prepadnúť, ináč sa nedostane na strednú školu. Ešte radšej by som to vysvetlila jej mame, no nemyslím si, že to bude považovať za dôležité. Momentálne neviem, "kam skôr skočiť", koho osloviť v prvom, koho v druhom rade..., ako rozbehnúť organizovanú, koncepčnú pomoc, aby sa dievčatám vodilo lepšie. Obe majú chuť sa učiť, úprimný záujem o sebazdokonaľovanie. Učivo zvládajú často krát lepšie, ako môj rovnako starý syn. On je síce dyslektik a dysgrafik, ale dobre mu to myslí a je šikovný. Má chápavých učiteľov, vnímavých rodičov, ktorí sa mu venujú, chodí na krúžky ktoré ho bavia, doma stavia stavebnice, občas hrá počítačové hry, so mnou si večer číta rozprávky na dobrú noc. Elena a Maja (mená sú zmenené) nemajú ani vlastnú izbu, ani stôl a stoličku, kde by sa mohli v pokoji učiť. Sú rady, keď majú čo do žalúdka, keď sa pre ne na zimu nájde  teplá bunda. Rodičia sú pologramotní a vzdelávaniu nepripisujú žiadnu hodnotu. Môj syn má jednotky a Elena s Majou neustále oscilujú na hrane - či prejdú, alebo neprejdú... Inteligenciu majú na podobnej úrovni ako môj syn, no štartovaciu čiaru do života úplne odlišnú!

Dnes som dievčatám kúpila gumovacie perá, aby nemali v zošitoch škrtance a zátvorky. Hlavne mladšia Maja ich má neúrekom. Mám podozrenie, že je dysgrafička, rada by som s ňou zašla na pedagogicko - psychologickú poradňu. Lenže nie som jej učiteľka, lekárka, ani zákonná zástupkyňa. Nemám vo svojom okolí vybudovanú dostatočnú podporu, infraštruktúru, ktorá by nám pomohla, aby dievčatá neuviazli v sieti nevzdelanosti, nezamestnanosti, totálnej chudoby. Ale nevzdám sa! Pôjdem za rodičmi a ak budú súhlasiť, zájdeme spolu do poradne, k psychologičke, kam bude treba... avšak o čo ľahšie by sa mi fungovalo s podporou ich pani učiteľky, ich školy. S niekým, kto je autorita a komu rodičia aspoň ako-tak dôverujú. Ja som pre nich stále veľká neznáma...

Pomoc priamo v škole