Mňa vždy všetko polovičné dobehne. Na maturitnej skúške som sa zo slovenčiny poriadne nenaučila otázku o umení a BOOOM rovno som si ju vybrala. Nielenže som bola rozbitá po bujarom víkende po Amesia ibiza párty, ale o tejto otázke som si celý čas myslela, že si ju určite nevyberiem, tak som sa jej ani moc nevenovala. Nastala moja prvá improvizácia v živote, kde som nevedela pomenovať ani jeden obraz ani jedného autora. Začala som však opisovať modernú dobu umenia, ako sa spája klasická saxofónová hudba s technodance štýlom. Podľa mňa úplne odveci, fakt neviem ako som mohla prejsť pri tejto otázke,ale "zjedli"... Možno to bola tá istota, keď som sa tvárila, že "viem" o čom, ale popravde som nevedela nič. Doteraz nepoznám žiadneho maliara, ani nejaký slávny obraz.. max Mona Lisa... Ale hľa, čo zo mňa dnes "vypadlo"....Moje prvé umelecké dielo

A to som veru nemala rada ani výtvarnú výchovu. Nikdy mi to s perom a ceruzkami nešlo. Vždy som nosila domov poznámky, že neviem kresliť a pekne písať. A teraz tu "vytváram" hotové umelecké diela pre moju raketu. Keď si niekde "skrátim" alebo "uľahčím" cestu, niekedy v budúcnosti ma to dobehne.... Presne ako s mojím úmením na maturitnej skúške. U mojej rakety mi nepomôže falošná improvizácia. Tu mi neprejdu vymyslené "žvásty". Tu mám tu najprísnejšiu komisiu a skúška bude zvládnutá iba v prípade raketinej 100 %-tnej úspešnosti!!!

Včera som to chcela všetko zabaliť. Nechcela som nič písať, nič robiť, s nikým hovoriť, na nikoho pozrieť, raketu moju som chcela vystreliť do vesmíru a ja som chcela vyskočiť počas jazdy. Dnes som nebola natom o moc lepšie, ale ako ospravedlnenie za moje hnusné nálady som si radšej pre ňu pripravila ďalšiu úlohu... Ako keby som si "čistila" svedomie, že to jednoducho nezvládam. Nezvládam tých 100 výbuchov za deň prenič za nič, praskajú mi nervy a vôbec to nedávam na 1*. Strašne ma to mrzí, že som neni taká silná a pevná, aby som nepodlahla jej výbuchom. Musím si niekde vybiť zlosť, hnev, strach, zlyhanie, aby si to zároveň nevšimla a neschytala moja raketa... Každý večer si poviem, že zajtra budem ešte lepšia mama ako dnes. Myslím a prosím Boha nech som hlavne trpezlivá, ale prepadá ma panika, že si to hovorím už toľko dní, že už by som mala byť matkou roka 2019.

Raketa ma posledné dni samé výbuchy, fakt ich neviem už spočítať za deň, už ani spať neviem poriadne, lebo viem, že keď sa zobudím tak príde zase nejaký výbuch. Chudák malý ju nemôže ani pohladkať pred spaním. Keď sa však len na chvíľočku malý zatvorí do izby už mu klopká na dvere. Alebo len čo sa začneme hrať pri domčeku, už je pri nás a hneď aj spoločne "varíme" kávičku, ponúka mňa aj syna... Čo ma však vystrašilo a naštvalo tieto posledné dni najviac je, že si začala krútiť kolieska... Nie často, len občas, ale všimla som si to za tri dni viackrát... Vie si zároveň pekne "šúgať" auto po dlážke, ale niekedy ju z čista jasna napadne sa pozrieť na kolieska. Čo Vám nato poviem? Bojujem tu proti čínskemu múru a vidím, že sa budem musieť zmieriť s tým, že ho ani nepreskočím ani nijak inak nedobyjem. Také divoké to akési je posledné dni a ja sa z toho zosypávam ako domček z kariet.

No ale teda niečo pozitívne na záver...Keď som sa včera poobede "opúšťala", plakala som a pozerala do prázdna, zrazu sa zapálil oheň v krbe. Chvíľu mi to trvalo, kým som si uvedomila, že pozerám do ohňa a až potom ma napadlo, že som priložila do krbu naposledy o druhej ráno aj to do polovyhasnutej pahreby. O desiatej ráno som tam našla svoje hodené drevo nezhoreté, úplne nezapálené... Už vtedy som si pomyslela, že som zase neskoro priložila do ohňa a budem tu mrznúť do piatej, kým príde muž... Ale potom po 12-tich hodinách, čo som tam naposledy hodila drevo sa oheň zapálil... V tom okamihu mi to prišlo také symbolické. Neviem, či tam predsa len bola nejaká pahreba, ale ten oheň sa zrazu zapálil v okamihu, keď mi tiekli slzy potokom... Ako keby aj ten krb alebo niekto vyššie mi chcel "povedať", že zajtrajšok bude lepší... Ach strašne moc verím, že bude. Verím aj v to, že budem zajtra ešte lepšia mama.