4. Kapitola

,,Čo budeme piť?" zakričala na mňa Lena, len čo sme pristúpili k baru. Odvšadiaľ sa k nám rinula dunivá techno hudba a farebné svetlá nám preblikovali nad hlavami.

,,Tequilu!" zakričala som jej do ucha. 

Ukázala vztýčené palce a pobrala sa za bar. Jej brat Leon lietal z jednej strany na druhú a obsluhoval závratnou rýchlosťou. Raz pri spoločnom pive mi povedal, že po mne túži. Ale keďže je mladší a k tomu brat mojej najlepšej kamošky, čiže skoro rodina, poradila som mu, nech si pomôže pravačkou a zabudne na mňa. Odvtedy sme túto tému už nenačali. 

Lena sa ponorila do svojho sveta. Pred dvomi rokmi sa zúčastnila súťaže mladých barmanov a odvtedy neprestajne stvára tieto dych berúce kúsky. Síce nezískala prvé miesto, zato prišla s novými nápadmi a trikmi. Fľaša alkoholu letela vzduchom a Lena ju poľahky chytila. Za pár minút boli hotové naše drinky. Prísediaci vedľa mňa ju s úžasom sledovali a na záver jej zatlieskali. Pridala som sa aj ja. S úsmevom ju sledovala, kým nevystrúhala krivý pukerlík a neprisadla si ku mne.

,,Tri-štý-ri!" zvolali sme naraz, oblízali soľ z vrchu dlane, hodili do seba panáka a vystrúhali kyslé tváre po zahryznutí do citróna. 

 Je to už naozaj 11 rokov dozadu a ja neverím, ako ten čas letí. Bola som 15 ročné dievča, ktoré milovalo školu, riešilo kamarátky, chlapcov a najväčší problém bolo to, čo si ráno oblečiem a ako sa učešem.

 V tom čase som mala kamaráta, ktorému som sa páčila. Teda vlastne zložil a napísal mi nádhernú báseň, takže to bolo asi viac než len páčenie sa 🙂 Raz sme sa rozprávali a navrhol mi, že mi donesie nejaké filmy. O pár dní som dostala  DVD s viacerými filmami. Keď som prišla zo školy, hneď som ho vložila do PC, aby som zistila o aké filmy ide. Bolo tam tuším 5 filmov, každý v inom žánri. Mňa na prvý pohľad zaujal názov jedného z nich. The Secret? čo je to za tajomný názov? 

 Pohodlne som sa usadila a pustila PLAY. Film začal naozaj tajomne a po asi minúte som zistila, že vlastne ide o dokument. V 15stich rokoch by ho väčšina mojich rovesníkov vypla, no ja nie, úplne ma pohltil. Neviem prečo, ale jednoducho, niečo mi hovorilo sleduj to, uvidíš čo sa stane. V ten týždeň som ho videla ešte ďalšie dva razy. 

  Keďže každý deň som premýšľala nad tým, čo som sa dozvedela, rozhodla som sa myšlienky uviesť do praxe. Prešlo desaťročie a keď sa spätne pozriem ako prebiehal môj život, je to neuveriteľné. Po filme The Secret som si zadovážila knihu, následne ďalšiu a ďalšiu, od rôznych autorov. Začala som sa zaujímať o zákon príťažlivosti čoraz viac, študovať, praktizovať, zisťovať ako funguje. 

 Teóriu som následne skúšala v praxi a každý jeden raz to fungovalo. Neviem ako vnímate myslenie a tvorenie vlastnej reality vy, ale ja mám desiatky dôkazov, že svoj život si tvorím mojím myslením, emóciami, vnímaním.

 Príbehov mám na knihu, s vami by som chcela zdieľať niekoľko z nich, preto budú články vychádzať postupne a pravidelne, ako séria. Taktiež sa s vami rada podelím o to, čo som sa naučila, ako to v praxi funguje, ako môžete aj vy niečo zmeniť a zlepšiť vo vašich životoch.

S našou malou Dáškou sme veľmi vďačné, že sme boli vybraté testovať pokračovacie mliečko Hipp. Keďže Dáška je ešte stále dojčená, trochu som sa obávala, ako príjme iné než materské mliečko. 

Na naše veľké prekvapenie, mliečko Hipp už prvý deň dobre prijala a nerobí jej žiadne problémy. Predtým sme už skúsili jedno nemenované mliečko, preto mám s čím porovnať.
Dáška nemá žiadnu zápchu, kŕče a trávanie ide bez problémov. V pokoji si po mliečku pospí zhruba 3 hodiny a aj v noci sa vyspíme. Mliečko Hipp má aj príjemnú chuť, nie príliš sladkú, čo oceňujem aj pri zavádzaní príkrmov. Pri príprave Hipp nezanecháva na fľaške žiadne stopy mlieka, ako tomu bolo pri inej značke, a hlavne nerobí žiadne hrudky, ktoré treba dodatočne rozrábať.

Čo je pre nás najdôležitejšie, Dáška vďaka mliečku Hipp dobre prospieva, čo nám potrvrdila aj pediatrička, a je naozaj spokojná.

