Som mama. A zato, že som sa ňou mohla stať, vlastne vďačím mojim rodičom, ktorí sa rozhodli pred takmer 33 rokmi, že sa vydajú na túto záhadnú cestu. A predtým sa na ňu vydali ich rodičia. A ja by som si práve ich, v tento spomienkový čas, rada pripomenula. A možno si to tu trochu strategicky odložila pre tie naše dve malé bzdochy (-verím, že ak sa po rokoch dostanú k tomuto textu, ocenia prezývku zo zvieracej ríše), pretože z mojej rodovej línie nestihli spoznať žiadneho prapredka.

Moji starí rodičia tu už nie sú. Odchádzali postupne a dedka som ani nepoznala. Otcov otec zomrel, keď bol ten môj ešte dieťa. Priznám sa, babky som sa naňho príliš nepýtala, nechcela som jatriť staré rany. Ale zavolala som tete, lebo som chcela, aby aj dedko Anton dostal kúsok miesta v tejto spomienke. A ako som si myslela, bol to dobrý človek, ktorý sa s deťmi často hrával. Zistila som, že bol plavčík, tak sa s deťmi často chodil kúpať a brával ich aj do lesa. Určite by bol skvelý dedo. Ale žiaľ, nestihol byť poriadne ani otcom.

Prvým, kto opustil už mňa, bol starký (-mamin otec. Ako ste si už asi všimli, u nás sme to mali rozdelené, že mamini rodičia boli starkí a otcovi babka a dedko. A keďže nám to dobre fungovalo vtedy, majú to tak aj naše deti dnes). Mala som niečo vyše štyroch rokov, keď sme sa s ním boli rozlúčiť v nemocnici. Spomienok naňho nemám veľa, ale zostal taký pocit. Pocit, čo zahreje, vždy keď sa mi vybaví jeho osoba. Bol to dobrák s tvárou plnou vrások. Stále opálený z roboty na záhrade a okolo domu, rovnako ako starká. Aj robiť vedel, aj vypiť vedel. A keď sa na mojich rodičov kedysi dávno (asi pred 31 rokmi) hnevala moja babka, on bol ten, čo jej pripomenul, že má na Tatranskej ulici krásnu vnučku (-akože mňa. Toto pochopiteľne nie je moja spomienka, to viem od manky). Ale choroba, ktorej meno netreba vyslovovať, si ho vzala skôr, ako sa patrilo. Ostala po ňom veta, ktorú povedal mame v nemocnici: „Postaraj sa mi o nich.” A ostala aj starká, sama vo veľkom dome so záhradou, hydinou, sem-tam prasaťom, psom Picinom a kocúrom Felixom na reťazi (hej, dnes už by som sa na to dívala inak, ale vtedy to bol bežný kolorit v domoch).

Starká bola rázna žena s vyberaným slovníkom kočiša. Rada zvyknem hovoriť, že vulgárny slovník sa u nás geneticky dedí práve po praslici od starkej. Ak si ju chcete vybaviť, potrebujete si predstaviť okrem štíhlej siluety aj zásteru a ručník na hlavu. Pamätám si, ako si ho v predsieni uväzovala a prípadne si ešte hrebeňom upravila kučeravé vlasy. Starkej sme vykali. Aj moja mama jej vykala. To je niečo, čo sa dnes už veľmi nevidí (respektíve nepočuje). Rovnako, ako sa už dnes veľmi nevidí zarezanie sliepky na dvore. Starká to vedela. A ja s mamou alebo sesternicami sme potom šklbali perie (keď už som bola vo veku, že som nebehala okolo nich a nesledovala, ako kvapká zo zobáka krv na mokrú zem). Inokedy sme prišli starkej pomôcť vytrhávať burinu s modelmi pomôcok zo sezóny jar/leto 1992 – špachtľa a starý deravý hrniec na sedenie. A možno práve z tej špachtle sa mi zarezala trieska do ruky (-asi skôr nie, ale ako premostenie sa mi to hodilo). A Dominika dostala hysterický záchvat, že ako mi ju vyberú a že to bude bolieť. Tak som sa metala, že ma neudržali traja dospelí. Ale potom prišla starká a posadila si ma na lavičku, kde sme boli iba my dve.

„Daj sem tú ruku.” A ja som poslúchla. Starkej sa neodvrávalo. A ona mi ju ihlou vytiahla bez toho, aby ma čokoľvek bolelo. Aby som to povedala jej slovníkom: starká sa s ničím nesrala. Ale niekedy dávala aj politické vyjadrenia. Ako decko som často plakávala a starká sa ma zvykla zastať, že to nevadí, že budem mať pekné oči. Ale raz, keď som opäť raz doma v kuchyni pre niečo ručala a mama ma okríkla, nech nerevem, ohradila som sa: „Ale starká povedala, že budem mať pekné oči.” A v tom starká zmenila rétoriku: „Nebudeš! Budeš ich mať červené ako rak.” Tak teraz čo? Ktorý výrok platí? To sa už nedozviem, lebo raz v máji, keď som mala 10 rokov, nás po príchode zo školy, čakali rodičia na chodbe a mama so slzami v očiach povedala: „Starká zomrela.” Rakovina verzus rodina 2:0…

Už som mohla chodiť na prázdniny iba k babke. To samozrejme nebolo IBA, bolo to super. Mám na ňu veľa pekných spomienok a pár som spomenula v článku na mojom blogu. 

Ahojte, najmä mamičky, ktoré máte doma take ušmudlané detičky ako ja... 🙂 Ako každá mamina sa stretávam aj ja s prádlom, ktoré by som najradšej po "nosení" vyhodila do koša.. 

Úplne najradšej mám, keď im dám čisté oblečenie a v momente je špinavé tričko, takže kôš na prádlo je u nás permanentne plný. No a v tomto prípade prichádza na radu Persil.

Používala som predtým kapsule od Persilu, teraz som mala možnost vyskúšať tieto kapsule Persil Discs, a musim uznať, že zas a znova nesklamal, prádlo krásne čisté a najmä krásne voňavé, nemusela som dávať ani avivaž a prádlo mi rozvoňalo celý byt. 

Za mňa teda Persil určite odporúčam, hlavne mamičkám, ktoré majú nezbedné a večne špinavé detičky 🙂

Dostala sa mi možnosť testovať tento Persil 4v1. Pokukovala som po ňom v obchode, ale úprimne, neverila som mu a samotná vôňa (poznám práškový) ma nijako nelákala. Tak som si povedala, dám mu šancu. Veď všetci muži si zaslúžia druhú šancu 😉

Prvou skúškou boli odolné škôlkarské škvrny a pieskové ponožky. Nevypral to ani môj doteraz používaný práci gél, kde som používala aj aviváž. Musím dať za 👍, že tu nie je potrebná aviváž, lebo ozaj prádlo vonia pekne (koniec koncov, aj ušetrenie peniažkov), no zrejme sa k nej vrátim, lebo mi chýba jej vôňa. 

A výsledok? Veď posúďte samy:

Zvládol to 💪🏻💪🏻💪🏻

Moje najväčšie očakávanie bolo, ako to dopadne pri bielom prádle (keďže pracujem v zdravotníctve a dennodenné nosenie si vypýtalo svoju daň). Nesklamal ani tentokrát. (Pre porovnanie na každom obrázku je spodné prádlo úplne nové).

zúbok to schytal pri tmavom prádle. neviem ako sa tam dostal 🤷🏼‍♀️ no persil ho zachránil.