O našom ZAČIATKU a našom KONCI nerozhodujeme my. Medzi začiatkom a koncom však máme priestor na rozhodovanie o svojom živote a naplnení životného poslania. Dostali sme svoj čas, svoju vesmírnu minútu slávy. Čas je nekonečný, nie je ani rýchly ani pomalý. Náš čas nám ale uteká – sekunda za sekundou. Čo ho zrýchľuje, prečo sa zase spomaľuje? Nedať sa tlačiť časom, znamená pochopiť strachy. Čas a strach sú základnou témou života.  Strach byť tým, čím sme, robiť to čo potrebujeme robiť. V určitých životných krízach si dávame otázky –  kto som, čo mám robiť, akú tu mám úlohu, aké mám poslanie?

Sústreďujeme sa na to, čo urobiť pre tento svet. Čo ale, ak je témou – čo mám urobiť pre seba, čo sa naučiť, akou  skúškou prejsť teraz a tu.

Ako vedieť, čo je našou  skúškou v tomto živote?

Vnímajme, čo sme pri príchode dostali – určite sú to rodičia, súrodenci, starí rodičia, národ a krajina. Ako sme to všetko prijali, ako sme to využili. A s čím chceme odchádzať, aké je to bohatstvo, ktoré si budem brať so sebou. Nezabúdajme, že náš svet je polaritný,  založený na protikladoch. Riešenia môžeme vidieť aj v protipóle svojho správania.

Základom je prijatie toho, čo sme dostali a pozrime sa aj na protiklad:

• Prišli sme na tento svet ako krásni, s cieľom nedať sa zlákať ľahkosťou cesty, ktorú krása otvára. Odchádzať by sme mali s krásnou dušou. Ak sme túto cestu krásy nepochopili – vrátime sa škaredí aby sme išli ťažšou cestou a našli svoju skrytú krásu (bez operácií) a odchádzať by sme mali krajší vo svojej podstate.
•  Možno sme prišli na tento svet múdri a našou skúškou je vedieť múdrosť múdro využívať a dávať ju svetu. Ak sme túto cestu  nepochopili, tak môžeme prísť na tento svet hlúpi, aby sme objavili múdrosť v jednoduchosti a odchádzať by sme mali s pokorou a múdrejší.
•  Možno sme prišli na tento svet bohatí a máme sa naučiť múdro s bohatstvom narábať, vedieť darovať a obohacovať. Ak sme túto cestu  nepochopili, tak sa môžeme vrátiť na tento svet ako chudobní, aby sme poznali cenu bohatstva pokory a úcty,
•  Možno sme prišli na tento svet silní, aby sme sa naučili pomáhať slabým. Ak sme túto cestu  nepochopili, tak sa môžeme vrátiť na tento svet  slabí, aby sme vedeli prosiť o pomoc a objavili zdroje svojej sily.
• Možno sme prišli na tento svet chorí, máme nájsť hodnotu zdravia a pochopiť prečo sme chorí. 
• Možno sme nezvládli výchovu dobrých detí a máme ju  pochopiť vo výchove problémových detí.
• Možno sme nepochopili úspechy a máme prejsť aj cestou neúspechov.

Zuzka práve v kúpeľni dokončovala posledné úpravy na chystaný večer. Tomáš spokojne sedel na sedačke a hladil Barrasa. V jeho vnútri sa rozlievala radosť z toho, že po jeho boku bude kráčať Zuzka už ako jeho manželka. Keď otvorila dvere a neistým krokom vošla do obývačky, Tomáš nemo otvoril ústa a s úžasom si ju celú prezrel. Potom sa postavil a pomalými krokmi k nej pristúpil. Úplne sa stratil v jej veselom, belasom pohľade. Zastal malý kúsok od jej pier a preplietol si s ňou prsty. 

"Trúfnem si tvrdiť, že presvetlíš celú sálu, keď sa tam objavíš. Keď sponzori zistia, že naša nemocnica zamestnáva takú nádhernú sestričku, nebudú váhať a s radosťou sa budú predbiehať, kto dá viac." vyslovil s nadšením a hrdosťou. Zuzke sa v očiach objavila obava. 

"Počkaj a nie je to príliš?" sklonila pohľad na seba a rukou uhládzala svoje šaty, akoby si myslela, že sa tým zovšednia. Tomáš sa s láskou usmial. 

"Moja drahá. Moja milovaná. Tie šaty sú krásne, ale najdôležitejšie je to, čím žiariš. Tvoja čistá duša je tým najdrahším šperkom, ktorý ťa zdobí." povedal nežne a priložil si dlaň na jej líce. Potom ju niekoľkokrát jemne pohladil. "Moja ľalia. Milujem, keď smiem uchopiť tvoju neistotu a necháš, aby som v tvojom srdci odkryl nové obzory, v tichu a očakávaní. Tie, ktoré ťa zhmotňujú v pravej podstate tvojho Darcu. Lebo s Ním nachádzaš aj, keď sa cítiš stratená. S Ním kráčaš, aj keď si neistá. A s Ním zvíťazíš, aj keď budeš mať pocit, že si porazená." Zuzka sa zhlboka nadýchla a privrela oči. Jeho hlboký hlas a slová, ktoré prechádzali jej neistotou, sa hlboko zakoreňovali v jej srdci. Tvorili ešte výraznejšiu stopu lásky k mužovi, ktorý ju skryl do náručia a nežne si užíval bozky na jej odhalené ramená. 

"Nemali by sme už ísť?" šepla, keď v nej začal čoraz viac prúdiť pocit túžby po ňom. Tomáš sa odtiahol, s ľahkosťou ju pobozkal na pery a túžobne šepol:

"Iba ak mi niečo sľúbiš." Zuzka otvorila oči a so záujmom na neho zdvihla obočie.