Zisti spolu s nami, aké značky a modely kočíkov vlastnia mamičky z Brna, koľko ich to celé stálo a či ich využívali pre jedno dieťa, alebo im zostali verné pri viacerých. Kočíková videoanketa Modrého koníka je vonku 🙂

Aby ti žiadne ďalšie zaujímavé ankety, rozhovory s odborníkmi, spolumamičkami, ako aj naše súťaže na youtube kanále Modrého koníka neunikli, neváhaj nás lajkovať a odoberať! A nezabudni zazdieľať svoj typ a cenu kočíka v komentároch pod videom na YouTube 🙂

September 2018. Absolvujeme už náš tretí rehabilitačný pobyt v Tetise v Dunajskej Lužnej. Sofinka síce klasicky po pár dňoch dostala nádchu, ale už je väčšia a po zrušení hydro-masážnej vane, sa dostáva do normálu. Je to vlastne náš prvý pobyt, ktorý nemusíme predčasne ukončiť. Stále cvičí vojtovku, ale dostáva pri tom totálne amoky, chytá ju hysterický záchvat len čo vojde do budovy s telocvičňami, nedá sa absolútne utíšiť, plače aj omodrieva a preto po 4 dňoch nasleduje STOPka. Vojtovke sme po dohovore s fyzioterapeutkou a pani primárkou prerušili a nahradili Bobathom. V porovnaní s vojtovkou, je to v mojich očiach slabý odvar. Vyzerá ako pohojdávanie sa na fitlopte, aj keď dieťa pri tom posilňuje svaly. Naučím sa zostavu nových cvikov a pokračujeme v cvičení doma. 

V Lužnej urobila Sofi viditeľné pokroky, chcela by chodiť, čím prichádzam o kríže. Ideálne je nedržať ju za ruky ale pod ramenami, tj. musím chodiť v predklone. Pre ňu fajn, pre mňa hrôza. Dlho to takto nevydržíme, vždy skĺznem do chôdze za ruky. Pokúša sa tu vyjsť po malých detských schodíkoch, za ruky či pridŕžajúc sa zábradlia. Je to ďalší neuveriteľný pokrok. Chcela by som mať jej povahu - zaťatosť a tvrdohlavosť ju ženú vpred.

Po pár týždňoch pauzy, kedy nechávame doznieť prvý pobyt z Lužnej, sa chystáme na ďalší. Tento krát máme namierené do Piešťan do Adeli. Podarilo sa mi zohnať financie, z ktorých pobyt zaplatíme. Medzi sponzorov patria ľudia z okolia cez výzvu na ľudiaľuďom, takisto nám schválili grant v nadácii a pribúdajú financie z daňového úradu, z 2 %, ktoré nám, dúfam, umožnia vrátiť sa tam aj na jar.

Ideme si na vlastnej koži vyskúšať slávne kúpeľné mesto. Ubytovanie aj strava je fajn, až na tie ceny ☹ Situáciu pochopím, keď zbadám klientelu rehabilitačného centra. Strácam sa niekde medzi Arabmi, Nemcami, Talianmi a ruskými národmi. Mám pocit, že hoci som doma, som tu v menšine. Predsavzala som si, že keď tu už robia zázraky, Sofi odtiaľto odíde po svojich. Po prvom týždni cieľ mením, možno neodíde po svojich, zato bude rozprávať plynule po nemecky 🙂 🙂

Vstupné vyšetrenie prebehlo dosť neštandardne, za účasti fyzioterapeutiek. Rehabilitačný lekár skonštatoval triparézu len preto, že Sofinka odmietla na jeho povely spolupracovať (hovorila som, že je tvrdohlavá ako opica), tak si o tom myslím svoje. Zúčastňujeme sa programu pre malé detičky do dvoch rokov, kde sa ešte nevyužíva "Adeli oblek". Prvý deň cvičenia sa nesie v značne uvrešťanom duchu bez náznaku spolupráce, až si ku koncu dňa  vypočujem, že so Sofi by bolo lepšie pracovať v domácom prostredí, nakoľko jej zrejme ich spôsob práce nevyhovuje. Zostanem ako omráčená. Rúcajú sa mi predsavzatia ako ju odtiaľto odveziem po vlastných nohách.

