Prednedávnom som sa snažila spomenut nato, co bol moj najväčší problem pred novembrom... mala som sa fajn, žiadne extra hádky s muzom, obcas ponorka, deti uz tolko nesoplali... proste svet Gombička... dala som si jediny cieľ a to, aby som sa co najviac “vymakala” na pohovory, zaplatila babu na anglické konverzácie, urobila nove kurzy, pripravovala a štylizovala životopis...Vsetko dva roky pred samotným návratom len, aby som bola tip-top pripravena🤦‍♀️Tlieskam si, co za “sprostosti” som to vtedy riešila...

Od novembra je to ina hudba... Kazde rano sa zobudím a myslim, len nato ci je alebo nie je moja raketa aut...  Vsetko predtym padlo ako domček z kariet a mna teraz tato nová situácia ovláda a zožiera... Vsetky zabomysacie hadky so svokrou su mi zrazu “u prd*li”, je mi jedno, ze sa mi nejaká kamarátka rok neozvala, ci sa moj brat “10x” rozvedie alebo ci sa sused, ktory parkuje jak deges, niekedy odnauci stat s autom na ceste.... mam jeden jedulinky cie...vsetko ostatne som dala”bokom”... teraz momentálne je to uplne jedno, ci moja raketa ma aut alebo nema, lebo tento rok mame pracovať tak ako by ho tam mala, robit metódy, využívať princípy prace s auti detmi... tato nasa cesta ma len “dve” križovatky a ja viem urcite, ze ci skončime tak alebo onak, uz nebudem taka ako predtym... 

Takáto situácia jednoducho s Vami zatrasie a nieco sa vo vas zmení a Vy aj keby chcete uz sa nikdy nevrátite, k svojmu starému “egoistickému” ja... ak sa Vam aj podarí “utiecť” z auti lopaty, uz budete inak vnímať tuto problematiku, s ktorou ste sa par mesiacov alebo rokov pasovali... myslim si to, ale co bude ak bude, uvidim az za par mesiacov... teraz sme stale v “pracovnom” štádiu...

Dnes to bol krasny den...Teda aj posledné dve-tri dni su cudne krasne az sa bojim o nich pisat... Moja raketa zacala byt velmi “komunikujúca”... nepisem len o troch slovách, ktoré používa, ale pisem o očnom kontakte, mimike a gestike, co tu sice par mesiacov bolo, ale take ine, vydreté a naučené, to prave detské prirodzene to tam jednoducho nebolo... Az na tento  tyzden... slovo mama je nie len mama - osoba, ale aj mama - “aha, co mam”, mama - “pomôž, nejde to”, mama - “poj, kde si, uz chcem citat”...

Presne si pamätám na video syna, ked tak polooprety o postielku a kričal mama a malo to presne tolko zvláštnych významov, ze mi to vtedy ani nenapadlo... u rakety to teraz zrazu “naskocilo” a mne padla sánka, ze zrazu viem, z jej oci vyčítať, co chce... ze uz sama za mnou chodi a žiada ma o pomoc, ukazuje veci alebo ma hlada...

Dnes to bolo o to krajsie, ze tym ocnym kontaktom komunikovala nielen so mnou, ale napr. Aj s mojim synovcom, ktorého predtym vzdy ignorovala... dnes bola z neho “unesena” ako z princa z rozprávky a očami ho “vabila”, ked potrebovala pomoc...

Ak ste práve s námahou predýchali pohľad na vysvedčenie vašich detí, možno vám pomôže práve náš článok. 🙂 Tieto slávne osobnosti dosiahli úspech aj napriek tomu, že ich učitelia označili za priemerných, netalentovaných či beznádejných. 

Thomas Alva Edison

Je prekvapivé, že jeden z najproduktívnejších a najslávnejších vynálezcov v histórii sa za školskými lavicami potrápil. Jeho učitelia ho pokladali za hlúpeho a otravného študenta, ktorý sa pýtal príliš veľa otázok. Množstvo sťažností zo školy donútili Thomasovu mamu, aby ho zo školy odhlásila a učila ho sama doma. A táto snaha priniesla výsledky – Thomas Alva Edison vynašiel fonograf (predchodca gramofónu) a žiarovku.

Winston Churchill

S britským politikom, premiérom a jedným z najslávnejších vodcov to v škole vôbec nevyzeralo ružovo. Hoci vynikal v literatúre a histórii, známky z iných predmetov mal podpriemerné. Učitelia v jednom zápise tiež poznamenali, že „nemá vôbec žiadne ambície“. Churchill mal pocit, že je v škole nútený učiť sa veci, ktoré ho ani trochu nebavia. Keď spomínal na svoje školské časy, pokladal ich za jedno z najsmutnejších období v jeho živote.

Charlotte Brontë