Detská izba plná hračiek. A čím viac, tým lepšie. Sen snáď každého dieťaťa. Okrem neporiadku, ktorý veľké množstvo hračiek prináša a robí často vrásky na čele najmä rodičom, ostávajú mnohé bez povšimnutia alebo deti sa s nimi zabavia len na chvíľu. Ktoré hračky sú však nevyhnutné pre zdravý psychický rast dieťaťa a nemali by chýbať v žiadnej detskej izbe?

Deti nepotrebujú veľa hračiek, postačí, ak budú mať tie správne. Nejde však len o jeden z princípov minimalizmu, ale i filozofiu, ktorou sa riadi a zároveň edukuje ľudí sieť hračkárstiev TOYETO. Napriek tomu mnoho rodičov i príbuzných detí obdarováva hračkami, ktoré nepotrebujú, neurobia im takmer žiadnu radosť a stávajú sa z nich obyčajné pracholapače. 

„Deti majú často príliš veľa hračiek, no skutočne ich zaujmú len tie, s ktorými sa schuti zahrajú. To, s čím sa deti budú hrať, si vedia vybrať samy, siahajú totiž po hračkách, ktoré korešpondujú s ich vnútornými potrebami,“ konštatuje aj psychologička a psychoterapeutka PhDr. Eva Reichelová, Csc., ktorá dodáva, že skutočne dobrá hračka by mala rodičom a deťom priniesť kvalitne strávený spoločný čas.

Ako sa však v množstve hračiek zorientovať a deťom ponúknuť iba to, čo skutočne potrebujú? Podľa odborníkov na hračky by ste sa mali zamerať na tieto typy hračiek:

1. Domček pre bábiky s postavičkami – podľa psychologičky Evy Reichelovej ide o hračku, ktorá je rovnako vhodná pre chlapcov i pre dievčatá. Deti vďaka nej dokážu prežívať a pochopiť svoj vnútorný svet, ale i vzťahy a situácie, ktoré prežívajú a spracúvajú.

2. Stavebnice – základ pre konštruktívnu hru, ktorá rozvíja kognitívne schopností detí, učí ich skladať stavby podľa návodu alebo vlastnej fantázie, rozvíja motorické zručnosti a predstavivosť detí.

