Bolo to divadlo, kde za oponami ľudia ticho plakali. Janka ani len netušila, že to môžu vnímať aj jej dcéry. Snažila sa pred nimi všetko skrývať. Ale deti hoci nevidia, cítia. 

Janka mi napísala o jej príbehu. Rozhodla som sa po jej súhlase ho zverejniť. Myslím si, že sa týka mnohých z nás. Dokonca poznám ženy z môjho okolia, ktoré sa mi zverili s podobným príbehom. 

Janka je 40 ročná žena, matka dvoch dcér – 16 a 12 ročných. Manželka a živnostníčka. Celkom pokojné a spokojné manželstvo trvalo približne 10 rokov. Posledných 8 je to už iba divadlo. 

Jej sebavedomie kleslo na nulu, ako hovorí. Roky okolo domácnosti a dievčat si vyžiadali svoju daň. Prestala si veriť v profesionálnej oblasti a pracovala iba z domu. Nebol to príjem, ktorý by ju uživil. Mala snahu sa vzoprieť jeho názoru a posielala životopisy. Ale keď jej neprišla ani len zamietavá odpoveď, tak to vzdala. Po ôsmych mesiacoch posielania a upravovania motivačného listu a životopisu si skutočne prišla ako neschopná. 

“Naša rodina bola divadlom. Veľkým krásnym divadlom pre svet. Krásny dom, spokojný pracujúci manžel, ktorý sa vie postarať. Žena, ktorá je šťastná, lebo nemusí do práce a môže byť celé dni doma a venovať sa deťom a tomu krásnemu majetku.” 

“Všetko sa zmenilo jeden večer. Moja dcéra sa ma spýtala, ako dlho chcem takto ešte žiť? (ešte teraz pri týchto slovách plačem). Povedala mi, že ona vidí, že nie som šťastná. Že som výborná mama a ony ma ľúbia, ale že vidia, že sa veľmi trápim.” 

12 žien z Modrého koníka malo možnosť otestovať Plasmakosmetiku na vlastnej pokožke. Prečítajte si ich úprimné dojmy a pocity z testovania.  ➡ Skúsenosti s Plasmakosmetikou

O svoju pleť sa staráte, no aj tak máte pocit, že jej niečo chýba? Každá žena túži po krásnej a zdravej pleti, ktorá by rozžiarila jej tvár a osobnosť. A aj keď súhlasíme, že ženy zrejú do krásy, súhlasíme taktiež s tým, že každá pleť si zaslúži potrebnú starostlivosť primeranú veku. Preto vám prinášame testovanie, ktoré sa postará o vašu pokožku a pomôže jej k zdravému a mladému vzhľadu! 

Čo budeme testovať

Aj vy sa chcete cítiť dobre a sebavedomo vo vlastnej koži? Začať deň pohľadom do zrkadla a vidieť sviežu a zdravú pleť bez známok starnutia? Čas plynie a s pribúdajúcim vekom pleť postupne stráca svoju pružnosť a schopnosť regenerácie. Prvé vrásky môžeme pozorovať už okolo tridsiateho roku života. K prejavom starnutia prispievajú aj stres, výkyvy počasia, smog, časté opaľovanie či nedostatok spánku, ktorý mamičky poznajú až príliš dobre. Tieto prejavy však môžete zmierniť. V boji proti starnutiu vám pomôžu prípravky Plasmakosmetika. Táto unikátna kozmetika posilňuje bunečnú regeneráciu kože, regeneruje, omladzuje a ochraňuje ju.

Tak čo, dámy, ste pripravené otestovať regeneračné a omladzujúce prípravky vo forme gélu a krému? Skúste na vlastnej koži, a to doslova, čo dokáže Plasmakosmetika.

PLASMAGEL je účinné sérum na ochranu a regeneráciu pokožky. Tento jedinečný prípravok sa postará o podráždenú, poškodenú či porušenú pokožku a stane sa vaším verným každodenným pomocníkom. Je vhodný aj pre detskú, atopickú či psoriatickú pokožku, ako aj na pokožku namáhanú mrazom či slnkom. Ideálny je taktiež na jazvy, drobné odreniny, ľahšie formy akné a po esteticko-chirurgických výkonoch. Mamičky ho ocenia nielen v starostlivosti po nástrihu hrádze, ale aj na jazvu po cisárskom reze a na poranené, popraskané bradavky. A čím je Plasmagel taký jedinečný? Využitím unikátnej a špičkovej biotechnológie pre výrobu cenných krvných proteínov a urýchľovačov regenerácie R.A.F. Ide o jedinú kozmetiku s týmito zložkami, ktorá skutočne a viditeľne regeneruje už od prvej aplikácie.

