Ahojte, krásky. Tak ja som tá šťastná výherkyňa nových pŕs od #test_motiva_implantaty ❤️ #eveclinic_ba ❤️

Po väčších prsiach som túžila už od strednej školy. Keď mi ich nenadelila príroda, skúšala som to tabletkami. No výsledok nebol dostatočne uspokojivý. 

Po tom, ako sa mi zobrazila súťaž tu na Modrom koníku, ani na minútu som nezaváhala a povedala som si, že idem do toho. Veď za pokus nič nedám 😊. 

Dala som koment, vypísala potrebný formulár a poslala fotky. Tak rýchlo som ešte pofotená nebola ako tentokrát 😂. Asi dva dni od zaslania som si všimla, že som bola označená v príspevku. Tak som išla čítať s takou malou dušičkou, že čo ma čaká. Neverila som vlastným očiam že práve ja som bola vybraná zo 400 žien do postupujúcej 5-ky. Radosť bola obrovská. Potom prišlo také malinké zamyslenie, že aké mám hrozné prsia, keď si ma vybrali spomedzi toľkých. Ale to ma rýchlo prešlo a začala som sa tešiť na takúto fantastickú príležitosť. Až teraz som o tom povedala partnerovi a mamine. Pretože bez ich pomoci by som to nezvládla

Konzultácia sa konala 25.4 o 17h. Bola som nervózna, nevedela som, čo mám očakávať. Ako to bude celé prebiehať, keď sme mali prísť všetky na 17h. 

Kočky tam už čakali, tak som sa ku ním pridala. Prehodili sme pár slov a trošku sme sa zoznámili. Nakoniec sme sa dočkali a zavolali si nás všetky do jednej miestnosti, kde sme sa predstavili a prehodili pár viet na odľahčenie. Konzultácie prebehli jednotlivo, aby ste si nemysleli, že sme stáli všetky za sebou v rade hore bez 😂. Každá povedala, akú má predstavu. Prešlo sa ku meranie a skúšaniu veľkosti. Bol priestor aj na otázky. Jasné, že mi žiadna nenapadla. Dostali sme darčeky a bolo nám povedané, že do konca týždňa sa rozhodnú, ktorá bude tá vyvolená.

Stojím pri okne, so zatajeným dychom pozerám dole na parkovisko. Už ich vidím. Jeho malá rúčka v bezpečí v ruke babkinej. Pomaly kráčajú k autu, drobček sa ešte obzerá, možno ma spomína. Slniečko moje najjasnejšie.

Naše prvé veľké odlúčenie.

Chcela som ho ešte pred pôrodom vidieť, ale odkladali sme to, lebo som sa bála, ako to obaja zvládneme... Nešlo ani tak o mňa, ale o syna (3r.).

V poslednom období sa toho na nás nespočetne mnoho nahromadilo.

Bála som sa o jeho krehkú dušu, stále sa mi v podvedomí nekontrolovateľne natískali otázky, ako vníma, že mama zrazu nie je v jeho bezprostrednej blízkosti.

Hoci som vedela, že je o synčeka dobre postarané, emócia  obáv bola silnejšia.

Kniha je o desiatich mladých študentoch univerzity v Rusku, ktorí  odídu na túru na hory. Keď sa nevrátia v dohodnutom termíne a idú ich hľadať, nájdu postavený stan, okolo neho stopy len tých mladých ľudí a v stane topánky. Zo stanu sa študenti dostali asi v panike tak, že vzadu prerezali stan asi nožom a cez dieru vyšli von. Postupne nachádzajú študentov mŕtvych. Niektorí sú oblečení iba v spodnom prádle.  A všetci sú bosí. Skoro všetci umreli na podchladenie.

Čo ich prinútilo odísť zo stanu bosí v noci, keď bolo -25 stupňov? Prečo jednej zo študentiek chýba jazyk? Prečo majú dvaja z nich na šatách stopy rádioaktivity? Na konci vyšetrovania to uzavrú s tým, že študenti zomreli na následky nevysvetliteľnej sily.

V r. 1959 Igor Dyatlev zorganizoval výpravu na Ural. V tom čase to nebolo nič výnimočné, často mladí ľudia alebo horolezci mapovali neznáme územie.

Igor mal všetko skvelo naplánované a išli s ním skúsení mladí turisti či horolezci, jeho spolužiaci. Cesta na Ural začala 24. Januára a trvala niekoľko dní. Cestovali vlakom, busom, vetrieskou, spali v škole, v drevorubačskej ubytovni, kde sa dalo.

Na 4. deň ich cesty sa však mladý Yudin rozhodol vrátiť. Mal totiž problémy s chrbtom a nezvládal bolesti.

Fotka jeho odchodu.