Ďalší deň strávený za múrmi nemocnice, prinášajúc úsmev a radosť deťom, rodičom a pracovitému nemocničnému personálu... Dnes nás však na očnom oddelení uvítal srdcervúci nárek. A na akútny nárek sme my, zdravotní klauni, odborníci. Liečime ho intenzívne, no citlivo.

Plač vychádzal hneď z prvej izby, kde bola sestrička s malou Radkou. Keď nás sestrička zbadala, utekala za nami akoby prišlo vykúpenie. Prosila nás, aby sme šli za malou, že sa nedá utíšiť a slzy jej vôbec nepomáhajú pri liečbe chorých očiek. Sestričku sme uistili, že hneď ako sa umyjeme a zistíme kam za kým, pobežíme za Radkou. V sesterni sme podstúpili klasickú dezinfekčno - informačnú procedúru a utekali sme za vzlykajúcou slečnou. „Priviedla som ti návštevu. Keď prestaneš plakať, odlepím ti jedno očko, aby si ich aspoň na chvíľku videla,“ pošepkala Radke. Malé čokoládové očko plné sĺz a s krvavou rankou na bielku na nás kuklo a premeralo si môjho kolegu Karola Žinčicu i mňa. Plač vystriedalo ticho, sestrička očko zalepila späť a odišla.

S kolegom Žinčicom sme sa galantne predstavili a držali ju za ruku. Prezradila som Radke, že obaja liečime hudbou, ale potrebujeme jej pomoc. Do rúk sme jej opatrne vložili hracie vajíčka. Keď malá slečna zistila, že hŕkajú, opatrne sa usmiala. Klaunskí doktori začali smelo spievať „Prší, prší“ a Radka hŕkala do rytmu a po druhej slohe sa už aj pridala. Mala prekrásny hlas!

Keď sme dospievali pochválila sa, že vyhrala prvé miesto v speve v Polomke a že na prehliadke talentov vo Vrátnej tiež zožala veľký úspech. Nuž Žinčica sa chcel presvedčiť, tak ju poprosil, aby zaspievala. Čakali sme všeličo, ale to čo sa stalo bol ďalší zázrak. Radka len šepla, že ona ľúbi horehronské... a spustila anjelský spev.

Hopsalková a Žinčica ostali zamrznutí. Celým oddelením sa niesol Radkin hlas. Spev bol krásny a ťahavý. Mala som zimomriavky aj na nose!

Keď dospievala, Žinčica si poprial, že by rád počul niečo o láske. Radka povedala, že síce ešte nemá frajera, ale vie aj takú. Spustila ešte hlasnejšie a smelšie. Doktor Karol ju celú dobu držal za ruku. A ja, čupiac pri posteli, som držala Žinčicu. Bolo to neuveriteľné. Dvaja klauni prišli potešiť dieťa a zrazu dieťa v posteli s prelepenými očkami spieva pre klaunov. V tej chvíli sme my boli tí, čo dostávajú dar. Duša si poskočila a čistota detského srdiečka naplnila miestnosť aj naše vnútro. 

Aj keď túto zimu poriadne mrazy ešte neudreli (aspoň u nás v Nitre nie), tak pokožka nás aj našich detí by mala byť chránená voči chladu. Najmä, ak sa chystáte na prechádzku je dôležité chrániť pokožku tváre. 

Prišla som na to veľmi rýchlo, že som urobila chybu, keď som dcérke nenatrela líčka hydratačným krémom pred tým, ako sme išli von. Napriek tomu, že nemrzlo, a ani nefúkal studený vietor mala večer červené líčka. Zachránilo ju telové mlieko #baby_dove z rady Sensitive Moisture. Začervenanú pokožku upokojilo a líčka mala opäť hebké na dotyk. 

Krémovanie líčok pred prechádzkou sa stalo našou každodennou rutinou. Viem, že existujú aj špeciálne krémy, ktoré sa odporúčajú používať počas chladných dní, ale načo vymýšľať, keď máme doma to, čo nám vyhovuje. Pri detskej pokožke to platí dvojnásobne. 

Každá maminka sa snaží svoje bábätko čo najmenej vystavovať kontaktu s kozmetikou. Avšak tak, ako aj v lete chránime ich pokožku pred spalením, tak aj v zime je potrebné ju chrániť pred vysušením či podráždením, ktoré môže chlad spôsobiť. 

Túto zimu sme si obľúbili aj umývací gél head to toe wash, ktorý je tiež z rady Sensitive Moisture. Píšem v množnom čísle, pretože ho používam aj ja namiesto sprcháču. Je to jediný sprcháč, s ktorým nemám pocit pálenia na mojej atopickej pokožke počas sprchovania. Každá máme svoje balenie. Ona má menšie 200ml a ja väčšie 400ml. Takže sa značka baby Dove stará o nás obidve. 

Ak chcete dopriať maximálnu starostlivosť, hydratáciu a pocit hebkosti svoju bábätku a možno aj sebe, tak máte teraz šancu! Vyhrajte balíček baby Dove produktov z rady Sensitive Moisture. Stačí, ak dáte lajk na tento článok a napíšete mi do komentárov akým spôsobom chrániť pokožku vašich detí a svoju počas zimy.

Zavítala k nám choroba. Nevítaná, nechcená, ale vzhľadom na poškodenie mozgu očakávaná. Epilepsia.

Od leta som si všímala krátke zahľadenia. Keď Sofi sedela vo svojej stoličke, z času na čas sa zapozerala niekde mimo. Najprv som tomu nevenovala pozornosť. Neskôr sa mi to zdalo čudné, chalani toto nikdy nerobili, ani keď sa nudili či keď boli unavení. Na jeseň si to všimli už aj babky, keď Sofinku občas strážili, takže to nebol len výplod môjho prehnaného pozorovania  😉 Stále som však nevedela, čo to má znamenať, prečo to robí.

Ani neviem akou náhodou som akurát v tom čase čítala článok o epilepsii, kde bola prezentovaná ako choroba mnohých tvárí. Váčšinou ju poznáme ako záchvat, pri ktorom nasleduje pád na zem, kŕčovité zovretie končatín, zapadajúci jazyk a pena z úst. To je už veľký záchvat. Okrem toho existuje množstvo iných foriem, aj prejavov.

A čuduj sa svete, jedna z nich sa volá - absencie. Prejavujú sa krátkodobým výpadkom činnosti mozgu, následkom čoho sa dieťa zahľadí na niekoľko sekúnd "do blba", mozog vypne, začne klesať hlava a na nič nereaguje. Vtedy mi to docvaklo. To bude ono. Ach, prečo. Prečo ďalšia diagnóza, prečo akurát epilepsia? No, preto! Preto, že má poškodený mozog a vtedy nepracuje správne. Činnosť mozgu a elektrické výboje nezodpovedajú zdravému jedincovi. Kdesi v podvedomí som to čakala, ale nie tak skoro ☹

Rozhodla som sa teda pozorovať jej prejavy a vyskúšať ju. Podarilo sa, zapozerala sa do diaľky. Tleskla som. Nič. Zavolala som ju menom. Nič. Hlava jej trošku poklesla. Je to ono, predsa len je to ono! ☹

Chvíľu mi trvalo, kým som spomenula tento problém našej neurologičke. Bála som sa hospitalizácie, bála som sa liekov a bála som sa vedľajších účinkov liekov.