Opantalo ma to natoľko, že som nedokázala poďakovať a iba sa na neho blažene usmievala. Dokonca ma ani nenapadlo opýtať sa, ako vedel, že mi je zima. Sedela by som tam s ním hádam aj celý deň, keby ma nevytrhol jeho hlas, že už môžme ísť. S nevôľou som prikývla a kráčala som za ním. Ako vždy mi otvoril dvere od auta a ja som si sadla. Keď naštartoval, opäť bez slova, zapol rádio a nepovedal ani slovo. Občas som sa na neho snažila nenápadne pozrieť. Dúfala som, že mi ten pohľad opätuje, ale moje túžby ostali nenaplnené. Proste bol iba obyčajný šofér, ktorý chcel splniť sľub, že mi pomôže dostať sa do mesta. Namýšľala som si, že je iba cudzinec a zajtra sa s ním už nestretnem. Vedela som však, že klamem samú seba. Už dávno pre mňa nebol obyčajný, práve naopak, neobyčajne, priam magneticky ma to ťahalo k nemu. Koľký smútok ma zaplavil, keď sme sa dostali do mesta. Nechcelo sa mi od neho odísť. Jeho blízkosť sa pre mňa stávala taká dôležitá ako dýchanie. Tak sme tam sedeli, asi ešte ďalších 10 minút, bez slova. Nikomu to však nevadilo. Aspoň ja som mala ten dojem. Keby chcel, aby som odišla, snáď by mi to povedal. Pozerali sme obaja cez predné sklo. V tichosti. Bez sľubu, že by sme náš kontakt nejak prehĺbili. Nevedeli sme naše mená, telefónne čísla, nič. Ak teraz odíde, nikdy ho už neuvidím. V hrdle mi narástla hrča. To sa nesmie stať! Netrúfala som si však urobiť prvý krok, bola som na to až príliš plachá. Zavalil ma smútok. Na druhej strane bol ten rozhovor, ktorý som počula. Je v jeho živote nejaká žena, s ktorou nechce byť, ale ona sa nevzdáva. Tak som iba mlčala a on tiež, keď nás z toho vyrušil zvuk telefónu. Môjho. Bol to Martin, chcel vedieť, kde som a kedy konečne prídem. Odpovedala som tichým hlasom a letmo pozerala na môjho neznámeho. On však nejavil žiadny záujem. Keď som dotelefonovala otočil sa prvýkrát ku mne. Zmeravela som.

"Bude lepšie, keď sa už rozlúčime." povedal chladným a sebaistým hlasom.

"Iste. Nechcem ťa zdržovať. Iba som chcela ešte raz , ďakujem. Za všetko." 

Kývol hlavou a ja som mala pocit, že som mu v očiach zazrela smútok. Nebola som si však istá, lebo vzápätí sa očami zahľadel von. Chcela som si vyzliecť mikinu a vrátiť mu ju, keď mi nežne podržal ruku a povedal:

"Môžeš si ju nechať, je chladno, aspoň ťa trošku zohreje, kým sa dostaneš tam, kam potrebuješ." za ten krátky čas, čo sme strávili spolu som postrehla, že je neodolateľný gentleman, ktorý patrí do malej skupiny mužov, o ktorých som si myslela, že už vymreli. 

"Ďakujem, ale ako ti ju vrátim?" spýtala som sa a už vopred sa tešila ako nenápadne od neho získam kontakt na udržanie ďalšieho videnia.

Ráno som vstala príjemne svieža. Zobudil ma zvuk tečúcej sprchy a všimla som si, že moje telo bolo prikryté dekou. To musel urobiť on, ktovie, kedy sa vrátil. Dokonca aj knihy, ktoré ma večer tak zaujali boli preč. Dúfam len, že sa nenahneval, keď videl, že som sa hrabala v babičkinej knižnici. Rýchlo som vybehla hore po schodoch do spálne, umyla si zuby a tvár, jemne si prehrabla vlasy a obliekla si naspäť svoje šaty. Z ruksaku som si vytiahla svoj kvetinový sprej a nastriekala zopár kvapiek na pulzujúce miesta. Ako som ho dávala naspäť, až teraz ma napadlo pozrieť sa na mobil. Vypnuté zvonenie, 10 zmeškaných hovorov a 2 SMS správy. No nazdar, zabudla som zavolať mame, že som v poriadku. Keď som otvorila správy zistila som, že sú od Martina. Bratov a môj dobrý priateľ mi písal, že rodičia sa idú zblázniť od strachu a volali mu. Aby ich upokojil, oklamal ich, že som u neho a zaspala som. Narýchlo som Martinovi poďakovala a odpísala, že som v poriadku a že čoskoro mu všetko vysvetlím. Odpoveď bola stručná:Ok. Pousmiala som sa, toto bola jedna z mnohých jeho super vlastností: chápavý a trpezlivý. 

Zišla som dole a videla, že môj záhadný neznámy stojí opäť v kuchyni a pripravuje raňajky. Keď ma začul, otočil sa a opäť sa na mňa zahľadel tým rozmrazujúcim pohľadom. Musela som sa veľmi snažiť, aby som nespadla. Opakovala som si, len zhlboka dýchaj. Srdce neustále bilo ako splašené, ale mozog sa aspoň snažil počúvať. Usadila som sa k jedálenskému stolu a on ku mne pristúpil zboku. Ach, tá jeho vôňa mi pripomenula včerajšok. Zvláštny večer. Aspoň som zo seba vydolovala poďakovanie. 

