Doobedie ubehlo rýchlo, aj vďaka tomu, že mala Zuzka stále niečo na robote. K pacientom sa zatiaľ dostávala pomenej, skôr len asistovala Tanji a Inke. Bola však natoľko šikovná, že jej to všetko išlo od ruky. Keď nastala obedňajšia prestávka, kolegyne jej ukázali nemocničný bufet, kde celkom obstojne varili teplé jedlá. Taňja jej potom potajme šepla, že o tridsať minút by sa mohla dostať do izby jej obľúbenca. Zuzke sa nadšením rozžiarila celá tvár a takmer aj zabudla na hlad. Rýchlo vybehla do prezliekacej miestnosti a zo skrinky vytiahla malú krabičku. Chvíľu sa na ňu s úsmevom pozerala a potom si ju vložila do vrecka lekárskej blúzky. Nástojčivo sledovala hodiny na stene oproti a hypnotizovala ručičku, aby sa už posunula o pol hodinu dopredu. Keď sa tak stalo, s obrovským očakávaním v podbrušku prešla po chodbe až k dverám, kde svietilo číslo 10. Potichu zaklopala a jemne pootvorila dvere. V posteli sa nakúkal malý Matúško a keď uvidel Zuzkinu usmiatu tvár nadšene skríkol. 

"Jej, ty si prišla? To je skvelé. Poď. Nevedel som sa dočkať, kedy si už konečne zahráme tú hru, čo si sľúbila. Snívalo sa mi o tebe." povedal natešene. Zuzka zavrela dvere a prisadla si k nemu. 

"Naozaj? A o čom bol ten sen?" spýtala sa zvedavo. Matúško sa šibalsky usmial a chytil ju za ruku. 

"Že si ma držala za ruku, keď som sa bál." povedal smelo. 

"Fíha a ty sa azda niečoho bojíš?" spýtala sa neveriacky. 

"Mamka hovorí, že každý sa niečoho bojí. A ty sa čoho bojíš?" spýtal sa priamo. Zuzka na neho zdvihla obočie. Zamyslela sa nad jeho otázkou. 

Dobrý večer prajem, ja by som sa chcela opýtať či má/mal niekto problém s týmito bielymi bodkami  idu ľahko vypucit ale potom je ich opäť a viac. Aj ked sa snažím ich nepučiť no niekedy sa nedá na to pozerať :/ čistím si tvár pravidelne a používam aj masku (propolis+ kaolin). Za rady vopred ďakujem. 

Ahojte dievčatá, volám sa Katka, mám 33 rokov, na krku skvelého manžela, tri skoro dokonalé deti a jedného čiernobieleho kocúra. Písanie je mojím „partnerom“ už od detstva. Už ako malá som si písala vlastné rozprávky, vymýšľala básničky pre maminu, babky, Ježiška či kamarátky. Neskôr pribudli slohové práce. Tými som si na strednej škole aj zarábala (ale ticho) 😊 Ďalší študijný smer bol preto viac ako jasný. Vybrala som si žurnalistiku. Po piatich nádherných rokoch, kde ma okrem písania mimoriadne bavil aj život na internáte, som sa oficiálne stala žurnalistkou. Moje kroky smerovali do redakcie regionálnych novín, kde fungujem s malými prestávkami dodnes. Okrem toho som sa ešte „nanominovala“ aj do regionálnej televízie. Aby toho nebolo málo, tam som stretla môjho manžela, ktorý je kameraman a technik. A tak nás okrem láááásky spája aj pracovné nasadenie. Ponorkovú chorobu zatiaľ nemáme, a to nespomínam, že spolu ešte aj príležitosti točíme rôzne videá, fotíme svadby či detičky. Je to však naše spoločné hobby. 

Po našej svadbe v roku 2013 sa naša rodina veľmi rýchlo rozrástla. V roku 2014 pribudla prvá dcéra Agáta, o tri roky neskôr druhá Zita a v minulom roku posledná Judita. Píšem posledná, lebo všetky tri dcéry sú cisárovné, teda narodené sekciou. O tom vám niekedy určite porozprávam, príbehy sú to ozaj neuveriteľné. A samozrejme aj o našej prváčke, škôlkarke a maminej prísavke. A možno aj o kocúrovi, ktorý dostal meno Oreo. 

Okrem písania  mám rada nakupovanie, dobré víno, knihy, stretnutia s priateľmi, more a jeseň. Vždy sa teším, že ma stretne niečo nové, nemám totiž rada stereotyp. A tak, keď som na Modrom koníkovi objavila výzvu, že DOVE hľadá novú ambasádorku, už bol chrobák v hlave. S touto kozmetikou sa mi totiž spájajú ešte moje dievčenské časy. Vtedy sme hltali reklamy o jednej štvrtine hydratačného krému. Akoby to bolo včera, keď si moja mamina doniesla domov prvú voňavú bielu krabičku. Ja sama som ekzematik a moja pokožka je najmä po sprchovaní suchá. Práve preto som aj v dospelosti siahla po mydlách a krémoch DOVE. Šnúru spokojnosti so mnou už ťahajú aj moje dcéry, keďže DOVE pred niekoľkými rokmi spustil kozmetickú radu pre tých najmenších – Baby Dove. 

