Vstávam o 8 a hneď viem, že ma čaká ťažká úloha. Nabiť denný program aktivitami tak, aby malý šiel spať iba 1x a najlepšie 12-14. Celý deň makám ako blázon a to dieťa nič! No totálne nič.

16sta trie oči vravím si skvele ideme spať aspoň na 40 min, lebo o 17stej ide autobus na našu hudobnú.

16:15 zvoní zvonček (M zadal kód na zvončeku). Malý si v tom momente sadá a pozerá na mňa štýlom „a ty mu akože nejdeš otvoriť“ „tata-tata“. Ešte stále sa nevzdávam a uspávam ho ďalej.

16:30 zaspal..... (uff) ... rýchlo sa obliekam a posunkami sa dohadujem s M čo a ako urobíme. Pomaly ho prekladám do kočíka v špinavých veciach lebo som ho zabudla prezliecť. Prebúdza sa do frasa – znovu ho uspávam (a tak ešte 5x). Dobre.... N je v kočíku a M potichu obúva ponožky. Dôvod? Veď viete ten lepkavý zvuk trošinku spotených nôh, za ktorý by ste niekomu najradšej prehryzli tepnu – ale iba v tom momente. Ja červená na ksichte už sa mi zlieva fasáda ukazujem na hodinky, ktoré nemám na ruke, že „helouuuu čas sa kráti“ „aaa mimochodom klipkaj očami trošku tichšie“. V ponožkách mi pomohol zniesť kočík z 11. na 10 poschodie (výťah je až od 10 debilita aaach)

16:45 stojím pred výťahom a vnútorne sa upokojujem „to zvládneme ešte je čas fúúú“. Vchádzam do výťahu a schválne rozkladám mega striešku nášho snapa, aby sa zdal väčší a stojím v strede – hej presne tam kde je to sklo a ľudia nakukujú dnu. Všetko preto, aby som umelo vyplnila priestor výťahu a tým vyplašila potenciálnych susedov do spoločnej cesty výťahom. Držím kabelkou ten sprostý reproduktor, aby nezobudil malého (načo to komu je?!)

8. POSCHODIE: stoja 3 osoby s nadváhou ale na moje zhrozenie majú celkom odhodlané výrazy tváre. Vravím si to snáď nie, čo nemajú okuliare? Otvorili dvere a komentujú „aaaaa to radšej počkáme“ si vravím degeš zatváraj dvere zostalo mi pár minút......ideme ďalej sami

Ahojte, neviem či to takto môžem,no som jednou z účastníčok "zájazdu" - vlastne vzdelávacieho wellnes pobytu s curaprox v Tatrách.Po skončení a napísaní blogu som sa stretla zo strany niektorých mamičiek s nepochopením,že moje nadšenie je len chvíľkové a že to všetko rýchlo skončí ako všetky testovacie a zdieľacie akcie.
A práve táto spomienka ma nakopla,že Vám teraz píšem .
A vôbec nie je pravdou,že v našej rodine dni s curaprox -om rýchlo po pobyte skončili,práve naopak,aj môj manžel ničiteľ kefiek ostal verný curaproxu,používa síce kefku s 1560 vláknami,ale pre mňa je to veľký úspech. No ale najviac som hrdá na staršieho syna,ktorý ráno po vyčistení zubov curaprox smartkou, nevynecháva ani dočistenie jednozväzkovou syngle kefkou...robí to sám a to vstáva ozaj skoro.
Ale to,z čoho mám momentálne najväčšiu radosť je,že sme opäť začali v škole zbierať staré použité kefky.Podarilo sa mi nadviazať na minulý rok,keď sme kefky menili za farebné koše do tried na triedenie odpadu. Je to projekt: https://www.ekoalarm.sk/
No kedže nemôžme zopakovať akciu a vlastne to nieje ani potrebné,veď máme koše všade a dokonca som aj ja dostala do práce jeden...osvety nie je nikdy dosť.Tak som sa rozhodla,že by bola škoda,v zbieraní nepokračovať . Veď ak sa začne od najmenších úspech sa zaručene dostaví. Zastavila som s v smile shope po prázdne krabičky ,ktoré som umiestnila v triede,kam môžu detičky kefky naďalej vhadzovať. Budú mať možnosť meniť použité kefky za nové kefky,alebo im bude odmenou pexesko, nálepky a rôzne motivačné materiály,ktoré som si doniesla ešte z pobytu v Tatrách (to som si vymyslela a doplnila sama,aby boli detičky správne motivované ).

Takže prvotná myšlienka curaproxu,že žiadna kefka neskonči na skládke v našej škole trvá naďalej .
A kým Curaprox nevyvinie biorozložiteľnú kefku(aj keď sú už na najlepšej ceste),môžte aj vy svoje kefky nosiť na rôzne zberné miesta,či už do smile shopoch,lekárni,drogérii...
Ak ste si to dočítali až sem,tak ďakujem a mám radosť,že som Vám možno aspoň trošku inšpirovala.. veď už aj naši najmenší budú vedieť,že môžu prispieť k ochrane našej prírody.