„Či budem zajtra žiť, samozrejme, neviem. Ale to, že ak budem žiť, tak budem piť čaj, to viem celkom určite.” Gotthold Ephraim Lessing 

Tak tento výrok je niečo, čo mňa plne vystihuje. 🙂 Zbožňujem čaje - sú prvé po čom siaham, keď cítim, že so mnou nie je niečo v poriadku, keď cítim nachladnutie, akýkoľvek problém, ale taktiež je to moja forma relaxu. 

Som veľmi vďačná Modrému koníkovi, ale aj Popradským čajíkom, že som mala tú možnosť ich vyskúšať. 

Keď mi čajíky doručil kuriér s netrpezlivosťou sme ich s deťmi vybalili. Veľmi ma zaujal dizajn, ktorý majú krásne prepracovaný. Už na prvý pohľad je jasné, pri akých ťažkostiach sa čajík odporúča, aké bylinky obsahuje. Na zadnej strane každého čaju je účinná látka, kde je napísané aké má účinky. Deti samozrejme zaujali zvieracie motívy. 🙂 Obal je veľmi milý, nevtieravý a dizajnovo krásny. 

Ďalšie veľké plus je Aroma seal bag - je to obal, ktorý viete opakovane uzavrieť a tým pádom vám čajík ostane dlho krásne voňať, neznehodnotí sa, takže si môžete pootvárať veľa rôznych druhov a denne ich striedať podľa chuti. 🙂

Ako výhoda pri týchto čajoch nám príde aj pyramídové vrecúško. Prečo?

"Nechcem ti ublížiť." povedal zachrípnuto a moje reflexy ma donútili, aby som zareagovala. Kopla som ho tam, kde ho to najviac bolelo. Klesol a ja som začala utekať. Počula som ako začal nadávať. Nechápem ako, ale rýchlo sa pozbieral a bol pár krokov za mnou. Ako som sa otočila, aby som sa pozrela, kde je, zakopla som a spadla. Priskočil ku mne a chytil mi ruky nad hlavu. Po prvýkrát som zakričala o pomoc. Bol rozzúrenejší a hľadel na mňa drsným pohľadom. V jeho pohľade som videla, že je schopný čohokoľvek. V diaľke za mnou som začula kroky. Niekto tam bol a stál. 

"Nepočul si dámu? Chce, aby si ju pustil!" zaznel tlmený hlas za mnou. Z lesa sa ozval zvuk brokovnice a Vilo sa zdesene postavil nado mňa. Hľadel do diaľky a bolo zjavné, že sa bojí. Ihneď sa otočil a utekal preč. Ja som sa dívala hore a zazrela som ako slnko prebleskuje pomedzi stromy. Vďaka Bože. Vyšlo z mojich úst. Potom sa všetko zotmelo.

Keď som sa dostala ku zmyslom, zacítila som, že sedím v aute. Dokonca som pocítila známu vôňu. Otočila som sa doľava a pootvorila som oči. Bol tam. V celej svojej kráse. S rovnakou charizmou a pôvabom ako predtým. 

"Joel?! " povedala som potichu a nútila som svoje oči, aby ma začali poslúchať. Auto zastavilo na kraji lesnej cestičky a svoj pohľad otočil ku mne. Bol vážny, pery v rovnej čiare, oči neprístupné a mal zovretú sánku. Bolo zjavné, že sa hnevá. Zažmurkala som a premýšľala, či sa mi to nezdá. 

"Si v poriadku?" spýtal sa svojim nežným hlasom. Prikývla som. Hoci som bola ešte stále v šoku, to, že som videla po takom dlhom čase jeho, ma úplne opantávalo. Nevedela som zo seba dostať ani slovo. 

"Vezmem ťa k sebe." povedal priamo a ja som nemo prikývla. Pocítila som zvláštne deja vu. Celú cestu som hľadela na neho. Bála som sa, že sa rozplynie, že toto všetko je len prízrak zo šoku, ktorý som prežila. Nechápala som, čo sa deje. Po takom dlhom čase je tu. Môžem ho opäť vidieť. On svoj pohľad upieral na cestu, ani raz neuhol. Zrazu mi zazvonil mobil. Joel sa pozrel smerom ku mne. Zaplavila ma horúčava, keď sa nám stretli pohľady. Zdvihla som telefón, bol to ocko.