Tak a dočkali sme sa! Už sa len jedenkrát vyspíme a sú tu Vianoce! S PEPCO Vám prinášame posledný článok nášho kalendára a už zajtra sa môžte tešiť na kopec prekvapení od našich Ambasádoriek!

Odkedy mám deti, prežívam Vianoce inak, cez nich. Teším sa ako dcérka bude so zatajeným dychom kričať: “ten stromček je obrovský!”, ako sa bude sústrediť pri vykrajovaní medovníčkov, ako sa ma s malou dušičkou spýta, či bola naozaj dobrá po celý rok, ako bude s napätím sledovať z okna, kedy Ježiško príde...sú to krásne momenty, ktoré ma vracajú do môjho detstva, keď som ešte verila na zázraky...ako tak spomínam, zisťujem, že to bolo pred plus mínus 30 rokmi a to je už riadne retro 🙂 A schválne, poďme si zaspomínať aké boli Vianoce za socializmu, pamätáte si, resp. máte doma niečo z toho obdobia? 

Socializmus. Doba vzdialená, no napriek tomu blízka generáciám našich rodičov i starých rodičov. Dnešným mladým však nepredstaviteľné obdobie, obdobie ktoré nazývajú „retro“.

Síce je už socializmus dávno za nami, no mnoho ľudí naň stále nostalgicky spomína. A to aj vo vianočnom čase. Možno ste pri zdobení stromčeku natrafili na vianočné ozdoby z minulého režimu, ktoré mali svoj typický dizajn, alebo počas prípravy večere na riady, ktoré boli za socializmu veľkým hitom. Niektoré veci sú však stále použiteľné a je veľa rodín, ktoré ich rok čo rok znovu vyťahujú.

Vianočný stromček pred Priorom, prskavky, ktorými bola vybavená každá domácnosť a s ktorými si vystačila namiesto modernej pyrotechniky, či sneh, z ktorého sa deti radovali už pár týždňov pred Vianocami, hodinové státie v radoch na kapra, predvianočné závodné posedenia, darčeky v podobe angličákov či stavebnice Merkur.

Ako sa nakupovalo

Tak ako som bola dlho v pohode, dnes a aj posledné dni ma prepadáva strach.... Odkedy máme termín, som viac neistá. Každý pohyb, situácia ma zneisťuje, strácam nervy a znovu by som najradšej chodila po kanáloch. Nie kvôli rakete, ale kvôli sebe, lebo by som bola v tme a v tichu a mohla by som sa slobodne zožierať svojim strachom. Takto okrem tohto môjho strachu musím bežne fungovať v rodine. Do toho idú ešte aj Vianoce a ja sa mám tváriť, že vôbec nemám strach, že moja raketa je autistka.

Neviem, či sa tým niečo zmení, ale ja už to potrebujem vedieť. Počuť. Hop alebo trop. Dnes ma dokonca aj napadla taká blbosť, že keby som stretla nejakú klinickú psychologičku po ceste z vianočných nákupov, odtiahnem ju k sebe domov, zavrem na dve hodiny v izbe s raketou a pome moja, povedz mi, čo je toto za dzeco...

Viem, jednoduchšie to s ňou nebude, náladovosť a emočné výbuchy sa tým nezmiernia, možno dokonca zostanem viac na ňu zatrpknutá, viac rezignujem, sama neviem... Prešla som si znovu všetky testy, vo všetkých som ju v niečom našla a ja viem, že toto nie je "normo" dieťa. Viem to, muž to vie aj môj 5-ročný syn to vie, babka 90-ročná to vie, ešte aj moj "pojašený" brat, čo si stále nevie ani ponožky po sebe pozdvíhať,  si všíma rozdiely medzi ňou a svojimi deťmi. Vie, že ona je iná. Ten "subjektívny" pocit, inakosť rodi, dávam v každom teste ako áno...

Minulé Vianoce som so modlila, aby si začala rozprávať. Som veľmi vďačná, že to prišlo. Pred rokom mlčala ako ryba a dnes, až neuveriteľné počuť jej hlas... Napriek tomu som myslela, že sa tým kopu vecí a situácií vyrieši. Tak ako píšu ostatné maminy. Nechcem, aby to vyznelo nevďačne, ale čakala som "viac". V našom prípade to nie je až tak 100-%centé. Nemám pocit, žeby s rečou a porozumením, prišlo aj k výraznej zmene správania. Dá sa s ňou "dohovoriť", vie povedať, čo ju bolí, čo chce, ALE... Ale, ale, milión otázníkov večnej mamky nespokojnej...

