Už dlhšie premýšľam nad tým ako veľmi ľahko začnú o Vás pochybovať. Vaše postoje, Vašu výchovu, Vašu lásku k deťom...Vidia vytrhnuté situácie z kontextu, prečítajú pár riadkov alebo dajú na reči jedna baba riekla. Ja fakt nemám rada takých ľudí, ktorí sa "obúvajú" veľmi radi do života druhých, idú hodnotiť to a to, oni by spravili/robia lepšie to a to...

Ja som veru nebola super hrdinská na začiatku a mala som kadejaké vyhlásenia na adresu mojej rakety. Bol to jednoducho pre mňa šok, fáza odmietania, nezmierenia, nevyzretia mňa ako matky... Proste to so mnou tak plesklo o zem, strata ilúzií a kadečoho iného ma zrazila na kolená, že som sa toho všetkého jednoducho zľakla...

Jedno však viem s odstupom času povedať. Všetky "múdre" rady a postoje išli od ľudí, ktorí nikdy neboli v podobnej situácií alebo ešte lepšie boli a teraz majú potrebu "súdiť" alebo rovno diagnostikovať ľahšie/ťažšie stavy, pochybovať o vašich pocitoch ako matky... Prečítala som pár starých diskusií na rôznych fórach, kde si matky žiadali pomoc, prípadne opisovali stavy svojich detí a 3/4 ostatných čitateliek ich hneď "zvozilo", že preháňajú a pod.... U tých pár matiek som si neskôr všimla, že väčšina ich detí skončila s nejakou diagnózou. V každej z nich bol proste ten čudný materinský inštinkt, ktorý im zapal kontrolku...Premýšľam nad tým, ako by som ja "utešovala"/"pozbudzovala" niekoho v takej situácie... Určite, ale určite by som mu nikdy nepovedala, že mu neverím, že si vymýšľa, že zveličuje.... Ja by som asi takú osobu skôr zasypala informáciami a odkazmi na všetky užitočné stránky, nech nemyslí na pochybnosti v budúcnosti, lebo nech by som v danom okamžiku povedala čokoľvek, zmierenie a ani "diagnostikovanie" by v danej sekunde neprišlo...

Dnes už viem, že to zmierenie a samotné diagnostikovanie prichádza postupne... Pre mňa zmierenie s danou situáciou predstavovalo znovunájdenie toho pravého echt citu mamy, ktorý som si myslela, že mám dostatočný... Nemala som. Napriek tomu, že som vždy svoje deti milovala. Pred rokom som hlúpo o tom pochybovala... Pochybovala som o sebe a o rakete, či ju budem mať rada aj takúto... 

Včera sme sedeli v detskej izbe, decká fúkali bublifuky a muž sa ma spýtal, či aspoň trochu z nich niektorého ľúbim viac? Mne išlo akurát puknúť srdce, ako sa krásne hrali v tých malých pančuškách a kukám na neho reku, či mu šiši? Dá sa ľúbiť niektorý viac? Ako by som však odpovedala pred rokom, keď som bola na raketu podvedome "napálená" a "nahnevaná", keď som aj ja hlúpo pochybovala o svojej rakete...

Každý kúsok na svojej rakete teraz ľúbim dvestonásobne viac ako som si myslela a ja teraz ďakujem Bohu, že ma vystavil takejto skúške, pretože by som si to možno ani neuvedomila.. Neuvedomila by som si ako dokážem ľúbiť svoje deti a bojovať za nich, aj keď nie sú ... aké? podľa mojich predstáv? Nie, sú chvaľabohu oveľa lepšie... 

„Žena je ako čaj. Človek nikdy nevie, aká je silná, pokiaľ sa neocitne v horúcej vode.”       Eleanor Roosevelt 

Čaje mám v obľube už od mala a najviac si ich vychutnám v obľúbenej šálke, keď cítim tú horkú chuť. Nemám rada sladený čaj, pretože vtedy vie najviac vyniknúť jeho aróma a príchuť bylín či ovocia. 

Vďaka @konik_testuje som dostala možnosť vyskúšať nové funkčné čaje radu Mistral od firmy Popradské. 

V balíku sa nachádzali tri druhy: 

• Nachladnutie - zázvor a šípky 
• Urologický - brusnice 
• Prieduškový - kvet lipy 

Kým prejdem k jednotlivým čajom, musím veľmi pozitívne zhodnotiť balenie produktu. Čaje sa nachádzajú v znova uzatvárateľnom vrecku, aby ich aróma vydržala čo najdlhšie. Poprvýkrát som sa stretla s takýmto balením a za mňa veľké +. 

Júlia je nová pacientka. Sestrička na oddelení nás prosila, aby sme sa dievčatku a jeho rodine špeciálne venovali. V deň našej klaunskej návštevy sa dozvedeli nepríjemnú diagnózu.

Keď nakuknem do nemocničnej izby, vidím obraz ako zo Shelleyho básne. Krásne dlhé ryšavé vlasy splývajú okolo bledučkej tváre dievčatka s privretými očami. Chýba už len vlniaca sa rieka okolo.

Zaklopeme na dvere: ja, teda sestrička Róza a môj klaunský kolega, doktor Púpava. Pri osemročnej Julke sedí jej mladá a krásna mama, vedľa nich pobehuje troj- alebo štvorročná blonďavá copatá sestrička. Rozmýšľam, či Julka už niekedy stretla zdravotných klaunov, no rýchlo zistím, že toto bude premiéra.

Vchádzam so záujmom ako do zázračnej krajiny a pýtam sa Julky, či už dnes videla Púpavu. Otvorí oči a pokrúti hlavou. Sľubujem jej, že mám takú jednu čudnú, smiešnu a veľkú, do ktorej keď fúknem, tak… A to už vedľa mňa stojí doktor Púpava s bublifukom. Fúknem a z bublifuku letia desiatky bublín. Doktor Púpava s nimi poletuje v povetrí. V izbe zavanie vietor, púpavové semiačka padajú na zem, na posteľ…

Viem, že Julka je na začiatku cesty. Trúfalo dúfam, že aj keď bude dlhá, plná zákazov, čudných polôh aj straty krásnych vlasov, zvládne to.

Júlia sa otočí k mame a ticho povie: „Mami, chcem si sadnúť. Mami, ja som hladná.“ Do rúčky jej však kvapká infúzia a mame sa ťažko hľadajú slová, ktorými by vysvetlila, prečo Julka niektoré veci teraz robiť nemôže. Odpovedáme spolu s mamou, že budeme ešte trošku čakať. Lebo semiačka popadali do zeme, a aby pekne narástli, potrebujú… Otváram nad rodinou modrý dáždnik. Julkina sestrička už sedí v maminom lone a s otvorenými ústami pozerá na klaunov a na Julku. Na dáždnik začína padať dážď a z diaľky znie zvláštny zvuk okaríny, ako keď si mraky spievajú zaklínadlo pre rastlinky pod zemou.