Čítam už nejaký ten piatok knihy o reči, rozvoji, stratégiách, hrách, cvičeniach... Všetko sa mi pletie dve na tri, snažím sa zapamätať z každej knihy to najpodstatnejšie, vysvietené ich mám so zvýrazňovačom jak skriptá dve hodiny pred skúškou. Ale popravde, dochádzam k jedinému záveru, že je mi to aj tak na nič. Svoju raketu nedokážem v tomto smere nijak potiahnuť, aj keby prečítam všetky knihy o reči. Moja raketa to v tej svojej hlávke ešte nemá prepojené, z úst jej nevedia výjsť ani všetky písmenká, nie to ešte slová, dokonca som zistila, že sa jej pletú niektoré podobné slová začínajúc na d.

Ja si to predstavujem ako nejaký čínsky múr, za ktorým je celé more slóv, ktoré si tam len tak plávajú, ale raketa akosi nevie preskočiť ten múr. Ani keby som jej zadok tlačila zospodu, neviem ju tam prehodiť.  Ale stále pokúšam "šťastie" a ako som písala, skúšam všeliaké metódy. Cez rôzne priraďovanie, vkladanie, ukladanie, triedenie sa jej snažím zlepšiť porozumenie. Včera som čítala, (nič nové pod slnkom), že by som jej mohla rozšírovať slovnú zásobu, porozumenie i komunikáciu cez jej vlastný denník alebo fotoalbum. Klasicky a jednoducho, nemusia byť vytlačené fotky, ale len Vami nakreslený obrázok, čo ste v ten deň prežili. S týmto nápadom som sa opäť stretla v tejto knižke:

Túto knižku mi poradila jedna mamina na MK, začo jej veľmi pekne ďakujem. Je to taká kniha napísaná po "lotape", texty sú krátke, čo v stave preinformovanosti veľmi vítam. Je tam veľa tipov od úplnej "piky". Všetko, čo som dlhé mesiace hladala na niekoľkých miestach som opakovane našla tu v tejto knižke a oveľa oveľa viac praktických hier nielen o reči, ale aj o nácviku hier, symbolických alebo prieskumných, nácvik delenia a všetkého možné, čo bežné dieťa zmákne tak prirodzene. Ešte ju nemám celú prečítanú, ale časť o rozvoji slóv je mi teraz aj tak na nič. Možno sa aj Vám táto kniha zapáči a pomôže Vám....

Niektoré maminy alebo terapeutky či logopedičky skúšajú na deťoch "tlak", metódu "niečo za niečo".  Moja, čo vie spraviť, čo vie ukázať, čo vie "povedať" pri motivácií spraví, ale ak sa ju snažím silou mocou učiť slová ako napríklad "daj", "áno", "poď" a iné, nielen, že ich nepovie, ešte by som ju aj"vystresovala" a bola by akuráttak ešte viac podrážená, aj keď by som si ju kupovala "zlatými medailónikmiy".  Tadeto u nás cesta nevedie, takže mi nezostáva nič iné len byť trpezlivá.

No a k tej trpezlivosti mi muž veru ruže neprináša. Pred týždňom "prekonal" chrípku, ktorú veľmi ťažo znášal, štyri sople a žiadna teplota, ho priam zmorila. Dnes mi zahlásil, že má "depky",... Keby je ženská, poviem, že má svoje dni, ale takto, je to len také veľké ufrflané dzeco.

Ale s raketou je to celkom fajn. Učenie za stolom meníme viacej za hry a "skresali" sme sedenie za stolom na 2-3 x do týždňa. Skôr riešime praktické veci. Začali sme sa viac stretávať s deťmi, či už synových kamošov navštevujeme alebo chodia deti mojich kamošiek k nám. Už sa za ňu nehanbím pred nikým (len nech skúsia, čosi zašomrať, aspoň budem trenovať aj svoju asertivitu t.j. ako ľudí poslať do péčka s úsmevom na tvári). Sama sa nechcem izolovať a chcem jej, čo najviac pomôcť pracovať s detmi. Beriem to ako výzvu, každý jej kontakt s iným dieťaťom. Keď jej niekto berie hračku, snažím sa ju ukludniť, ponúknuť niečo iné, aj keď nie vždy sa to však podarí. Už sa cítim ako učiteľka v materskej škôlke alebo skôr ježibaba z perníkovej chalúpky, čo láka deti z ulice sa k nám hrať. Ale, čo človek nespraví pre trochu socializácie. Ešteže som dobrá hostiteľka, tie deti sa akosi u nás vždy dobre cítia a pri odchode plače nielen raketa, ale aj zvyšok, tak sa tie jej plače aspoň u nás doma celkom "stratia". Raketa ma však  začala "vytáčať" akýmisi škrekmi, ktoré začala vydávať, keď sa jej niečo nepáči. Neviem to ani opýtať, čo to za pazvuky vydáva, ale suseda od mamimy má sliepky, ktoré sa volajú škrekany a tie zvuky sú im veľmi podobné.  Ach slová hybajte sem, lebo ma raketa "uškrieka" zaživa...