• Výbuchy emócií zostali☹ Nepovolíš, nedovolíš, začneš si spievať, tancovať, pozrieš na ňu, nepozrieš na ňu, chytíš sa jej, nechytíš sa jej, o 5 minút iná nálada, hore a dole a toto nám reč vôbec nevyriešila☹ Ba mám priam pocit, že sa to zhoršuje a to tým, že som s ňou dlho doma a je zvyknutá fungovať iba pri mne, nech sa snažím akokoľvek, socializácia pri mne je fajn, ide jej to, ale "alergia" na druhých a sociálnu interakciu neopätuje, okrem výnimiek keď má v danom okamihu ona "chuť" a samozrejme "náladu"...
• priamy fixovaný očný kontakt pri komunikácií nemáme, myslím ten face to face, ten pravý echt, keď porovnám so synom, ktorý ma prepichuje hnedými očami, s ktorým stačí jeden pohľad a vieme, ktorá bije, s ktorým si bežne pozerám dlho predlho do očí aj pri zaspávaní, ten tam na 125456586% nie je... Ten bežný máme, pozrie, zdieľa, jašíme sa, začnem počítať do troch, už pozrie na mňa, očný kontakt chvália aj pracovníčky auticentra, logopedička, ale ja sa viac prikláňam k špeci pedagogičke, že ho treba stále pýtať pri komunikácií☹... Normálne som totiž zistila tieto dni, že mi ani za pána nepozrie priamo do oči, keď mám tvár blízko pri nej. Musím sa vždy postaviť alebo trochu vzdialiť a potom je to relatívne ok, ALE nie ako u syna...☹ 
•  fyzický kontakt len so mnou. S druhou osobou napr. synom, tatom alebo nejakým deťaťom či dospelým, len pri jašení, len keď to ona dovolí, inak reaguje krikom, hnevom, na deti síce miernejšie. Niežeby jej vadili ľudia, naozaj bežne funguje v spoločnosti, medzi deťmi, opakuje po nich, kolo kolo s nimi robí, chodíme na návštevy, centrá, krúžky, ale priame oslovenie, priame náhodne chytenie/dotyk - amen tma....☹
• reč na úrovni dvoj slovných viet, opakuje počuté slovo viackrát, a naozaj už viem, čo to znamená "ako keď sa cudzinec učí jazyk". Dnes som ju napríklad zdvíhala zo zeme a pýtam sa jej, či je "v poriadku" a slovo v poriadku zopakovala pekne za sebou asi 4-5x, ako keby si ho ukladala do hlavičky a ja viem, že zajtra ho niekde funkčne použije.

Možno pre niekoho opis "normálneho dieťaťa", ale ja viem, že tam niečo je. Či to je ADHD, či DYS či AUT, neviem, ale naozaj mám strach. Tieto Vianoce mám opäť iba jedno prianie, aby sme sa vyhli tom autizmus...☹ 

Neviem ako ostatné ženičky, ale keď blikla správa o výhre testovacieho balíčka dmBio výrobkov mne, prežívala som to tak, ako keby som vyhrala milión v lotérii 🤩

Čistá, úprimná radosť, ktorá pokračovala aj po prevzatí balíčka, ktorý bol zabalený tak krásne, že by si zaslúžil čestné miesto pod vianočným stromčekom. Táto výhra ma naštartovala natoľko, že som sa nevedela v pečení zastaviť a vzniklo 17 druhov koláčikov a každý obsahoval niečo z priložených surovín na testovanie.

Posledných viac ako desať rokov pečiem všetko od zákuskov až po chlieb výlučne so špaldovou múkou. Mám vyskúšané nespočetné množstvo značiek. Čiže tak nejako už mám „na jazyku“, ako má chutiť dobrá špaldová múka 😋

dm Bio špaldovú múku T 630 som sa rozhodla použiť do krehkého pečiva. Už podľa vzhľadu a konzistencie som ju ohodnotila ako vynikajúcu pre prípravu jemného pečiva, a tak sa stala súčasťou lineckých koliesok, tekvicových rožkov a makových hviezdičiek. S finálnym produktom som u každého druhu pečiva spokojná. So surovým cestom sa taktiež pracovalo veľmi dobre a múka sa zhostila svojej hlavnej úlohy výborne.

Kokosový olej je všeobecne moja srdcovka. Pamätám si, ako som raz išla darovať krv a so zdravotnou sestrou sme sa rozprávali o raňajkách. Spomenula som jej, že zvyknem jedávať celozrnnú hrianku potretú kokosovým olejom, lososom a chrenom. Ona sa na mňa tak počudovane pozrela a opýtala sa ma: „A to sa takto trápite dobrovoľne?“ Reku, nie, netrápim sa 🙈 Kokosový olej je u mňa jedinečná náhrada každého tuku. Proste mňamka. Lyžica dm Bio kokosového olejasa dostala do úplne každého koláčika. Keďže bolo pri každom recepte súčasťou aj maslo, rozhodla som sa nedávať jeho celú gramáž a kombinovala som to s kokosovým olejom. Koláčiky sa tak stali ľahšími a krehkejšími. U mňa je kokosový olej absolútny víťaz balíčka. Dokázal očariť všetky moje zmysly. Od vône, až po chuť. Odovzdávam mu pomyselnú zlatú medailu. 

Nie je kakao ako kakao. Milovníci kakaa vedia, o čom hovorím... dmBio kakao ma dokázalo presvedčiť o svojich kvalitách na plnej čiare. Vo vianočnom pečení sa mu síce veľká úloha neušla, pretože pracujem najmä s čokoládou, no pri každodenných raňajkách sa stalo hviezdou. Šálka kakaa na ráno je zárukou pozitívneho dňa ☕️ My si takto fíčíme na rannej dávke bio kakaa už týždeň a určite neprestaneme tak skoro, keďže sme si už boli kúpiť novú krabičku.