„Pozri, toto je pekné… Toto je zaujímavé… Toto je dôležité …Toto by si mal jesť, je to dobré a zdravé… Mal by si sa viac učiť, pretože… Takto by si sa mal správať aj ty… Mal by si sa viac kamarátiť s… Pôjdeš študovať tam, lebo…“

Verím, že snahou rodičov je vychovávať svoje deti čo najlepšie. Často však vychovávajú podľa svojich predstáv, využívajú vplyv, nátlak, porovnávanie, predkladajú vzory. Neskôr príde školská dochádzka s množstvom múdrych a potrebných informácií. Všetko ide z vonku do vnútra.

Zamýšľate sa nad otázkami: “Čo potrebuje naše dieťa? Čo sa mu páči? Kde sa cíti dobre? Čo ho baví? Čo robí s nadšením a radosťou?” Koľko priestoru dávate detským názorom, postojom, rozhodnutiam? Ako často usmerňujete, kontrolujete a porovnávate svoje dieťa?

Neskôr, v dospelosti môže vaše dieťa uvažovať takýmto spôsobom: „Kamarátka povedala, že sa mi hodí iný účes… Kamarát má také auto… Manžel tvrdí, že neviem… V móde sú tieto farby… V reklame chválili… Na internete som čítal… Vedci tvrdia…“.  Dôsledkom je informačný chaos, nerozhodnosť, neistota a následný stres. Prečo? Vaše dospelé dieťa sa naučilo počúvať to, čo ide zvonka a nevie počúvať svoj vnútorný hlas, svoju múdrosť a svoju intuíciu.

Každý z nás je výnimočný. A výnimočné je aj každé dieťa – má svoju osobnosť, svoje schopnosti a talent. Ak dieťa robí to, na čo má talent, robí to s radosťou, nadšením a s tvorivou energiou. Zamerať sa predovšetkým na silné stránky dieťaťa, na ich podporu a rozvoj by malo byť jedným z pilierov jeho výchovy. To znamená všímať si a rozvíjať najprv to, čo mu ide dobre a až potom riešiť to, čo mu nejde.

Ak dieťa stratí spojenie so svojimi túžbami, schopnosťami a talentom, tak zabudne, kým je. Postupne zistí, že ho nič nebaví, nemá chuť ani energiu robiť to, čo mu je vnucované. Necíti radosť ani nadšenie z toho, ako žije. Začne prežívať radosť z hmotných vecí, osláv a stimulujúcich látok, ktoré mu navodzujú umelú radosť.

Opantalo ma to natoľko, že som nedokázala poďakovať a iba sa na neho blažene usmievala. Dokonca ma ani nenapadlo opýtať sa, ako vedel, že mi je zima. Sedela by som tam s ním hádam aj celý deň, keby ma nevytrhol jeho hlas, že už môžme ísť. S nevôľou som prikývla a kráčala som za ním. Ako vždy mi otvoril dvere od auta a ja som si sadla. Keď naštartoval, opäť bez slova, zapol rádio a nepovedal ani slovo. Občas som sa na neho snažila nenápadne pozrieť. Dúfala som, že mi ten pohľad opätuje, ale moje túžby ostali nenaplnené. Proste bol iba obyčajný šofér, ktorý chcel splniť sľub, že mi pomôže dostať sa do mesta. Namýšľala som si, že je iba cudzinec a zajtra sa s ním už nestretnem. Vedela som však, že klamem samú seba. Už dávno pre mňa nebol obyčajný, práve naopak, neobyčajne, priam magneticky ma to ťahalo k nemu. Koľký smútok ma zaplavil, keď sme sa dostali do mesta. Nechcelo sa mi od neho odísť. Jeho blízkosť sa pre mňa stávala taká dôležitá ako dýchanie. Tak sme tam sedeli, asi ešte ďalších 10 minút, bez slova. Nikomu to však nevadilo. Aspoň ja som mala ten dojem. Keby chcel, aby som odišla, snáď by mi to povedal. Pozerali sme obaja cez predné sklo. V tichosti. Bez sľubu, že by sme náš kontakt nejak prehĺbili. Nevedeli sme naše mená, telefónne čísla, nič. Ak teraz odíde, nikdy ho už neuvidím. V hrdle mi narástla hrča. To sa nesmie stať! Netrúfala som si však urobiť prvý krok, bola som na to až príliš plachá. Zavalil ma smútok. Na druhej strane bol ten rozhovor, ktorý som počula. Je v jeho živote nejaká žena, s ktorou nechce byť, ale ona sa nevzdáva. Tak som iba mlčala a on tiež, keď nás z toho vyrušil zvuk telefónu. Môjho. Bol to Martin, chcel vedieť, kde som a kedy konečne prídem. Odpovedala som tichým hlasom a letmo pozerala na môjho neznámeho. On však nejavil žiadny záujem. Keď som dotelefonovala otočil sa prvýkrát ku mne. Zmeravela som.

"Bude lepšie, keď sa už rozlúčime." povedal chladným a sebaistým hlasom.

"Iste. Nechcem ťa zdržovať. Iba som chcela ešte raz , ďakujem. Za všetko." 

Kývol hlavou a ja som mala pocit, že som mu v očiach zazrela smútok. Nebola som si však istá, lebo vzápätí sa očami zahľadel von. Chcela som si vyzliecť mikinu a vrátiť mu ju, keď mi nežne podržal ruku a povedal:

"Môžeš si ju nechať, je chladno, aspoň ťa trošku zohreje, kým sa dostaneš tam, kam potrebuješ." za ten krátky čas, čo sme strávili spolu som postrehla, že je neodolateľný gentleman, ktorý patrí do malej skupiny mužov, o ktorých som si myslela, že už vymreli. 

"Ďakujem, ale ako ti ju vrátim?" spýtala som sa a už vopred sa tešila ako nenápadne od neho získam kontakt na udržanie ďalšieho videnia.