Dlaňami som mu pohladila líca a prstami pomaly vošla do jeho vlasov. Vždy som to chcela vyskúšať. Aké to je, keď to urobí on vždy, keď je nervózny. Pocítila som jeho horúci dych na svojom krku. Vydýchol a ja som sa naklonila k jeho uchu. 

"Páči sa mi, keď si nervózne vchádzaš prstami do vlasov." odhodlala som sa priznať. Odtiahol sa a usmial sa tak, že sa mu na lícach objavili moje obľúbené jamky. Zaplavilo ma horko. Zamilovane som sa mu pozrela do očí. Opäť ma pobozkal. Tentokrát nežne a s obrovskou dávkou lásky. Cítila som ju hlboko vo svojom srdci. Mohla som ju vdýchnuť a voňala rovnako, ako on sám. Na malý okamih som mala pocit, že sa zastavil čas. 

Neviem koľko trvala cesta, pretože mi s ním bolo veľmi príjemne. Rozprávali sme sa, aj mlčali. Vysvetľoval mi, prečo vybral zrovna toto miesto na stavbu nášho domu a opisoval mi miesto, kam sa chystáme. Keď sme vyšli z lesa, ovanula ma nádherná sladká vôňa. Ocitla som sa na výnimočnom mieste plnom nádherných lúčnych kvetov. Bolo to ako  farebné kvetinové more, doplnené sýtozelenou trávou. Keď sme tade prechádzali, ich dotyk mi jemne hladil členky. Joel ma previedol na druhú stranu, kde sa vypínali ďalšie obrovské stromy a kúsok odtiaľ som začula šum potôčika. Bolo mi to tu veľmi povedomé. Až po chvíli som si spomenula na svoj sen. Pustila som Joelovu ruku a prekvapene postupovala ku zvuku vody. Zmätene som pootvorila ústa, keď sa predo mnou zjavila rovnaká čistinka, ako z môjho sna. Pomaly som sa posadila na mäkkú zem, vyzula si topánky a nechala, nech si nohy privyknú na príjemný svieži pocit zurčiacej vody. Neviem, ako to všetko robíš, Pane, ale je to ohromujúce. Povedala som v mysli. Do srdca mi vošiel nádherný pocit istoty. Privrela som oči. Po chvíli som začula zvuk chôdze za mnou. Chcela som otvoriť oči a pozrieť sa za seba. 

"Prosím, neotváraj ich." zaznel Joelov naliehavý hlas neďaleko môjho ucha. Usmiala som sa. Krásne déjá vu. Pocítila som, ako si kľakol k môjmu chrbtu a pobozkal ma na líce. Potom mi k perám niečo priložil. 

"Čo to je?" spýtala som sa so stále zavretými očami. Dotkol sa perami môjho ucha a chvíľu mlčal. Cítila som, ako vdychuje moju vôňu. 

"Vyskúšaj." opäť priložil niečo k mojim perám a ja som sa zahryzla. Okamžite ma naplnila sladká chuť jahody. Opäť som sa usmiala a zjedla aj druhú časť, ktorú mi ponúkal. Potom sa naklonil cez moje rameno a jemne ma pobozkal na pery. Pocítila som jeho horúce pery a prešlo mnou teplo. Keď sa odtiahol, ihneď som otvorila oči. Postavil sa a pristúpil ku stromu, kúsok odo mňa. Sadol si a oprel sa oň. Sledovala som, ako privrel oči a nastavil tvár k slnku. Jeho výraz žiaril pokojom, ale zároveň som vycítila vážnosť, ktorá ho napĺňala. Pomaly som sa postavila a vynorila nohy z potôčika. Rozhodla som sa, užiť si voľnosť chôdze bez topánok, vzala ich do rúk a priblížila sa k nemu. Posadila som sa kúsok od neho, tak, aby som sa ho mohla dotknúť. Položila som svoju dlaň na jeho a čakala, ako zareaguje. Stále mal zavreté oči a pokojne sa nechával pohládzať slnkom. Do mysle mi vošli otázky z domu. Začala ma napĺňať jemná nervozita z toho, prečo sa vôbec k tomu rozhovoru nevracia. Sklonila som oči a sledovala jeho prsty. Odtiahol si ruku od mojej a preplietol si so mnou prsty. 

"Nie, nepovedal som jej to... Nechcem ju zbytočne vystavovať strachu... Nemyslím si, že je potrebné..." zrazu stíchol. Potichu som pootvorila dvere. Stál pri okne a bol mi otočený chrbtom, takže netušil, že som vošla. Zmätene som na neho mlčky hľadela. Ticho počúval pre mňa neznámy hlas. Nevedela som, čo si mám myslieť o tom, čo som práve začula. Náhle sa otočil a pohľadom sa zapichol priamo do mojich očí. Prekvapene som pootvorila ústa. Zhlboka sa nadýchol, rukou si prehrabol vlasy a pery sa mu skryli do plnej rovnej čiary. 

"Mikael, zavolám ti neskôr, dobre?" povedal vážne a telefón ihneď vypol. Potom ho položil na stôl a priblížil sa ku mne. Jeho tvár vyžarovala pokoj. Chytil ma za ruku a priblížil si ju k perám. Zmätene som ho skúmala a snažila si utriediť to, čoho som bola pred chvíľou svedkom. 

"Vidím, že už si hotová." usmial sa na mňa. Nesmelo som sklopila zrak na jeho prsty a premýšľala, čo mu mám povedať. Možno si myslel, že som nič nepočula. Usmial sa, pobozkal ma na líce a otvoril dvere. 