Všetko začalo narodením Dominika v roku 2017. Moje telo sa zbláznilo a začalo hrať hormonálny ping pong. Prvým desivým prekvapením bolo tzv. popôrodné vypadávanie. Nastúpilo asi 3 mesiace po pôrode a trvalo zhruba mesiac. Potom sa zdalo, že veci sa upravili do normálu a život novopečenej mamičky bude naplnený bežnými úlohami.
Prišiel september 2018. Vtedy som sa po prvýkrát zoznámila s telogen effluvium. Znie to honosne ale bolo to desivé, stresujúce, depresívne a z normálneho rituálu úmývania vlasov sa stal doslova horor. Bála som sa čo i len chytiť vlasov, aby mi nevypadol čo i len jeden na viac. Vlasy mi padali non-stop. Rána bývali uplakané kvôli plným vankúšom vlasov. Spočiatku som ich aj rátala 50, 100, 200, 250...potom som od strachu počítať prestala. Vedela som, že toto nie je okej a tak som vyhľadala zdravotnú pomoc. Hľadala som na Slovensku ako mojej domovskej krajine ale taktiež som hľadala pomoc aj v Taliansku ako krajine kde momentálne bývam. Stretla som sa doslova s ignoráciou a nadľahčovaním okolností ako keby som si to vymýšľala. Prišli diagnózy máte to zo stresu, nedostatok železa, nedostatok vitamínov, dokonca padlo aj z 1 a pol ročným odstupom veď máte popôrodné vypadávanie vlasov. Vyzeralo to tak, kým mám na hlave vlasy nik to neberie vážne. Po veľkej snahe mi boli spravené vyšetrenia u endokrinológa, odobrané vzorky krvi na hormonálne testy, návštevy u niekoľkých dermatológov, gynekológov všetko sa vracalo v norme. Ste zdravá. Na koniec moja diagnóza znela TF alebo difúzne vypadávanie. Veď ono sa to po čase upraví a dostane do normálu. A tak som dúfala a čakala.
1. kolo TF skončilo začiatkom decembra 2018. K môjmu prekvapeniu som ostala s vlasmi na hlave. Vydýchla som si. V duchu som si hovorila, ak sa do 3 mesiacov nič nezopakujem mám vyhraté. Zhruba toľko trvá fáza odpočinku vlasu.
Prišiel apríl 2019, kolotoč vypadávania, stresu, depresie, dúfania a zúfania sa rozkrútil znovu. Tentokrát mučenie trvalo 8 mesiacov. Tu som začala liečbu Minoxidilom 2% a Alpicort F. Opäť obdobie kľudu prišlo v decembri.
A tak, nadišiel rok 2020, zaklopal na dvere apríl a novo-narastené vlasy začali jeden po druhom opúšťať môj skalp. Tu som už bola múdrejšia a tušila som, že mám dočinenia s androgénnou alopéciou.
Je júl 2020 a vlasy stále padajú. Samozrejme vidím zmenu v kvalite aj množstve vlasov, ktoré mám ešte na hlave. Čaká ma dlhá cesta sebaprijatia, ale verte mi pracujem na tom denne. Dookola si v hlave preberám možnosti aké mám. Ostrihať sa, nosiť príčesok, parochňu, čelenky, šatky. Je toho veľa ale najradšej by som bola keby mi ostali moje zlatisté vlasy tam kde majú byť. Mnohí si povedia veď sú to len vlasy a áno majú pravdu, ale aj taká triviálna vec v porovnaní s inými vie byť bolestivá a určite dáva dobrý tréning psychike.
Mám za sebou rodinu, ktorá ma vypočuje a podrží ale je to iné ako rozprávať sa s ľuďmi, ktorý si prechádzajú alebo prešli niečím podobným . A tak som sa rozhodla zverejniť tento článok o sebe v nádeji, že dokážem pomôcť aspoň jednej osobe. Pretože je dobré vedieť, že nie si v tom sám/a.
Ak sa budeš čokoľvek chcieť opýtať, poradiť, alebo len napísať som tu.

I.

Poznáme to mnohé, skončí nám materská (presnejšie povedané rodičovská) dovolenka, niekedy aj reťazená na 5-6 rokov a často sa už do predchádzajúceho zamestnania vrátiť nedá - z rôznych dôvodov. Nadbytočnosť, vypršanie zmluvy, krach firmy, ďaleké dochádzanie, prípadne je práca z časového hľadiska nevhodná pre matku s malými deťmi. Pokiaľ nás na materskej neosvietilo a nedostali sme nejaký super podnikateľský nápad, treba sa poobzerať po novej práci.

V životopise však vzniká určitá medzera. Niektoré mamičky si uvedú do životopisu presne: od toho do toho roku materská dovolenka. A personalista často zdvihne obočie. Do dnešnej doby mladých, dravých a perspektívnych zamestnancov bez záväzkov to akosi nezapadá. Ale aj ženy-matky našťastie nakoniec dostávajú svoju šancu. Čím môžu firmu obohatiť?

Nechcem teraz riešiť všetky aspekty a kritériá prijímania zamestnancov po materskej, len mi napadlo niekoľko zaujímavých vecí, s ktorými sa žena po materskej môže na pohovore pochváliť. A tí, čo sedia na druhej strane stola a sami mali malé deti, jej isto dajú za pravdu. Nemôže sa síce pochváliť závratným stúpaním po kariérnom rebríčku, množstvom pracovných skúseností či ukončených projektov a početnými odbornými školeniami, na materskej však získala mnoho zaujímavých zručností, ktoré budú v jej ďalšom pracovnom živote veľkou výhodou... Ako je to možné? Ktoré z nich mám na mysli?

Trpezlivosť

Deti nás naučili (aspoň niekedy) zachovať pokoj, aj keď sa nám chce kričať. Nevypustiť z úst tú najhoršiu nadávku, keď vidíme tú spúšť v kuchyni alebo najnovší umelecký výtvor na stene. Trpezlivo aj stokrát vysvetliť, že uterák naozaj nie je na umývanie zeme, že si nemôžeme kúpiť stého plyšáka v ZOO shope a Lego Duplo autíčko nevie plávať v záchode...

Pedagogický duch