Kapitola dvadsaťdeväť

Rita

Keď ma Lujza vyhodila pred domom a odfrčala, doľahla na mňa znova smutná nálada. Vnútri som rozsvietila svetlá, aby dom nevyzeral ako veľká čierna diera a pustila som rádio, lebo priestorom sa ozývali iba moje kroky.

Strčila som nos do chladničky, kde až na zopár potravín a misku s lazaňami, sídlila fľaša vína. 

„Skvelá večera.“ Vravím pre seba, lakťom zaklapnem dvierka, ústami vyťahujem zátku fľaše ako to robia v telke a obraciam ju do seba. Poriadne si upijem a položím ju na prázdny stôl. Až ma striaslo, lebo bolo príliš studené.

Prešla som späť do obývačky, odkiaľ sa tóny hudby rinuli do zákutí celého domu. Vtedy sa ozval moderátor. 

“Vy tu budete pre vaše bábätko a ono tu bude pre Vás. Ono je tým najlepším doprovodom, ktorý pri pôrode môže mať.” Touto vetou s nami ukončila svoj video-rozhovor pôrodná asistentka Pavla Kasparková. Je to tak veľká a krásna pravda.

Ako zvládnuť pôrod v núdzovom stave? Musíme mať rúška pri pôrode? Čo nás čaká na príjme do pôrodnice a aký je momentálne pobyt na šestonedelí? Odpovede vo videu: 

Máte už za sebou pôrod v núdzovom stave alebo sa každú chvílu chystáte rodiť?

Napíšte nám to do komentárov pod videom na YouTube Modrý koník a odoberajte náš kanál.

Modrý koník team

Deti, tešte sa! JOJka prinesie všetkým rodinám veľký premiérový program Spievankova!

Najznámejší detský hudobno-zábavný projekt Spievankovo pripravil v spolupráci s televíziou JOJ prekvapenie pre všetky deti.

Spoločenská situácia, ktorá súvisí s ochorením COVID-19, zhatila plány všetkých umelcov, ktorí pripravovali v najbližších mesiacoch divadelné, hudobné či iné verejné vystúpenia a turné. Patria medzi nich aj Mária Podhradská a Richard Čanaky, ktorí sú vo svete detského šoubiznisu zatiaľ neprekonateľnými hviezdami. Ich detský, hudobný, divadelný, zábavný a výchovný projekt Spievankovo pozná snáď každé dieťa a každý rodič.

Od roku 2002, kedy vyšlo prvé CD Spievankova, sa kariéra oboch umelcov raketovo rozbehla. Každoročne sa Spievankovo stretáva so svojimi detskými fanúšikmi na desiatkach úspešných koncertov. Malo to byť takto aj tento rok. Spievankovo pripravilo pre svoje publikum nový muzikál, „ktorý nikdy nikto nevidel“ s názvom Zázračný poklad. Ešte nedávno to ale vyzeralo tak, že jeho premiéra sa bude musieť odložiť na neurčito.

Televízia JOJ koncom marca oslovila Spievankovo s nápadom, ako umožniť deťom nový muzikál vzhliadnuť. Rovno zo svojich obývačiek budú môcť deti a ich rodičia sledovať premiéru Zázračného pokladu prostredníctvom live streamu na stránke www.joj.sk. Premiéra sa odohrá  vo štvrtok 16. apríla o 10.00. Táto unikátna spolupráca predstavuje úsilie celého tímu Spievankova a televízie a pôjde o odštartovanie jedinečného detského projektu. Ak sa hovorí, že Spievankovo začalo voľakedy dávno v obývačke, tento rok sa do obývačiek opäť vracia, ale prostredníctvom moderných technológií.

Tí, ktorí sa túžia zúčastniť najnovšej muzikálovej premiéry Spievankova, si môžu zakúpiť rodinný listok na stránke www.joj.sk v hodnote 4,99 €. Po zaplatení dostanete do mailu unikátny kód, ktorý vám umožní Zázračný poklad sledovať v tej najvyššej obrazovej kvalite. Ak chcete zdieľať radosť z najnovších pesničiek Spievankova, môžete kúpiť lístok aj svojim kamarátom.

Tento fragment "denníka" publikujem so súhlasom môjho priateľa, ktorý sa venuje psychoterapii a iným zložitým veciam, ktoré nám komplikujú život...

Ráno výnimočne vstal skôr. Nie že by vstal výnimočne, vstávanie totiž podľa neho patrilo práve do kategórie repetitívnosti, ktorú tak nenávidel, ktorá ho tak ubíjala. Zároveň si ale myslel, že je to práve táto repetitívnosť, ktorá dáva ľudskému životu zmysel a ilúziu štruktúry a kontinuity. Možno ho najviac štvala práve táto ilúzia, ktorá je často prchavá a skrýva sa za rôznymi fasádami ale v konečnom dôsledku je to iba reklamná tabula na ktorej sa síce menia reklamy, ale tabula ostáva stále rovnaká.

