Na začiatok by som sa veeeeľmi chcela poďakovať, že som vyhrala tento balíček. Je to prvý krát čo som niečo vyhrala. Nechcem nič zanedbať a preto som sa rozhodla napísať o tom rovno celý článok 🙂 

        Tešila som sa na balíček ako na darčeky na Vianoce. Som v duši stále také dieťa, preto aj z tohto mám radosť ako dieťa. Keď som si balíček priniesla domov, samozrejme som ho musela hneď aj otvoriť. Pri otváraní som mala skvelú spoločníčku, ktorej nesmie nič ujsť, svoju dcérku 🙂 

        Ako prvé musím povedať, že pri otvorení som cítila príjemnú vôňu. Nič silné, prehnané alebo vtieravé ale príjemné, jemné a dosť upokojujúce 🙂 Začala som balíček rozoberať, samozrejme deti museli tiež 😀 

        Ako prvé som okamžite musela vyskúšať telové mlieko na sebe. Mám na nohe jedno suché miesto a nech to natieram čím chcem zachvíľku je suché znovu. Tak prečo neskúsiť keď je možnosť, no nie? 😀 Už keď som sa natierala suché miesto hneď mizlo a držalo viac ako 2 dni, čo je pre mňa úplne úžasné. Už som sa nemusela natierať 3x denne, stačilo trošku a len jeden krát. Hurá sloboda 😀 

        Ďalšie sme testovali sprchový gél. Do tohto testovania sa ako prvý napodiv zapojil náš tatinko 😀 Áno čítate správne chlap sa umýval gélom pre detičky 😀 A bol nadšený. Manžel nemá rád parfumované gély, mlieka, mydlá a podobne, preto som zostala až šokovaná, že sa na to tešil. Manžel krásne voňal ešte niekoľko hodín po umytí 😀 

        Pokračovali sme v testovaní vlhčených utierok. Pri nich mi trošku vadilo že boli menej mokré ako sme zvyknutý, ale aj na to sa dá zvyknúť. Veľmi rýchlo boli preč (pri 2 deťoch ako inak 😀). Tieto vlhčené si pochvaľovala aj kamarátka a utekala si ich tiež kúpiť, takže považujem toto testovanie za úspešné 🙂

Oslava druhých narodenín v januári 2019 je za nami. Pred nami je niekoľkodňový výlet s deťmi na chatu. Začalo to nevinne a skončilo ako čistý masaker!

Sofinka bola prechladnutá, preto som do poslednej chvíle zvažovala či pôjdem aj ja s ňou. Keďže dva dni pred odchodom už vyzerala lepšie, aj soplík ustúpil, rozhodli sme sa ísť všetci. Slniečko nám prialo, dokonca sme mali aj sneh. Bol to môj prvý výlet od jej narodenia, ktorý sa netýkal žiadnych rehabilitácií. Konečne rodina pohromade mimo domov. Sofinka sa vozila na sánkach, všetko vyzeralo fajn až idylicky. 

Po dvoch dňoch pobytu, sa poriadne najedla obedu, hoci predtým nechcela veľmi jesť a vzápätí sa povracala. Začala byť nervózna a kým som upratala, vracala opäť. Na chate boli s nami aj kamaráti s dvomi deťmi a začala som sa obávať, aby nebola za tým črevná viróza a niekoho nenakazila. Posledné dni sme síce nikde neboli, ale nedokázala som si inak vysvetliť jej stav. Táto situácia bola vrcholne nepríjemná. Sofi začala byť značne podráždená, umrnčaná, nervózna, volala tatina, "chytala nervy". Viac síce negrcala, ale jej nervozita sa stupňovala. Sedela, vzápätí vstala, spravila krok, spadla, prešla štvornožky 2 kroky, vstala, točila sa, plakala, mrnčala, nedala sa pohladiť, pritúliť, nefungovalo dohováranie. Po hodine sme jej dali trošku napiť a asi 2 slané tyčinky. Ani tú si nevedela poriadne udržať v ruke. Pohľad na ňu a jej vyslovene "panický záchvat" bol hrôzostrašný. Napadlo mi, či sa niečo nestalo jej hlavičke, niečo, čím nás strašili celú dobu, či sa tam niečo neupchalo alebo neprasklo. Boli sme na chate štyria dospelý, ale ani jeden sme neveli zareagovať, s podobným stavom sme sa ešte nestretli. Nakoniec sme situáciu vyhodnotili ako urgentný stav a telefonovala som na 155-ku. Očakávala som akúkoľvek radu na základe opisu jej stavu, ale rozhodli sa poslať záchranku. Prišli po 15 minútach, žiaľ, bez lekára, ale videli jej absolútny nepokoj, nesústredenosť, stav ktorý sa nedal nijako utíšiť, upokojiť. 

Po vypísaní základných papierov nás vzali  sanitkou do nemocnice. Nevedela som si predstaviť ako obsedí 30 minút pripútaná pásom, ale po 10 minútach sa začala upokojovať a keď sme dorazili na centrálny príjem, už bola celkom kľudná. 

Lekárka na príjme, ju prezrela a vyhodnotila jej stav ako črevnú virózu, vraj je toho teraz kopec. Škoda, že ju nevidela počas záchvatu ☹ Zľakla som sa však virózy, to by znamenalo, že o chvíľu ju máme všetci. 

Nakoniec nás nehospitalizovali, vybrali sme sa naspäť na chatu. Keďže už dlhšie nevracala, rýchlo sme v meste kúpili pár diétnych potravín ako banány a podobne a vybrali sme sa naspäť. V aute si vypýtala jesť, dala som jej kúsok banánu. Vzápätí ho vyblvala. A potom znova. A znova. A znova. Kým sme prišli naspäť na chatu, bolo jasné, že Sofi nie je vôbec v poriadku. Rozhodli sme sa predčasne ukončiť náš pobyt a zamieriť naspäť domov, kvôli prípadnému zhoršeniu jej stavu. Bol večer, balenie neprichádzalo do úvahy, zabralo by veľa času, ten sme nemali, išla noc a Sofi potrebovala spať. Dúfali sme, že po tme v aute zaspí. Kým sme sa na chate dohodli ako budeme postupovať, Sofi pokračovala v grcaní. Nakoniec chalani zostali na chate so známymi s tým, že nás dve muž odvezie domov, noc strávi s nami, keby sa čosi skomplikovalo a na druhý deň sa vráti za chlapcami.