Druhá vec, ktorá sa mi s kozmetikou spája je slogan DOVE je iný. Iný nielen ako produkt, ale aj v oblasti marketingu či osvety. V čase, keď sa najmä prostredníctvom sociálnych sietí dostávame do akejsi neexistujúcej bubliny dokonalosti, príde reklama. Sú v nej ženy v spodnej bielizni. Normálne, obyčajné, ozajstné. Niekto by povedal „pri sebe“, s jazvami, s celulitídou, staré, prsnaté...Ja hovorím jednoduché iné – reálne krásne. Pretože, ako je iný DOVE, tak je iná aj každá z nás. A práve týmto mi je značka nesmierne sympatická. Okrem toho sa cez kampane venujú aj mladým dievčatám, ktoré často prichádzajú o potrebné sebavedomie. Ale o tom si tiež určite napíšeme viac. 

A čo dodať? Chcem sa poďakovať tímu Modrého koníka ako aj spoločnosti DOVE, že mi dali príležitosť a vložili do mňa dôveru. Verím, že nám to spoločne pôjde. Veľmi sa teším na prácu ambasádorky. Je to pre mňa výzva, zodpovednosť, radosť. Chcem získať nové skúsenosti, podeliť sa o každodenné radosti aj starosti. Ale najviac sa teším na vás.  Na originálne ženy, manželky, mamy...

A ak máte chuť zistiť o kozmetike DOVE ešte viac, nechcete prísť o žiadne novinky, akcie či súťaže, určite sa pridajte aj do našej skupiny DOVE – pre skutočné ženy. 

Ženské prsia sú symbolom lásky, nehy, materstva a života. A práve s materstvom je bezpochyby spojená jedna z najťažších skúšok, ktorá ich majiteľky počas života čaká. Dojčenie. Ach, ako si to mnohé budúce mamy vysnívajú. Ako z reklamného plagátu, na ktorom je usmiata mamička, spokojné a dokonale prisaté bábätko, a to všetko sa vznáša na akomsi ružovom obláčiku. A potom o niekoľko mesiacov neskôr dostanete vlastné dieťa po prvýkrát na prsník a zistíte, že ružový obláčik je fuč. 

Samozrejme, že väčšina žien ide do materstva s tým, že dojčiť chce. Že chce pre svoje dieťa to najlepšie. Iste, že existujú aj mamy, ktoré si ho vychutnávajú od začiatku naplno, bez zaváhania, bez bolesti, jednoducho s úsmevom na tvári. Potom je tu však aj ďalšia skupina žien, ktorým to nejde hneď ako po masle. Stačí sa iba nevzdať, vyhľadať pomoc a nakoniec dojčenie, i keď s menšími problémami na začiatku, úspešne zvládnu. A to bol aj môj prípad. A tu, hneď v úvode, by som rada všetky zástupkyne nežnejšieho pohlavia poprosila o vzájomnú empatiu a porozumenie. Nesúďte druhé mamy, lebo neviete, čo prežívajú, s čím sa museli popasovať. Namiesto nevyžiadaných rád radšej ponúknite pochopenie.

Všetky naše tri deti prišli na svet cisárskym rezom. Budúce mamičky majú určite naštudované, že v takýchto prípadoch sa dojčenie nerozbieha vždy ľahko. Mamička zostáva zvyčajne po sekcii na pooperačke, na izbu s bábätkom sa dostáva až na ďalší deň. Ani manipulácia s malým človiečikom po takej náročnej operácii nebýva práve prechádzkou ružovou záhradou. V mojom prípade zohralo veľkú rolu aj to, že dve z troch detí boli počas prvých dní svojho života v inkubátore a na infúziách. A tak som si prvýkrát svoje deti na prsia prikladala na druhý až tretí deň. 

Nie nadarmo sa hovorí, že začiatky bývajú ťažké. Bývajú. Prsia mám veľké, predpokladala som teda, že mlieka bude dosť. Nebolo. Na začiatku som skoro plakala od šťastia, keď som vytlačila dve kvapky. Milé laktačné poradkyne v pôrodnici mi podali pomocnú ruku v podobe odsávačky. Myslela som, že na mučenie boli vymyslené iné nástroje, ale toto bol strop. Použila som ju len pri prvej dcére a viac ma to nikto nenahovoril. Iným mamičkám zase tento prístroj „zachránil život“. Aj to je dôkaz toho, že správna cesta je individuálny prístup. Každá žena, každé prsia, každé dieťa sú originál. 

Samostatnou kapitolou je „život“ na novorodeneckom oddelení ako taký. Stres, panika, ktoré som mala naposledy, keď som robila vodičák a prijímačky na vysokú. Mamičky sú pod neustálym tlakom... A už vám cikalo, malo stolicu, koľko si vypilo, vážili ste ho? Ach, ako som si potajomky pripisovala o desať mililitrov viac, len aby boli všetci spokojní. Niet nad to, keď dáte dieťatko do vajíčka, nastúpite do výťahu, nasadnete do auta a valíte domov. 

Prvú aj druhú dcéru som dojčila viac ako rok a tú najmenšiu dojčím už takmer osem mesiacov. A práve štart posledného tretieho dojčiaceho obdobia bol pre mňa najťažší. Malej sa po narodení horšie dýchalo, a tak putovala do inkubátora. Prikladať na prsníky som si ju skúsila na druhý deň. Tá malá pusinka si najskôr len tak pocuckávala. Mne sa však prsia rýchlosťou blesku naliali a boli tvrdé ako dva kamene. Začal sa doslova boj. Malá si vytiahla len málo, mlieko mi odstriekať nešlo.