"Chcem sa ospravedlniť, že som sa hrabala v babičkinej knižnici. Dúfam, že som ťa neurazila. " začala som rozhovor a do úst som si dala prvé sústo. Jeho pohľad ma priam spaľoval, keď na mňa pozrel a s úsmevom dodal:

"Babičke by určite nevadilo, že si nahliadla do jej pokladov."

Prvý úsmev za celý čas. Ani v tom najkrajšom sne som si ho tak nepredstavovala. Dokonca aj tie jamky v lícach kričali k tomu, aby som sa ho dotkla a zistila, či je naozaj skutočný. Sklopila som zrak a cítila ako mi do tváre stúpa oheň. Keď som sa odvážila pozrieť, ešte stále na mňa pozeral. Prosím, odvráť už zrak, lebo to nezvládnem. Výrilo mi v hlave a v zápätí, akoby mi čítal myšlienky, uhol pohľadom a začal jesť. Stiahol sa mi žalúdok a nedokázala som do seba už nič viac dostať. Pod stolom som sa hrala s vlastnými prstami a snažila sa získať naspäť svoju vnútornú rovnováhu. Čo to bolo včera o tej cibuľke? Zamyslela som sa. Zázrak, rastie a ani nevie ako. Nie, toto všetko asi nebude len taká obyčajná náhoda.

"Asi ti veľmi nechutí?!" prebral ma zo zádumčivosti jeho hlas. Opäť na mňa hľadel so záujmom a ja som nechápala. Je to ten istý muž, čo včera? 

Takže v cudzom dome som ostala úplne sama. Zaujímavé, že sa nebojí, že ho o niečo okradnem. Tvrdil, že ma nemôže odprevadiť domov, ale sám sa nebojí, že sa stratí. Nepozná ma a nechá ma tu úplne samú. Výrilo mi v hlave mnoho myšlienok. Tak som sa rozhodla, že keď zjem svoju večeru, pôjdem si ľahnúť. Večer som si v jeho spoločnosti predstavovala  trošku inak, ale čo už. Tanier som vložila do umývačky spolu s lyžicou a hrnčekom a pokračovala som do spálne. 

Zastavila som sa tesne pri schodoch. Na pravej strane bola polička plná kníh. So záujmom som si ich začala prezerať. Nazrela som do zopár kníh s poéziou, videla mnoho filozofických úvah, niekoľko prekladov Biblie a mnoho pre mňa neidentifikovateľných hrubých neznámych kníh. Najviac ma zaujala tenká brožúrka s názvom Daruj úsmev. Jemne som ju vzala do rúk, usadila sa na sedačke a s ľahkosťou prešla zopár strán. Oči mi zastali na stránke, kde sa písalo:

"Drahá cibuľka, ako vieš, že prišla jar? Pred rokom som ťa priniesol do izby a položil na policu do tieňa knihy. Nič som s tebou nerobil, vôbec nič. Len som čakal. Možno na chvíľu, kedy dostanem na teba chuť...

Ležala si tu celý rok. A teraz začínaš rásť. Slnko sa ťa nedotklo. Nepolieval som ťa, len som sa  na teba s láskou díval. Teraz klíčiš, aby si mi oznámila: 

Je jar.

Kto to vpísal do tvojho srdca? Chcem sa poďakovať tomu, kto ťa nepozorovaný naprogramoval, kto ťa v tichosti tak intenzívne oživuje.

Padla som do lásky. Nečakane. Strhujúco. Bezhlavo. Nemala som návod k tomu, čo robiť a ako správne k nej pristupovať. Ten, ktorý ma tak hlboko zasiahol bol od začiatku iný. Nenachádzala som v ňom to, čo som očakávala, aj napriek tomu bol presne to, čo som chcela. A potom odišiel. Presne tak, ako si to naplánoval. Neľutoval ničoho, pretože ani nič nesľúbil.  

Padla som naozaj hlboko. Nenachádzala som smer a predsa mi bol vzdialený iba na dosah ruky. Mohla som ísť naspäť? Nie, pretože moje srdce už nebolo také, ako predtým. Horelo niečím novým. 

A potom prišiel zázrak. Presne tak nečakane, ako to všetko aj celé začalo. Ale začnem poporiadku.

Mala som presne 20 rokov. Mladá, neskúsená, naivná a nevinná, plná snov a očakávaní. Príde princ na bielom koni a naučí ma, čo je to láska. A aj prišiel, ale nejak nezapadal do tých predstáv, ktoré som si vysnívala.

Bol horúci letný podvečer a ja, ako vždy, som sedela pri svojom obľúbenom strome, čítala svoj obľúbený román a predstavami si opantávala celú hlavu. Zo snívania ma prebralo občasné zašuchotanie, keď okolo prechádzali psíčkari alebo preletel nejaký hmyz. Neuvedomovala som si ako čas rýchlo utekal, až pokým sa slnko neskrylo za oblaky, ktoré zmenili farbu na čierno.

"A sakra, bude pršať a ja som si opäť zabudla dáždnik." povedala som si pre seba a rýchlo vyskočila na nohy. Vedela som, že domov to už nestihnem a budem si musieť nájsť miesto, kde sa skryjem, pokiaľ dážď nestratí na intenzite.