Je streda. Dočkala som sa. Dnes príde milovaný podpisovať zmluvu a už ho budem mať pri sebe. Svet sa ešte neprebral do nového dňa, no ja vyskakujem z postele s obrovskou energiou. Na tento deň som čakala toľko týždňov, že ani neverím, že konečne prišiel. Na stole je vyliata káva. Nezamýšľam sa nad tým, utriem ju a do šálky si pripravujem novú. Pozorne skúmam ornamenty na lyžičke a premýšľam, kde som už podobné videla. Je ešte skoro, ale mám pocit, že čím skôr vyrazím do práce, tým skôr skončím a tým skôr budem s Matejom. Je to iba istý druh autosugescie, v skutočnosti musím byť v práci v stanovenom čase, ale celkom sa mi darí presvedčiť sa o opaku. Káva je horúca a mne sa už nechce čakať. Rýchlosťou svetla som sa pripravila. Rituál kombinovania vecí zo šatníka môžeme preskočiť, dnešný outfit mi sám naskákal do rúk a dokonca ani nevyzerá zle. Energia z očakávaného príchodu sa rozliala do všetkých kútov bytu. Už len topánky a deň D sa môže začať. 

Do práce som vďaka rannej hyperaktivite dorazila extrémne skoro, zbytočný čas sa teda rozhodnem venovať blízkemu supermarketu a pečivu, ktoré o takomto čase vyberajú horúce z pece. Snáď by som mohla kúpiť aj nejaké víno na večer, bude predsa čo oslavovať. Míňam regále s polotovarmi, toho už bolo dosť. V akomsi filme som počula, že láska plní chladničku. Veru, teším sa, ako budem vyvárať skutočné jedlá zo skutočných potravín. Pečivo, víno, nejaké ovocie. Stále mám kopu času. Blúdim systematicky zoradenými oddeleniami od chladničiek do tepla a späť. 

Preboha! Košík mi letí z ruky a rozbité víno tvorí na zemi rovnakú škvrnu ako káva na mojom stole. Matej na mňa hľadí zo všetkých tituliek dnešnej tlače. V putách.

„Slečna? Haló, slečna? Ste v poriadku?“ predavač nado mnou máva novinami ako zmyslov zbavený. TÝMI novinami. „Slečna, nemali by ste tak prudko vstávať, počkajte, môže sa vám to vrátiť. Mali by ste...“ 

Už nepočúvam, vyberám z regálu noviny. Aj tie, aj tieto, aj tie ďalšie. Do košíka s rozbitým vínom si nakladám všetkých Matejov, ktorých tento obchod ponúka a mechanicky kráčam k pokladni. V taške si odnášam šesť výtlačkov dnešnej tlače, už nie veľmi teplé pečivo a črepy. Vraj prinášajú šťastie. Možno keď prídem do práce, noviny tam už nebudú. Možno sa mi to len zdalo. 

Zlato, kedy prídeš? Vravel si, že v stredu. Dnes je streda.