"Raňajky sú základom úspešného dňa!" Presne toto mi hovorievala moja mama celých 18 rokov, a teraz to hovorievam ja svojmu synovi a manželovi. Pred dvoma týždňami nás potešil kuriér a doniesol nám kartóniky jogurtíkov Ňuňu od Malého gazdu. Nebudem klamať, že to bola pre mňa úplná novinka, pretože Malého gazdu kupujem pravidelne, takže som čakala najvyššiu kvalitu, na ktorú sme boli zvyknutí. A tú sme aj dostali.

Čo bolo pre mňa obrovské plus, je veľkosť jogurtov. Sú také akurát do ručičky. To, že zrejú v skle, sú husté, plné bielkovín a výborne chutia je pre ŇuŇu samozrejmosťou a ja aj Hugo sme si ho naozaj obľúbili.

Hugovi najviac chutil jabĺčkový a hruškový, keďže toto ovocie miluje aj v surovom stave a pre mňa je zas favorit biela klasika, ktorá je super aj do studenej kuchyne.

Keďže v tehotenstve sa kilečká nabaľovali, teraz sa snažíme papať hlavne zdravo a chutne. A ňuňu je ako stvorený na ochutenie šalátikov. Ja som si z neho robila výborný cesnakový dresing.

Takže ňuňu od malého gazdu by som určite odporúčala malým aj veľkým, športovcom aj nešportovcom, fitness nadšencom, aj maškrtníkom. My ho budeme kupovať určite aj naďalej, lebo raňajky sú základom úspešného dňa. ☝️😉

#test_nunu#recenzia#maly_gazda #nunu_jogurt_skusenosti

Je tu december a s ním sa čochvíľa blížia aj najkrajšie sviatky v roku. Čo takto si tento predvianočný čas spríjemniť zaujímavými článkami, prekvapeniami a súťažami o srdiečka či pekné ceny? Ak ste za, tak vás pozývame zapojiť sa do Vianoc s Ambasádorkami!

Ako na to? Jednoducho! Stačí dodržiavať pravidlá 🙂 

1. Sledovať blogy ambasádoriek značiek:

@zuzkanr - Baby Dove

@nesvadbovo - BabyLove

@domichrumi - Fisher-Price

S obrovskou radosťou dodal, že presne o štvrtej ma bude čakať pred knižnicou. 

Anetka prišla ku mne a nežne sa na mňa pozrela. 

"Veľmi pekný chlapec a milý." povedala priateľsky a ja som nezaujato prikývla.

"Nezaujíma ťa, však?" spýtala sa pokorne.

"Nie." pozrela som na ňu a do srdca mi vošiel smútok. Keby aj tisíc takých Lukášov prišlo, nikto nenahradí Joelov pohľad. Moje srdce bilo pre neho. A nešlo len o jeho vzhľad. Išlo hlavne o jeho srdce, múdrosť, ktorou prekypoval, horlivosť k Bohu, ktorá bola v jeho vnútri. Bol pre mňa jediným a ja som bola ochotná počkať, aj keby to malo byť bolestivé.

"Ten, ktorému si verná, musí byť výnimočný." povedala s úsmevom.

31 koliečok, 115km, +5059m

Korona zrušila tento rok mnoho pretekov a aj oba termíny Ultralanovky pre Plamienok. Prišiel aj zákaz vychádzania a cestovania mimo okres, ale organizátor umožnil zabehnúť si ju individuálne a virtuálne, buď priamo na Kamzíku, alebo na trase podobných parametrov v okolí bydliska. Pozerám sa z okna kancelárie na kopček nad Liptovským Mikulášom, Háj-Nicovô a už aj si ho klikám v Hikingu, aké má parametre… cca 3,7km a nejakých 160m prevýšenie. To by možno šlo.. píšem organizátorovi, a že hej, môže byť, trasa je schválená. Nasledujúci víkend bolo plošné testovanie, a šup, ani neviem ako, ocitla som sa v karanténe s pozitívnym certifikátom. Lanovka mi však stále vŕtala v hlave… Cítim sa dobre, len som unavená, v izolácii poctivo cvičím aspoň jogu. Po 13tich dňoch vyliezam z väzenia, stále sa cítim dobre, ba lepšie, a som zvedavá, ako sa mi bude behať. Kondička je včudu.. nohy vládzu, ale tepy vyššie, než zvyčajne, rýchlejšie sa unavím. Tak si stanovujem dátum projektu na posledný novembrový víkend, dovtedy sa hádam ešte trošku poopravím. Píšem Katke, bežeckej kámoške, ktorá si ešte na jar prenajala mňa ako bežca, že pôjdem behať Ultralanovku na Háj, a či platí jej prísľub. Ona na to, že ma tam príde podporiť aj s vývarom. Z tejto nevinnej vyhrážky bol nakoniec 24h profesionálny support s asistentom, dodávkou, plynovým varičom, masážou, dobrou kávou, smiechom, energiou a náladou, akú isto ani Kilian nemal a preto nedokončil svoju 24hod výzvu.

