"To bola cesta ako mať internetové spojenie so svojou dušou" 

Pred stresmi, ktoré zažívali, a nebolo ich málo, nemohli uniknúť. Nebola televízia, motivačná literatúra, počítače a nemohli ich liečiť liekmi. Bolesť prežívali v tichu, museli s ňou byť, vyplakať ju a vymodliť, čo je určitý spôsob meditácie.

Tkanie, vyšívanie, šitie, pletenie bol ich relax. Žili viac vonku, užili si viac slnka, nebáli sa dažďa. Hnev a zlosť odreagovali fyzickou prácou – kosili, rúbali, orali, starali sa o dobytok.

Potom prišla generácia zažívajúca rozmach medicíny, všetko je uľahčené predovšetkým liekmi a človek sa nemusí zaoberať sebou – čo zmeniť, čo riešiť. Na internete  sú rady a odporúčania skoro na všetko.

Ráno som sa zobudila trošku skôr, ako včera. Joel mal otvorené oči a s hlavou opretou o ruku ma zamilovane pozoroval. Usmiala som sa. Jeho oči sa zablysli a tvár zažiarila. 

"Dobré ráno, moja krásna." priblížil sa ku mne a pobozkal ma do vlasov. Nadýchla som sa a pretrela si oči, aby som sa prebrala. 

"Aké krásne ráno, keď môžem vidieť tvoje veselé oči." usmiala som sa a otočila sa celá jeho smerom. Usmial sa tak, že sa mu zjavili jamky na lícach. Potom mi nežne priložil dlaň na moje. Do srdca mi vošla obrovská neha a láska. Toto je skvelý pokrm pre môjho ducha, pomyslela som si. 

"Čo by si chcela dnes robiť?" spýtal sa veselo. 

"Potrebujem ísť do práce a potom som sa ťa chcela spýtať, či by sme nezašli na večeru k mojim rodičom?" jemne som na neho zdvihla obočie. Skúmavo si ma prehliadol a pobavene zdvihol kútik dohora. Potom si palcom obtrel spodnú peru.

"Už sa ti nepáčia večere, keď sme sami?" uškrnul sa a zdvihol na mňa spytujúco obočie. Sklopila som pohľad a potichu sa zasmiala. 

Nečakala som to, myslela som si, že mi dá nejakú radu alebo ma poučí. On však iba uznal moje pocity. Prekvapene som pootvorila ústa, vzápätí som ich opäť zavrela. Usmial sa a pohľad mu znežnel. Hlavu natočil nabok a mlčal. Akoby čakal, či nechcem ešte niečo povedať. 

"Ty ma chápeš? Zažil si niečo podobné?" odhodlala som sa spýtať. 

"Samozrejme." povedal stroho a opäť sa na mňa zahľadel. 

"Myslíš, že sa Boh bude na mňa hnevať, keď sa toho nedokážem pustiť?" spýtala som sa zaujato. Opäť sa usmial. 

"Nemyslím si. On vie, čo je pre teba správne, preto na teba pôsobí tak, že máš pocit, že je to naliehavé. Nevieš ako správne zareagovať v tej bolesti, ktorá ti bola spôsobená, však? Myslím, že keď sa ti to všetko stalo, vytvorila si si určitý druh obrany tým, že si sa rozhodla o tom nerozprávať a poprieť to, čo sa ti udialo. Je obrovský pokrok, že si sa rozhodla so mnou o to podeliť. Ježišova sila ťa dvíha a núti k tomu, aby si nezotrvávala na mieste, kam nepatríš. Chce ťa posunúť bližšie k Sebe. Tam, kde niet strachu, bolesti a ani trápenia. Iba úžasné miesto pokoja a odpustenia. To, čo spravil Vilo je hodné odsúdenia a podľa mňa musí skončiť vo väzení. Teba to však nemá zavrieť do väzenia spolu s ním." jeho hlas bol veľmi príjemný. Plný pochopenia, lásky a múdrosti. Napĺňal celé moje srdce. Uľavilo sa mi. Tá ťažoba, ktorú som si vytvorila svojim nesprávnym obrazom, bola razovo preč. Mohla som sa zhlboka nadýchnuť a v plnosti tak pocítiť Pánovu silu a lásku. 

"Môžem sa spýtať jednu otázku?" 

Keď sme prišli domov, letmo ma pobozkal do vlasov a ihneď sa zavrel do pracovne. Rozhodla som sa, že mu spravím malú večeru. Pristúpila som ku komode, kde bol položený čierny prehrávač na CD. Letmo som popozerala, aký štýl hudby sa tu nachádza. Oči mi padli na disk, na ktorom bol obrázok oblohy. Rozhodla som sa vložiť ho dnu do prehrávača. Rozoznela sa veľmi príjemná hudba s anglickým textom. Znížila som hlas tak, aby som Joela nerušila. Pri počúvaní sa mi srdce napĺňalo pokojom a istotou. Keďže sa text opakoval, rýchlo som sa napojila a potichu si začala spievať spolu s hlasom, ktorý mi vchádzal do srdca. Pristúpila som naspäť ku kuchynskej doske. V rytme som sa vlnila a z chladničky vyberala suroviny, ktoré som tam našla. Spravila som ľahký zeleninový šalát s opekanými kuracími kúskami. Keď som sa otočila, Joel sedel na barovej stoličke a pozoroval ma s hlavou jemne nahnutou do strany. Mal jemne pootvorené pery a úžas v očiach. Zastala som a placho sa usmiala. 

"Koľko tu už sedíš?" spýtala som sa so zadržiavaným úsmevom. Oči sa mu zablysli. 

"Máš nádherný hlas, keď chváliš Ježiša. Keď som ťa počul, nedokázal som sa udržať a musel sa prísť pozrieť." jeho hlas znel nadšene. Hanblivosť mi zaplavila líca. Otočila som sa a snažila sa sústrediť na vyťahovanie tanierov. Podišla som k jedálenskému stolu a položila ich tam, spolu s misou šalátu. Vracala som sa pre vidličky, keď sa náhle postavil predo mňa. Rozbúšilo sa mi srdce. Položil ruku na môj chrbát a priblížil si ma ešte bližšie. 

"Spievaj prosím vždy, keď to tak budeš cítiť. Budem ťa s nadšením počúvať. Tvoj spev mi do srdca vnáša pokoj." povedal potichu, pobozkal ma jemne na líce a odišiel, aby sa posadil za jedálenský stôl. Chvíľu som tam stála a snažila sa upokojiť od jeho náhleho vyznania. Usmiala som sa a vzala vidličky. Jeho pohľad ma neustále zamilovane skúmal. 

"Ďakujem za výbornú večeru. Daj mi prosím ešte pol hodiny, potom budem už iba tvoj." povedal, keď dojedol. Daroval mi zamilovaný úsmev. Jamky sa mu nečakane zjavili na lícach. Srdce sa mi na chvíľku zastavilo. Prikývla som. 

"Budem hore." povedala som a rozhodla sa poodkladať špinavý riad do umývačky. Pohladil ma po ruke, priblížil si ju k perám a pobozkal ma na prsty.