Večer jej jemne dohováram a na druhý deň vyrazíme do nového boja. Čaká nás náročný deň a dúfam, že ho zvládneme lepšie ako ten predošlý. Nerada by som sa z Piešťan vracala po pár dňoch predčasne. Stálo ma toľko síl a námahy dostať sa sem, že si včerajší nápad akosi nechcem pripustiť. 

Presne si pamätám ten mizerný začiatok roku 2019. Bola som na nervy zo všetkého, čo raketa urobila, sledovala som každý pohyb, za stolík sme si sadli aj na Nový rok a mne len v hlave crnklo "Ako na Nový rok, tak po celý rok." A tak aj bolo. Za stolíkom a na "bojovom" poli sme strávili veľa času.

Začiatok tohto roka bol iný. Bola som pokojná, rozvážna a dokonca som sa na Nový rok ničoho nebála. Myslím svojich rozhodnutí, budúcnosti, blížiaceho sa konca tohto čarovno-čudného-náročného obdobia. Cítila som sa neskutočne pokojná. Neviem, čím všetkým to bolo, či tým, že raketa má super dni, či tým, že sme sa s mužom po dlhej dobe udobrili, či tým, že cítim, že to ide dobrým smerom... Celý tento emočný kokteilový mix však chutí parádne.

Celé sviatky bol jeden veľký humbuk, presuny a návštevy ako na bežiacom páse a ja som si to prvýkrát užila. Bolo to super. Super pre mňa a najmä pre raketu. Už len keď zazvonil zvonček pri bránke, bežala o stodesať pozrieť, kto prišiel a čo sa zase bude diať. So synom za tento posledný mesiac, čo simuluje zápal ucha a je doma zo škôlky, vytvorili fantastickú dvojku, ktorá si už vymýšľa svoje vlastné hry. Aj keď raketa je v nich väčšinou obeť (t.j. buď je to opička, ktorú chce dostať do klietky alebo je to vianočný kápor, ktorého si chce zjesť), tak či tak tieto hry sa jej páčia. Sú úžasní a mne piští srdce, keď ho raketa na konci dňa alebo pred spánkom oblieha a tými maličkými rúčkami drží za rameno. Na toto som čakala, toto je to, čo som nevedela opísať v tom sprostom minuloročnom dotazníku, teda to, čo mi na tej mojej rakete pred rokom chýbalo. 

Začala byť kontaktnejšia dokonca aj na muža a častejšie mu dovolí, aby ju dal cikať, aby ju vyzliekol alebo odniesol. Sú to také maličkosti, ale zo mňa tieto pohodové dni ako keby kameň niekto zložil. Ako sa to zrazu medzi nami rozložilo. Už jej program nemusím vymýšľať len ja - pomohol mi syn, už ju môže aj niekto iný dať vycikať, obliecť, vyzuť, proste nielen ja.... Viem, že to možno sú len svetlé dni, ale ja ich chcem furt a stále a navždy, aby bola takáto "rozdelená" medzi nás troch, čo najdlšie. Už nechcem, aby mi syn niekedy položil otázku: "Mama, prečo sa jej nemôžem ani dotknúť" alebo muž, keď smutne večer konštatuje: "Ona ma vôbec nechce, ako keby som nebol ani jej tato..". Práve to boli vety, kedy mi pukalo srdce. Žiadne pohľady či komentáre od druhých ľudí tak neboleli, ako tieto vety od mojich dvoch najbližších - mojich spolubojovníkov.

A práve preto som bola možno pokojná a spokojná na Silvestra a Nový rok. Dnes, to už je iná muzika a zase som v závane strachu a svojej nerozhodnosti. Zase len dúmam, čo sa bude diať, ako to zvláneme, čo vlastne robiť/nerobiť.. už som to zase ja - typická nerozhodná stresmenka.... Môžem želať pokoj každej mamine, ale ak ste aspoň trochu ako ja a ak sa ocitnete v takejto situácií, môžem ísť rovno hrach na stenu hádzať.  Asi Vám poradím, len to, že sa držte a v dni, keď ste bezradné tak si sadnite a robte s dieťaťom to čo mu ide, aby ste mali aj Vy pocit, že Vám to ide. Je to asi lepšie ako sa utápať v žiali a bezmocnosti a možno sa potom z čista jasna objavia takéto pohodové dni aj u Vás.