„Každé dieťa je iné, a preto potrebuje individuálnu pozornosť. Každý, kto je rodičom, vie, ako jedinečné je každé dieťa.“ - (W. H. Thomas)

Bolo to presne 28.11.2019, keď som si so zvláštnym pocitom sadla na posteľ a uvedomila si, že je na mne niečo iné, niečo sa so mnou deje. Aj napriek tomu, že to bolo prvý krát, hneď som vedela, o čo ide. Utekala som do lekárne a... „ÁNO" test vyšiel pozitívny. ĎAKUJEM! ĎAKUJEM! ĎAKUJEM! Od tej doby, ďakujem každý, každučký deň.
Prvé vyšetrenie u lekára, prvá fotka zo sona. Najkrajšie chvíle, celé tehotenstvo bolo pohodové, bez problémov. Dokonca aj odvahy som mala na rozdávanie, i keď sa termín pôrodu neustále približoval. Hoci som zostala na všetko sama... V momente, keď sa moja malá princezná začala pýtať na svet, všetko som pustila z hlavy a myslela len a len na ňu. Na to, nech to zvládneme, a nech sme čím skôr obe spolu a najmä v poriadku... Zvládli sme to, za necelých 8 hodín strávených v nemocnici som ju už držala v náručí. 🥰 Šťastnú, krásnu, zdravú...

Ešte v nemocnici však prišli prvé problémy. Netvorilo sa mi mliečko, malá musela byť dokrmovaná. V nemocnici jej začali dávať mliečko BEBA COMFORT 1. Bohužiaľ, toto mliečko nám však „nesadlo". Nasledovali dlhé mesiace testovania mliečok, skúšania, hľadania...

Lesia mala reflux, pruh na pupčeku, tiež jej lekárka zistila alergiu na laktózu a ešte na pár iných zvyčajných zložiek náhradného mlieka. Bolo to hrozné. Neustále plakala, pučila sa, zvracala... Veľmi som sa o ňu bála. Nič nebolo dobré, ani mliečka na predpis.

Ani neviem ako, prešlo 6 mesiacov a hneď ako to bolo možné, začali sme s príkrmami. Našťastie jej chutilo všetko. Mliečko sme stále nenašli vhodné, ale už mi to tak nevadilo, keďže malá sa napapala aj iného. Časom sme na hľadanie mliečka akoby „zabudli". Pila Sunar, no ani ten jej nebol moc po chuti, vypila ho maximálne 2 fľašky denne, inak začala fungovať na tuhej strave. Myslela som si, že je to v poriadku, že už je veľká, tak to tak má byť...

Teraz už viem, že to tak byť nemalo...

Silvia sa zdvihla a bez slova odišla. Zuzka práve stála pri otvorených dverách od kúpeľne a mlčky spracúvala, čo práve počula. Nevedela, čo má urobiť. Chcela vyjsť von, ale počula, ako si Vilma sadla na sedačku a jemne vzlykala. Po chvíli začula klopkanie opätkov lodičiek, ako sa strácalo v záhrade. Pomaly nakukla do obývačky a uistila sa, či už tam naozaj nie je. Zamyslene sa zahľadela na presklené otvorené dvere, cez ktoré bol počuť veselý smiech detí a rozhovory ľudí. Zazrela Vilmu, ktorá stála vedľa nejakej ženy a s usmiatou tvárou spolu niečo rozoberali. Ešte pred pár sekundami ju počula plakať a trpko sa vyznávať o svojom tajomstve, a teraz tam stála, akoby sa nič nestalo. Prestávala sa tu cítiť príjemne. Jediný, s kým si rozumela bol Tomáš a toho neustále niekto vťahoval do rozhovoru. Celý ten prepych, zvláštne správanie ľudí a ich podozrievavé pohľady, keď si ju premeriavali, čo to má na sebe, jej na srdci vytvorili nepríjemnú ťažobu. Mala chuť stratiť sa a byť aspoň chvíľu sama. Otočila sa a prešla vchodovými dverami na opačnú stranu pozemku. Bol naozaj obrovský. Ruch od záhrady pomaly utíchal, ako sa vzdiaľovala a ju napĺňal pokoj. Po pár sekundách uvidela drevenú stajňu, odkiaľ začula zvuky koňa. Zaujato vošla dnu. Tu sa jej to začalo páčiť. Kúsok od vchodu uvidela čiernu hlavu žrebca, ako zaujato dvíha hlavu jej smerom. Zuzka k nemu pomaly pristúpila.

