Kapitola tridsať

Rita

Mysľou sa mi mihlo milión vecí, čo asi môže dotyčný za dverami chcieť, keď ma prekvapil Paľo stojaci na koberčeku Vitajte. Ostala som prekvapene civieť na svojho kamaráta, ktorý a to sa podržte, mal oblečenú košeľu, športové sako a čierne rifle, čo mu obopínali jeho sexi zadok. S úsmevom na perách, som sa nakláňala poza neho do strán a tvárila sa, že ho nevidím a na niekoho čakám.

„Má prísť môj priateľ, nevideli ste ho?“ žartovala som.

„Po telefóne som dostal túto adresu, no možno sa pomýlili.“ Usmial sa hanblivo.

„Ale kde. Tak poď tréner a vitaj u mňa.“ Už som ho ďalej netrápila.

Vaše dieťa je hotový anjelik. Pomáha. Neodvráva. Poslúchne. Dohodnete sa. Ale v momente, keď si najviac prajete, aby to tak bolo, je všetko inak.. Neposlúchne, prieči sa, hádže sa o zem. Akoby vycítilo, že práve teraz chcete, aby bolo najlepšie.. Murphyho zákon? Akoby celý svet sa nespájal, keď niečo chcete vo váš prospech ale vo váš neprospech... Alebo sa na to pozerám zo zlého uhla? Občas nám iný pohľad môže pomôcť- ale o tom neskôr..

Niekedy mám pocit, že som hrozná mama, kričím po nej, neustále sa rozčulujem a pritom Hanka je super. Kukne na mňa tými krásnymi okáľami a hovorí: prepáč mami! Ibaže keď 5 krát za sebou vyleje naschvál pohár vody na knižku a povie prepáč, tak mi z toho ide vybuchnúť hlava... (Čo som jej to zle vysvetlila, alebo skúša kde sú medze..??? Mám chuť kričať a metať blesky..) Keď sme takto doma zavretí, je to ešte horšie. Človek rýchlejšie vybuchne a strach nás občas valcuje a paranoja nám naozaj nepridáva na psychickej pohode. Najmä keď to nechcete dať na sebe znať. A ovládať sa stále pri tých istých hrách a dialógoch dokola sa opakujúcich je .. uff.. Ja naozaj už nechcem byť Vilko a ona Maja a naozaj ma nebaví sa hrať na Toma a Jerryho.. 

Učím online ako aj manžel, robíme divadlo naživo a ešte aj vymýšľame rôzne aktivity nielen pre našu Hanu ale aj pre iné deti. Poviem vám pravdu: nie vždy sa nám chce. A už vôbec nie vstávať o 7- čiže o 6 a variť denne. Ach.. Ale na tej celej izolácii je najhoršie niečo celkom iné. Keď už človek niečo vytvorí, najviac mu chýba reakcia. Pochvala. Potlesk. Robíme všetko sami traja medzi troma izbami a balkónom. Chýba nám detské ťapkanie a vykrikovanie, že: ,,Ja viem! Jaaaaa! Aj ja chcem! Ako sa voláš?...." 

Teraz u nás vykrikuje iba Hanka. Aj nám prevalcuje divadielko: Hrala som batoľko, špeciálne predstavenie pre batolence, ale Hanka s lízatkom v puse (lebo tak veľmi chcete zabezpečiť, aby bola spoko, a nedurdila sa, že porušíte všetky predsavzatia o cukre..)  ma celkom prevalcovala. Ako tank! Zrazu som nevedela, čo ide po čom, nepovedala a neurobila som, čo som mala... Nevyzvala som maminky, aby pracovali s batoľaťom.. Ide o trošku iné divadlo, v ktorom je dôležitá spolupráca rodiča a dieťaťa. V ktorom je dôležitý dotyk .. A to všetko vymyslené a už roky odskúšané, tento online svet a moja dcéra poriadne zmenili, pretvorili a vlastne úplne zvalcovali... Hnevala som sa na ňu, že mi trhala veci, predbiehala deje, nechcela spolupracovať, aj keď obvykle je pri týchto činnosť´tiach spokojná, rada spieva a pod.. Hnevala som sa, že nezabralo ani ponúkané Kinderko a spomenula ho v live vysielaní snáď tisíc krát. Manžel sa tiež hneval, že ju nevedel usmerniť. Upokojiť. Že si vieme poradiť s dvesto deťmi v škôlke alebo na podujatí a v live vysielaní si nevieme poradiť s jednou našou.. 

To bolo včera. Ale dnes si vravím, že to možno tak malo byť.. Každému tečú občas nervy. Jedni to zvládajú tak, iní onak. A nemusí všetko výjsť stopercentne. Dôležitý je zámer, úmysel. Ukázať iné spôsoby hry. Divadla. Komunikácie. Že nefungujú na 100%? Že nie sú pre všetkých a v každej možnej chvíli. No nie sú! A to je dobre, lebo takto vieme, že sme výnimoční. Každý jeden z nás je. Že nie sme iba masa a naše deti sú individuality. Špeciálne. Výnimočné. A preto ich milujeme najviac na svete! 

PS: ak máte chuť si kuknúť divadielko- pozrite FB divadla ZáBaVKa - https://www.facebook.com/divadlozabavka/videos/587270052135900/ a podporte nás hoci aj smajlíkom či zamávaním emotikonu🙂