Zaujali ma dotazy, úvahy a komentáre mamičiek o krásnych prejavoch lásky od svojich detí. Nie všetko čo je krásne pre matky, je zdravé aj pre deti.

Dotaz: Je normálna vec… „3,5 ročný syn – Vejmi ťa jubim mamka, si moja… Ďakujem mamka, jubim ťa…“. V škôlke po 1,5 mesiaci bol zúfalo smutný za mnou… Malý je na mne zavesený od rána do večera, ešte aj v noci sa mi nasáčkuje do postele a ľúbi ma a som jeho  nehovoriac o tom, že sa v noci zobudím na to, ako ma hladká a pusinkuje. Jaj milujem to, užívam si to, o chvíľku z toho vyrastú.

Čo je rizikom:

• V škôlke po 1,5 mesiaci bol zúfalo smutný za mnou,
• je na „mne zavesený“ od rána do večera,
• v noci ma „hladká a pusinkuje ..“.

– Je to v poriadku, keď to robí aj 9 ročne dieťa? A má veľkú potrebu sa objímať, lúčiť, a pod. ? Viedla som ho k takému vnímavému postoju, dojčila do 3.r., nosila, spal pri nás…len tiež sa niekedy nad tým zamýšľam, či aj v tomto veku je to ok.

Čo je rizikom:

Ráno vstupujeme do budovy škôlky. Rutinne vojdeme do šatne, malá sa posadí na lavičku, prezuje si topánočky za papučky. Dáme si pusinku, poprajeme si pekný deň. Kým stihnem zatvoriť dvere, vyskočí na mňa pani učiteľka s tlačivom, či máme záujem o škôlku počas prvého mesiaca letných prázdnin. V duchu si odpovedám, že nie, veď leto, prázdniny, voda, kúpanie, hry, jašenie sa,... A potom mi to dopne. Nás čaká prvé spoločné „pracovné“ leto. Pri staršej dcére som si to nikdy neuvedomila. Po jej nástupe do škôlky som bola doma s jej mladšou sestričkou, a tak bolo leto automaticky vyriešené. 

Kombinatorika, logika, štatistika a aj zdravý rozum v priebehu chvíle vyhodnotili, že či sa mi to páči alebo nie, do škôlky ísť musia. A tak som, s hrčou v krku, podpísala, čo bolo treba a spravila ortieľ nad našim spoločným letom. To isté sa odohralo o triedu vedľa, kam chodí staršia dcéra. A o dve triedy vedľa, kam chodia deti mojej sestry. So zasnenou hlavou sme so sestrou premýšľali, ako deťom spraviť leto, nekoledovať si o výpoveď v práci, a pritom sa nezblázniť. A tak nám skrsla spásonosná myšlienka. Doobedia v škôlke, deti si prevezmeme napapané, a potom pekne k jednej alebo k druhej do záhrady, kde si spravíme taký externý zdieľaný home-office. 

Ja sama som panelákové dieťa. O to viac si cením možnosť len tak vypustiť deti do záhrady. Od neskorej jari do skorej jesene môžu pobehovať bosé, lebo sa nemusím báť skla, ihiel či zvieracích suvenírov, ktoré si neodpracú nezodpovední majitelia. Sem-tam aj holé, lebo nemusím mať strach, že budú sústom pre nepovolané lačné oči. Jediný nepriateľ, ktorého sa bojím, je slnko. Časy môjho detstva, kedy nám stačil „Nubian dvojka", sú nenávratne preč a s citáciou zo známeho českého filmu Dědičství na perách: „Víš, jaké je slnko sviňa, víš, jaké sú tam díry?“, mastím vždy svoje deti ostošesť.

Spolu s prvým zubatým slniečkom, ktoré nás núti vymeniť tričká za tielka a legíny za kraťasy, viedli moje kroky do drogérie, s cieľom kúpiť opaľovací krém. Predstava letnej verzie S tebou mě baví svět, ktorú sme si spolu so sestrou dohodli, mi zdvíha kútiky úst do letmého úsmevu.

Stojac pred plným regálom, čítajúc drobné písmenká na zadnej strane výrobkov, lamentujem a nie som schopná zvoliť si ten naj. Pri výbere kozmetiky pre seba nie som až natoľko zdržanlivá. No pri deťoch mám latku stanovenú naozaj vysoko. 

Premýšľam a v duchu si vymenovávam kritériá, ktoré by mal spĺňať. Do reality ma vráti hlas predavačky, ktorá sa mi snaží doplňujúcimi otázkami pomôcť vo výbere. Fúú, to vám poviem, že výber opaľovacieho krému znie miestami zložitejšie, ako jadrová fyzika. Aký ochranný faktor? Má obsahovať UVA filtre? Aké ochranné filtre by mal krém mať, chemické či fyzikálne? Aká odolnosť voči svetlu, teplu, vode?