Oslovila som ešte pár ludí, ktorí ma napadli, že by sa možno radi prišli trošku pomotkať na Háj, a snáď aj v noci. No nechcela som tomu robiť masívne PR, lebo som netušila, ako to dopadne a náhodou tam umriem niekde v polovici a bude trapas. Priznám sa, že svoje zlyhania nesiem ťažko a zvlášť, keď je pri tom aj obecenstvo. A tak sa pár ľudí prisľúbilo, že ma prídu podporiť a dokonca kamarátka Janka mi požičala svojho muža ultrabežca na noc. Ževraj už dva mesiace nič nerobí, tak nech ide už konečne niečo robiť, a to krúžiť v noci so mnou. Tomu hovorím ideálne naštartovanie tréningu na nadchádzajúcu ultra sezónu. Celkom sa začínam tešiť a opúšťajú ma obavy z toho, aký efekt bude mať na toto celé moja dlhá Covid pauza, fakt, že neznášam zimu a tmu. Toto obdobie sa síce vyznačuje nízkymi teplotami, no zato aspoň krátkymi dňami a dlhými nocami. No čo už. Cítim zodpovednosť za všetkých tých ľudí, čo do mojich nôh vložili dôveru a zaviazali sa prispieť na dobrú vec.

Týždeň pred akciou sa venujem oddychu, praniu smradľavých bežeckých vecí, aby boli na sobotu krásne a voňavé aspoň prvé dve hodiny. V duchu si robím zoznam, čo mi bude treba a pripravujem sa. S Katkou dolaďujeme čas štartu a podobné detaily a v sobotu ráno po nie moc dobrej noci, sa definitívne balím a odchádzam na miesto činu. Nakoniec nie je až taká zima, teplota sa drží okolo 0 až mínus 1, max. mínus 2. Ja mám však so sebou zbalené zimné topánky Columbia, dlhý zimný kabát a lyžiarske rukavice (rukavice som naozaj využila nadránom). Pre istotu.

Parkujem auto, optimálne sa doobliekavam, rozcvičujem, a 8:02 vyrážam. Fíha, tak toto je ono, už som to odštartovala, už nie je cesty späť, už sa mi odpočítavajú prvé minúty z mojej prvej 24hodinovky. Zdanlivo úplne obyčajný pocit, proste som vybehla a bežala. Nikdy predtým som tak dlho nebehala, môj najdlhší beh z časového hľadiska mal 13 hodín a z hľadiska vzdialenosti okolo 58km. Vzhľadom na všetky okolnosti som zvolila veľmi mierne tempo. Taktika bola, že do kopca v lese budem kráčať, a dolu asfaltkou v miernom pokluse, aby som vydržala čo najdlhšie. V úplne skvelom rozpoložení bežím prvé koliečko, druhé.. a som svedkom zrodenia sa krásneho dňa. Opar sa dvíha, hory sa odkrývajú, obloha je modrá, a slnko tiež vykúka. Stromy a kríky sú celé biele od sriene a scenéria je naozaj krásna.

Po troch koliečkach prichádza Katka s Martinom a s dodávkou, vítame sa, prehodíme pár slov, čo a ako, a ja si cupkám dalej. Asfaltový úsek poznám naspamäť, no chodník v lesíku je pre mňa nový, neznámy. Vedie tadiaľ aj časť bežeckej trasy Petry Vlhovej, oznamujú mi tabule a značky. Približne v polovici kopca je odpočívadlo s pníkmi na sedenie a ďalšími informačnými tabuľami. Troška vyššie, v mieste, kde chodník vybieha z lesa na lúku, je malá búdka s nápisom Hmyzí Hotel. Premýšľam, aké milé, a predstavujem si, ako si tam v izbičkách nažívajú včielky, osy a sršne v pokoji a mieri :D úplne hore na kopci je vojnový cintorín a pamätník padlým hrdinom. Pamätám sa, ako som tam skladala pioniersky sľub. Áno, som už taká stará :D a na staré kolená som sa takto zbláznila. Z druhej strany kopca je nefunkčná zjazdovka, kde som toho tiež kedysi nalyžovala. Petra Vlhová zo mňa síce nie je, ale je zo mňa Petra Navrátilová a behám tu po chodníčku Petry Vlhovej svoju Ultralanovku.

Máte radi príslovia? To sú tie krátke „múdrosti predkov“, o ktorých sa deti (aspoň moji žiaci) celkom radi učia aj v škole. Adolf Peter Záturecký, šľachtic, organista a moja obľúbená postava slovenských dejín, ich u nás zozbieral a roztriedil vyše 13 000. Nájdeme tam nielen nadpis tejto recenzie, ale aj „čo je vzácne, nie je lacné“. Presne na tieto vety som si spomenula, keď nás vybrali na testovanie, prišli nám jogurty, ochutnali sme a... vygooglila som si cenu. Oplatí sa? Neoplatí? Môj názor nájdete v tomto článku, svoj si musíte urobiť sami.

Čo to je „Ňuňu“?

Jogurt Malého gazdu. Názov evokuje, že pôjde o niečo malé, milé. Je v skle, kde zrie. Teda dozrieva. Mne osobne sa meno, ktoré jogurtu vybrali, až tak nepozdáva, je na mňa príliš infantilné. U svokrovcov, ktorí sa naň pýtali, som radšej povedala „jogurt Malého gazdu“. Napriek tomu musím uznať, že tento názov niektoré vlastnosti jogurtu vystihuje: balenie je na pohľad (a pre moju mladšiu dcéru aj na hlt) menšie, detskej dlani sa drží dobre, chuť je lahodná, jemná. Určite však nie je vhodný len pre deti, u nás chutil viac dospelým.

Chuť a konzistencia

Keďže sme jogurtov dostali dosť veľa (ďakujeme!), mohli sme všetci ochutnať, čosi napiecť a ešte sa podeliť. Takto sa mi dostalo dosť spätnej väzby od rôznych vekových kategórií:

Margarétka (10) – jogurt hustý, chuť fantastická (pozn. bežne nejedáva ovocné jogurty, tu ju oslovilo, že necíti „umelinu“, a pre mňa je tiež 20% ovocného pyré v jogurte veľkým plusom);