S týmito myšlienkami šiel k oknu s výhľadom na celé naše mesto. Už niekoľko rokov žil v malom byte v spolubývaní. Keď sa sem prisťahoval, bol najnovší obyvateľ, no za tie roky sa z neho stal veterán a prestriedali sa pri ňom niekoľkí spolubývajúci. Vlastne si k nim nikdy ani nesnažil vybudovať pevnejší most, v niečom mu pripomínali tie reklamné tabule. Síce forma a syntax mäsa sa menila, ale koncept ostával rovnaký. Mladí ľudia čakajúci na stanici na vlak, ktorý ich povezie za šťastným koncom. 

Keď si už privstal, neviem či to bolo jeho zámerom, ale urobil si kávu bez ktorej už nemôže fungovať a pil ju pri výhľade na naše mesto. Vo výhľade mu bránila strecha školy, rýchlo si ale na ňu zvykol, ostatne ako na kadečo iné v živote, veci, ktoré sa opakujú sa stávajú našou súčasťou a možno ak by bol v ten okamih odvážnejší, trúfol by si tvrdiť, že my sami sme opakovanie,... strecha mu bránila vo výhľade nemohol jej to však zazlievať, bola tam pred ním a zrejme tam bude aj po ňom. Akoby mu nejaká mytologická bytosť strčila pod nos práve zhmotnenú repetíciu vo forme školy. Pod tou strechou, ktorá mu bránila vo výhľade sa skrývala, vlastne skrývaním by to nazvať nemohol, skôr by to nazval cieleným zahmlievaním absurdnosti opakovania a jeho de facto nezmysli,...denodenná rutina, človiečkovia, ktorí, presne ako on, budú raz stáť vo svojom zdieľanom a zdieranom podnájme a ak budú mať trocha šťastia, ani ich nenapadne premýšľať nad repetitívnosťou. 

Tú strechu videl už v rôznom počasí, vonkajšom aj vnútornom, ale vybavil sa mu jeden obzvlášť daždivý deň, kedy voda stekala vo veľkom prúde zo strechy, pod ktorou ľudstvo smeruje k svojmu veľkému naplneniu, musí k tomu iba opakovať a ak bude opakovať dostatočne dobre tak bude mať povolené opakovať ešte viac, snáď bez toho, aby v tom opakovanie videlo.... Tá stekajúca voda vytvárala dojem očistenia, ale iba na chvíľu, akoby mala tá strecha, brániaca mu vo výhľade už dosť tej jednotvárnosti a chcela ju zo seba zmyť, bez uvedomenia si toho, že tak akurát dáva priestor pre novú jednotvárnosť. Vlastne mu to pripomenulo stromy, ktoré zhadzujú lístie len aby sa o pár mesiacov mohli znovu prikryť ďalším listím. Ihličnany si ilúzie netvoria...Je to, čo nazývajú všetci životom teda ten okamih, kedy to staré ešte nie je zhodené a to nové ešte neprišlo? Strecha mu síce neodpovedala, ale pomyslel si, že ak áno, tak mu to je vlastne jedno asi ako streche brániacej mu vo výhľade. 

Dopil teda kávu, obliekol sa, pre istotu má niekoľko rovnakého oblečenia, aby tak vyjadril svoju nenávisť k opakovaniu, a vybral sa dole schodmi. Pravá, ľavá a znovu a znovu, až kým sa nedostal na prízemie. Koľko ľudí asi tak robilo týchto nezmyselných, aspoň samých o sebe, pohybov v tento okamih? Koľko ich robilo v tomto dome pred ním a koľko ich ešte robiť bude. Myšlienka na nezmyselné pohyby ho priviedla k Jarmile. Vybavil si, keď mali sex v okne v ktorom mu vo výhľade bráni strecha školy, súhrn možno samo o sebe nezmyselných pohybov, ktorých výsledkom je možno práve ten okamih, ktorý všetci nazývajú životom kedy to staré ešte nezaniklo a to nové ešte neprišlo, okamih, ktorý je ale zo svojej podstaty odsúdený k upadnutiu do chápadiel repetície. Človek po ňom baží viac a viac až kým vlastne nejde o formu a o mäso, ale o koncept a o okamih, ktorý, čím častejšie opakovaný, tým intenzívnejšie vyvolávajúci ilúziu, že bol kedysi čistý a autentický, že to bol on, ktorý dával životu zmysel a nie ona. Nikdy to nie je Ona. Jarmila, Ľubica, Petra, forma a mäso, o to predsa nikdy nešlo.