Pomaly som kráčala po úzkom chodníku. Na pravo i na ľavo sa rozprestierala nádherná lúka plná kvetov. Slnko príjemne hrialo a dlhé šaty mi povievali v jemnom vánku. Predo mnou sa ligotalo malé svetlo. Niečo ma ťahalo dopredu, aby som zistila jeho zdroj. Dostala som sa k lesu, v ktorom bolo počuť sladký spev vtákov. Odhodlala som sa vstúpiť dnu. Na moje nahé plecia sadol teplý neviditeľný závoj. Bolo to neopísateľne príjemné. Akoby sa niečie neviditeľné ruky o mňa starali. Usmiala som sa, hoci som nevedela dôvod. Vedela som však, že sem patrím. 

"Som tu, počujem tvoj hlas." bolo počuť odvšadiaľ. Bol jemný, aj napriek tomu naliehavý. Nikoho som však nevidela. 

"Skúmam srdcia. Viem, po čom túžiš." opäť ten hlas. Rozhliadala som sa dookola, ale stále som nikoho nevidela. 

"Som milosrdný a milostivý, zhovievavý, plný lásky a vernosti. Vstúp do mojej lásky. Načri z môjho pokoja." veľmi sa moje srdce po týchto slovách zachvelo. 

"Neboj sa, veď Ja som s tebou, po všetky dni tvojho života." moje srdce začalo prekypovať obrovskou vďakou. Sama som to nevedela vysvetliť. Iba som sa tešila z tohto vrúcneho prijatia. 

"Ďakujem." zvolala som nahlas. Objavila sa predo mnou známa postava v bielom rúchu. Jeho tvár bola nadpozemsky krásna a žiarila. Zaplavovala ma úcta a bázeň. Podal mi ruku. "Poď, musíš sa vrátiť." zaznel Jeho nádherný hlas. Zrazu som uvidela ostré svetlo.

Postupne, ako sme sa približovali ku knižnici, začínala som cítiť nervozitu. Nepríjemný pocit v hrudi. Joelove odhodlanie a istota mi však dodávali odvahu. Keď otvoril dvere, videla som ako Vilo násilne drží ruku Anetky. Jej tvár sa zvierala v bolesti. Joel ma okamžite pustil a pribehol k nim. Silno mu zovrel ruku a Vilo v zápätí Anetku pustil. 

"Ešte stále si sa nepoučil ako sa máš správať k ženám?" hovoril Joel so zovretou päsťou. Priblížila som sa k nim bližšie a spýtala sa Anetky, či je v poriadku? Prikývla, ale bolo zjavné, že je v šoku. Poprosila som ju, aby išla do kancelárie a nevychádzala, kým za ňou neprídem. Ihneď ma poslúchla. 

"Ale, ale, náš pán záchranca. Si vždy v správnom čase, na správnom mieste." povedal Vilo sarkasticky. Vytrhol si od neho ruku a nechutne žmurkol na mňa. 

"To bolo posledný raz, čo si sa priblížil k Lívii. Rozumieš?" hovoril Joel prísne. Vychádzala z neho bojovnosť. 

"Nebudeš mi hovoriť, čo mám robiť. Nebojím sa ťa." povedal Vilo drzo. 

Joel sa nadýchol, prehrabol si vlasy a zapichol doňho ostrý pohľad. Naklonil sa k nemu a niečo mu pošepol do ucha. Vilo sa napol a pozrel na neho tupým pohľadom. Potom sa Joel otočil ku mne a povedal, že bude lepšie, keď odídeme. Zrazu som všetko videla spomalene. Vilo si zo saka vytiahol nôž, prikročil k Joelovi a chystal sa na to, čo som videla vo svojom sne. Reagovala som impulzívne. Okamžite som sa vrhla pred neho. Vilo to nečakal a celou silou ma bodol. V prvý okamih som nevedela, čo sa deje. Pozrela som dole a videla, ako sa mi blúzka napíja krvou. Pocítila som ostrú bolesť v bruchu. Videla som ako Joelov pohľad mení farbu a začula som jeho hlas. Odrazu sa mi podlomili kolená a ja som pomaly padala.  Jeho ruky ma chytili. Počula som tlmené zvuky húkačiek. A zrazu nastala obrovská tma.