"Odkáž, že sa nemusia báť, zajtra ju priveziem domov.. Áno ... aj tebe." 

Naplnilo ma sklamanie. Už zajtra sa s ním opäť rozlúčim. Nechcem, aby to skončilo ako minule. Budem musieť vyvinúť väčšiu iniciatívu ja sama.

"Kto to bol?" spýtala som sa náhlivo.

Zamyslene pozeral na telefón a potom sa opäť otočil na mňa. Pozrel mi do očí priamo a mne sa na okamih zastavilo srdce.

"Priateľ, za ktorým som sa chystal, keď som ťa tam počul kričať o pomoc." zastavil sa pri poslednom slove, zaťal sánku a z hlboka sa nadýchol. Jeho výdych bol akoby odpoveď na všetky moje otázky. Má o mňa starosť. Potešila som sa, i keď v tejto situácii a v takom načasovaní, to nebolo až príliš vhodné. Sklopil zrak a pozoroval svoje prsty. Potom zdvihol pohľad a na jeho tvári sa opäť zračil pokoj. Nechápala som ako to dokáže. Udržiavať svoje pocity a mať takú sebareflexiu. Ako kôň na uzde.

"Majú o teba strach. Tak som mu povedal, že si so mnou."

"Obrovský." odpovedal ihneď, ale oči neotvoril. Prekvapene som na neho hľadela a  rozhodla sa postaviť zo sedačky, že sa poprechádzam. Nereagoval ani vtedy, keď zavŕzgala podlaha pod mojimi nohami. Pomaly som sa približovala k nemu, míňala jeho kreslo a priblížila sa ku skrinke s knihami. Tvárila som sa, že si ich akože prezerám. V skutočnosti som letmo pozerala na neho. Oči neotvoril ani raz. Zakašľala som. Dúfala som, že ho to príjme k tomu, aby sa na mňa pozrel a povedal viac. On však nič. Rástol vo mne nepokoj. Trošku podráždene som sa spýtala:

"Viac k tomu nepovieš?" Neprestajne som hľadela na jeho tvár. Objavil sa mu pobavený výraz a pomaly otvoril oči. Takmer som spadla z nôh. Stihol ma zachytiť. Inštinkty mal naozaj rýchle. Hľadeli sme na seba. Tváre sme mali tak blízko, že stačil okamih a pery by sa nám spojili. On sa však odvrátil, chytil ma okolo pásu a doviedol naspäť na sedačku. Sadol si opäť oproti mne a pozoroval ma.

"Čo by si chcela počuť?" pýtal sa vážne a zároveň pokojne. 

"Napríklad to, že som pre teba dôležitá." pomyslela som si, ale nahlas nevyslovila.

Chcela som otvoriť ústa a niečo povedať, ale akoby som tušila, že čokoľvek nepremyslené, by túto krásnu chvíľu mohlo pokaziť. A tak som iba mlčala a mozgové závity sa mi točili rýchlosťou svetla. Nič. Nič neprichádzalo, čo by mi pomohlo, aby som ho nepriamo naviedla k vyjadreniu jeho pocitov ku mne. Hovoriť je striebro a mlčať je zlato. Myslím, že moje oči hovorili namiesto mojich úst. Počúvaj srdcom, pomyslela som si. Budeš vedieť. On však pozeral a nevychádzalo z neho nič, po čom som túžila. Sklamane som si vydýchla a sklopila zrak. Zazvonil telefón. Prekvapene som zažmurkala. Bol jeho, keďže môj ostal na mieste, kde som mala aj ostatné svoje veci. Až teraz mi to došlo. Všetci sa o mňa budú báť. Ach.

"Ahoj. Počúvam." druhý hlas som nepočula, iba tlmené zvuky, tak som sa sústredila iba na neho.