A postreh nakoniec. Veľmi si ceníme ekologický obal z kartónovej krabice, ktorý je je šetrnejší, keďže v našej domácnosti odpad poctivo separujeme a dbáme na životné prostredie ✌🌱

Ďakujeme Hipp, zostávame s Tebou ❣

Vraciame sa všetci do kancelárie. Všade zaznelo hurá, len matky boli ticho. Na tom meetingu to bolo cítiť aj bez obrazu. Bolo to také tiché hurá, že konečne idem medzi dospelých ľudí aj keď po mesiaci ich budem mať po krk, ale každá matka (čiže menšina) namiesto radosti úž plánovala harmonogram ako to zvládnuť.

Moje plány neboli nejako veľmi komplikované. Presunula som všetky tričká na kojenie do zadnej časti skrine, hoci bol plánovaný priamy let do koša (jasné, že toho na oblečenie pff eko-sreko ponad všetko). Vyskladala som si kombinácie oblečenia  na celý týždeň a hor sa na nákupy. Moja sestra pracuje v celkom dobrom obchode len škoda, že ďaleko. Miluje klientky typu matka sa vracia do práce určite jej srdce plakalo, že ma nemohla vybaviť ona sama. Aby som to uviedla na pravú mieru – neznášam nakupovanie oblečenia! Prešla som sa vo vyťahanom tričku po obchodnom dome a šla som tam, kde vo výklade mali moje farby. Celá šťastná som našla predavačku, ktorá mi chcela poradiť. Vravím jej „vraciam sa do práce potrebujem celú novú skriňu, mám rada také farby, materiály a toto nie“. Vrátila sa s kopou oblečenia presne takého ako som nechcela. Reku, možno som sa zle vyjadrila. Ale bola milá. Už som mala vybrané, keď mi oznámila, že ona tiež neznáša nakupovanie oblečenia. Trošku ma šokovala, trošku som aj váhala či mi poradila dobre a nesmelo som odložila väčšiu časť oblečenia a poslala sestre fotky. Tá sa teda vyžila v tej roli 🙂 Aj hej noo…. čakala som, že to bude ako Preety Woman, že chcem tu utratiť veľa peňazí tak sa snaž a prines to naj! Ale… Nie som Julia Roberts, škoda…

Nastal ten deň…Prišla som do kancelárie, kde bolo už veľa zbehlých nováčikov, odsledovala som si postavenie všetkých a rozložila svoje veci. Bolo dosť zábavné sledovať ako sa tvorí štruktúra v tíme a uvedomiť si, že nič sa od školy nezmenilo. Jeden je vždy ten, ktorý vie všetko a ľudia by ho nemali radi, keby to všetko nevedel, ale on pozná šéfa tak sa treba kamošiť.  Menšie primadóny pri veľkej primadóne, ale nemajú ešte také postavenie ako ona, tak len bežia okolo nej, keď ide do kuchyne. Chýbajú im iba také metly aby jej zametali chodník pred nohami ako na curlingu. Super chalani čo majú napeckované kompy a hrajú do rána a potom my – RODIČIA.

Po týždni som už vedela koho z nich by som na návšteve pohostila starou čokoládou s bielym povlakom a tými keksami čo doniesla teta, ktoré už mesiace nikto nechce. Ale školím sa, aby som to po sebe nedala poznať. Vďaka za tento blog vyhodím tu svoje zlé ja. Po týždni som si našla pár pomocníkov, ktorí sa „zázračne“ preriedili po tom čo zistili, že som mama a k tomu nie samotná  😀  a ešte aj šibnutá čo spieva dieťaťu do telefónu, keď doma plače za mamou.

Vytvorili sa tak pekné rodičovské skupiny, kde si vymieňajú papučky, kde diskutujú, že po tomto pôrode idú na podviazanie a pre istotu aj precviknutie u druhej polovičky, kde hovoria o tom ako sú radi, že prišli do kanclu si oddýchnuť. Multitasking ešte neovládam skôr multichaos a sústredenie na 10vecí po 3 % ale patrím niekam, supiš.

Teraz už len čakám na vytváranie nových párikov a eventuálne srdcové záležitosti. Každopádne veľmi sa teším, že môžem byť súčasťou tohto môjho „sociálneho projektu“ hoci mi každý deň do práce na kameru volá zaplakané trojročné dieťa, ktoré na všetko hovorí ňe! Alebo „pooozri mama aký zlatučký a ja vravím áno si zlatučký počúvaj doma a on dodá aký zlatučký mám pipík – samozrejme ukazuje“. Áno patrím do skupiny, ktorá na všetky stretká po práci hovorí „nemôžem možno nabudúce“ a nikdy nepôjde alebo ak tak na vianočný večierok v čase práce alebo tej čo nechodia do fitka lebo škoda času, tak aspoň sa vraciam na bicykli domov – teda rodičia. Jediná potešujúca vec je, že už nemám tričká premočené od mlieka so zipsami na “prevetranie” 😀