"Ahoj kamarát, môžem sa tu u teba na chvíľu ukryť? Nejak mi tam, pri tom veľkom množstve ľudí, nie je dobre." s úsmevom k nemu natiahla ruku a chcela ho pohladiť. Kôň sa však vyplašil, zaerdžal a dominantne sa postavil na zadné nohy. Zuzku to vystrašilo a rýchlo ustúpila o pár krokov dozadu. Nevšimla si kameň za sebou, potkla sa a padla celou silou, hlavou, na podlahu. Na temene pocítila ostrú bolesť. Snažila sa postaviť, ale opantala ju slabosť. Inštinktívne si nahmatala rukou miesto, kde to bolelo najviac. Keď pozrela na svoje prsty, prekvapila ju krv, zatmelo sa jej pred očami a stratila vedomie.

Keď sa prebrala, pocítila obrovskú bolesť hlavy. Podarilo sa jej posadiť. Musela však zavrieť oči, pretože sa jej všetko točilo. Nebola si istá, či je schopná sa postaviť. Pomalým pohybom sa prišuchla o druhú stenu stajne a aspoň sa o to pokúsila. Bolesť hlavy sa zintenzívnila. Prvé, čo ju napadlo bola ľútosť, že pokazí Matúškovi oslavu. Keď sa jej podarilo konečne dostať von, ešte stále sa opierala o stenu. Bála sa, že keď sa viac vystrie, znova sa jej zatmie pred očami. Tak sa snažila držať hlavu dole. Náhle sa jej zdvihol žalúdok a mala čo robiť, aby túto náhlu nevoľnosť dokázala predýchať. Podlamovali sa jej kolená zakaždým, keď spravila krok hore jemným briežkom. Keď už bola na kraji stajne a nemala sa o čo zachytiť, vystrela sa, aby lepšie uvidela, ako ďaleko je od domu. Oslepilo ju ostré svetlo a opäť spadla na zem. Bolesť hlavy sa zintenzívnila a z úst jej vyšiel hlasný vzlyk.

Tomáš medzitým vošiel do domu a hľadal, kde sa Zuzka stratila. Keď ju nikde nenašiel, napadla ho myšlienka, či sa nerozhodla o tichý únik od ľudí. Otvoril dvere a poobzeral sa do strán. Rázne vyšiel von a odhodlal sa preskúmať spodnú časť pozemku. Na tvári sa mu objavilo zhrozenie, keď zdiaľky zazrel jej nevládne telo. Okamžite sa k nej rozbehol. Pocit strachu ho opantal natoľko, že mu trvalo dlhý čas, než sa upokojil a mohol tak začať uvažovať, čo má urobiť ako prvé. Najskôr skontroloval, či nemá nejaké vonkajšie poranenia, až po chvíli zazrel krvavú ranu na hlave. Skontroloval jej tep a okamžite zavolal kolegyni z pediatrie, aby ho zastúpila pri kontrole Matúška. Nikomu nič nepovedal, vzal Zuzku do náručia a odviedol ju do svojho auta. Ako sa ju snažil čo najbezpečnejšie usadiť dopredu, pomaly začala otvárať oči. Ešte stále sa necítila dobre. Bolesť hlavy stále neprestávala a zahmlievalo sa jej pred očami. Tomáš si rýchlo sadol vedľa nej a skúmavo ju sledoval.

"Zuzka, počuješ ma?" priblížil sa blízko jej tváre a sledoval jej zreničky. Zuzka ticho prikývla. Bolesť ju však prinútila k tomu, že opäť zavrela oči.

"Neboj sa, som s tebou, vezmem ťa do nemocnice." šepol a jemne ju pobozkal na spánok. Zuzka opäť stratila vedomie.