"Idem ešte nachystať košík s jedlom." zaznel jeho uvoľnený hlas v diaľke. Ja som tam ešte chvíľu mlčky stála a sledovala mobil, ktorý nechal ležať na stole. Otočila som sa za ním, privrela dvere od pracovne a pokračovala pomalým krokom do kuchyne. Posadila som sa na barovú stoličku a sledovala, ako všetko v pokoji a dobrej nálade chystá. Mám mu povedať, že som všetko počula? Pomyslela som si pre seba. Vŕtalo to vo mne a nahlodávalo to môj pokoj. Hovoril s Mikaelom o mne alebo to bol niekto iný? Koho iného by nechcel vystavovať strachu a čím? 

"Môžeme ísť?" spýtal sa s úsmevom. Nechcela som túto chvíľu kaziť vážnym rozhovorom. Joel vždy vedel, čo robí a chcela som mu veriť. Nadýchla som sa a vydýchla. Skúmavo sa na mňa zahľadel. Pristúpil bližšie ku mne a moju dlaň vzal do svojej. Zaplavila ma neha. V druhej ruke držal košík a spoločne sme vykročili von. Otvoril dvere, počkal, kým vyjdem, položil košík na zem a potom ich zamkol. Na našej záhrade práve pracoval postarší, veľmi milo vyzerajúci muž. Joel mu zakýval a usmial sa. Muž sa uklonil a očami zablúdil ku mne. Priateľsky sa usmial aj na mňa. Pustila som Joelovu ruku a pristúpila k nemu. 

"Dobrý deň. Vy musíte byť ten vzácny muž, ktorý sa stará o všetku túto nádhernú farebnú krásu. Niekedy ma musíte zasvätiť do vašich tajomstiev." povedala som s úprimným záujmom a mužovi sa rozžiarila tvár radosťou. 

Po raňajkách som Joela poprosila, aby mi niečo zahral na klavíri. Posadila som sa na kreslo, kúsok od neho. Nezaváhal ani na sekundu a so sústredenou tvárou sa posadil na bielu stoličku. Privrel oči a zahral pár jemných tónov. Potom oči pootvoril a rozoznela sa nádherná melódia. Na pár okamihov sa mi zastavilo srdce a prestala som dýchať. Do srdca mi vošiel obdiv. Cit, ktorý vychádzal z jeho hrania, ma úplne omámil. Prisunula som si nohy k sebe a zavrela oči. Bolo nádherné počúvať ho. Jeho jemnosť a nežnosť sa zrkadlila aj v štýle, akým hral. Opäť som otvorila oči a videla, ako má zvesenú hlavu a tvár mu žiari sústredením. Zopár neposlušných pramienkov vlasov mu spadlo zo svojho miesta a prikrývalo jeho oči. Obdivne som pootvorila ústa a snažila sa dýchať z hlboka. Potom hlavu zdvihol a pramienky mu odkryli pohľad. Narovnal sa a do tváre mu vošiel pokoj. Sledovala som, ako ladne mu prsty behajú z jednej strany na druhú. Nemohla som prestať a sledovala ho pri každom pohybe. Zrazu otočil hlavu mojim smerom a usmial sa. Úplne som zmeravela. Srdce sa rozbehlo jeho smerom a ja som pocítila vzrušenie. Teplo, ktoré ma naplnilo ma donútilo, aby som vstala a malými krokmi pristúpila pomaly k nemu. Nechcela som ho vyrušovať, ale zároveň som mu chcela byť bližšie. Opäť privrel oči a sústredil sa na hranie. Na stoličke, kde sedel bolo dosť miesta na to, aby som si k nemu mohla prisadnúť. Chvíľu som váhala a len tak sa prechádzala okolo neho. Bolo úžasné, počúvať zvuk, ktorý z klavíra vychádzal. Zastavila som sa pri jeho ľavej strane, tak, aby som mu videla ľahšie do tváre. Stále mal privreté oči. Kútiky úst mu však hrali v úsmeve. Oči neotvoril ani vtedy, keď som sa odhodlala a prisadla si k nemu. Ešte viac sa nechal vtiahnuť do hrania. Jeho tvár bola zahalená vážnosťou. V takej blízkosti ma ešte viac zaplavila túžba dotknúť sa ho. Keď jeho prsty zastali, jemne som sa ich dotkla. Otvoril oči a zazneli posledné tóny z jeho pravej strany. Náhle sa otočil ku mne a pozrel na mňa skúmavým pohľadom. Pootvorili sa mi pery od úžasu. Nahol sa ku mne a jemne sa perami dotkol mojich. Privrela som oči. Cítila som ako divoko sa mi rozbúšilo srdce. 

"Nechcela si, aby som hral?" zaznel jeho tichý hlas. Pocítila som, ako si svoje pery obtrel o moje líce. Zachvela som sa. Mlčky som prikývla. Otvorila som oči. Bol tak blízko, že som cítila jeho dych na svojich perách. 

"Je ťažké, byť ďaleko od teba, keď si taký neodolateľný." pošepla som do jeho pier. Usmial sa. 

"Naozaj? Tak je to potom všetko v poriadku." pobozkal ma na kútik pier. "Chcel by som ťa niekam vziať." náhle sa odtiahol a ja som vydýchla. Opäť sa usmial. Tentokrát mu do líc vbehli moje milované jamky. Sústredene som ich sledovala a neodpovedala som. Zvážnel a ja som prekvapene zažmurkala. 

"Prepáč, čo si hovoril?" snažila som sa koncentrovať na realitu. Zakrýval pobavenie a vplietol si svoje prsty do mojich. 

"Hovoril som, že by som ťa rád niekam vzal." jemne mi pobozkal špičky prstov.