29.04.2019 - pondelok 

Zvonenie budíka ma zobudí o 4.00. V polospánku synovi uvarím čaj a zaleziem pod paplón. Hneď zaspím.

Sníva sa mi strašný sen o tom, že mi niekto pri prechádzke s kočíkom uniesol dcéru. Hľadám ju a neviem ju nájsť a plačem. Budím sa spotená, zadýchaná, vystrašená... chvalabohu, že to bol len sen.

Žeby nejaký podvedomý strach z dnešnej mamografie?

Bojím sa zaspať, tak do 5.15 sledujem v prítmí izby hodinky. Konečne zazvoní budík. Manžel sa ma pýta, prečo som nespala. Keď mu to poviem, nechápe. Jemu sa tiež niečo zlé snívalo, ale nepamätá si čo, a tiež keď sa na to prebral tak nezaspal a ležal len tak, kým budík nezazvonil. My sme ale divný pár...

Nachystáme sa a odchádzame do Bratislavy. Samozreme, pri Bernolákove chytíme kolónu. Keďže sme išli z domu o niečo skôr, tak sa stíhame dostať do Onkologického ústavu svätej Alžbety na 7.00 na mamograf. Zastanem a zhlboka sa nadýchnem.

Telo si pamätá... Veta, ktorou sa radi oháňajú tréneri, ľudia v médiách, ale aj iné matky. Nuž, nalejme si čistého vínka (ale asi iba decko, keďže kojím svoje decko), ono ani toto nie je úplne pravda. P R E T O Ž E, keby si telo ozaj pamätalo, tak by minimálne to moje po rokoch bohatých skúseností, vedelo, ako bolí  „dostávanie sa späť do formy“ a rozhodne by z nej zbytočne nevychádzalo. Ale telo ZABUDLO! A tak som mu to bola nútená pripomenúť a dohodla si tréning u trénerky Vlaďky z Bellykick štúdia, ktorej vôbec neprekáža, ak tam matky chodia s deťmi. Čudné. Ale pravdivé. A prišli sme cvičiť. Cvičili sme. A aj sme tam skoro skapali, konkrétne na tréningu ja a na druhý deň moje telo so selektívnym Alzheimerom. Lebo telo si vyberá, čo zabudne a čo nie. Uvediem príklad. Keď som chodila na gympel, bole sme na lyžiarskom výcviku. Okrem iného sme sa aj guľovali. A jeden nemenovaný spolužiak ma zguľoval až som spadla na zem, kostrčou rovno na zamrznutý sneh. AU. Ale mladé telo sa rýchlo regeneruje. Iba v kine, keď bol dlhý film, sa moja kostrč z času na čas ozvala: „Haló, nezabudni na mňa, aj ja chcem mať z toho filmu zážitok, otoč sa na bok, nech lepšie vidím.“

Ale ako roky a pôrody pribúdali, kostrč sa ozýva, hocikedy si zmyslí. Situáciu tlmím vankúšmi a kadejakými polohami, ale viem, že so mnou moja kostrč ešte neskončila. Pretože Ona si pamätá. Ale moje brušné svaly... neboli schopné si po deviatich mesiacoch rozťahovania sa, zapamätať, kde je ich miesto! A ostali akési povolené s hluchým priestorom medzi nimi. Asi aby dali priechod svojim pocitom alebo inak povedané črevám. Pre upresnenie, lebo verím, že nie každá vie o čom teraz točím (lebo po Karolovi som ani ja netušila), hovorím o diastáze. Definícia približne hovorí: Je to stav, ktorý vzniká na priamom brušnom svale, ktorého ľavá a pravá strana je spojená väzivom s názvom linea alba. V dôsledku priveľkého vnútorného tlaku môže dôjsť k oslabeniu väzivového spoja a oddeleniu jeho častí. A ja iba doplním, že ak sa oddelí príliš a pridajú sa k tomu nesprávne cviky (napríklad klasické brušáky), môže vykuknúť von aj črievko a na svete nie je ďalšie dieťa ale pruh.

Ďalšia vec, ktorú telo matky akosi selektívne zabúda, je vzhľad. Teraz nenarážam na prirodzený proces starnutia, ale na nepovolený zásah do stavu pokožky pŕs, brucha, aj stehien. Natierate sa, kupujete si olejčeky, masírujete. Osem mesiacov ste v pohode, šťastné, že bábätko rastie, že sa ešte vmestí do kože a potom sa jedného dňa zobudíte a sú tam! Strie. Malé nepozvané jazvy hrajúce veselými farbami, na ktoré nik nie je zvedavý. Ale im je dobre na svete a tak sa nemajú k odchodu. Aspoň vám pri pohľade do zrkadla pripomenú, že „už mi lásko není 20 let“ a v neposlednom rade aj to, že už sa môžete titulovať aj bez vysokej školy či rigoróznej práce. Titulom zvaným MAMA. Ale hoci sa neraz o mamách (právom) hovorí ako superhrdinkách, nemajú liek na všetko.

To zíde samo dole!

Iste... kojením krásne zhodíš kilogramy navyše, ktoré si si tak poctivo 9 mesiacov hromadila… Ibaže by nie! Ono, viem, že tvrdenie o chudnutí pri kojení, nie je čistá urban legend, ale rozhodne sa nedá považovať za pravdu všeobecnú. Lebo ak tri vaše kamošky kojením schudli (neraz až na nižšiu hmotnosť, akú mali pred otehotnením), tak vedzte, že VY budete tá štvrtá, ktorá NIE. Ale ak ste práve išli hodiť váhu do žita, pokojne si ju nechajte. Disciplína a cvičenie s tým dokážu všeličo porobiť. Len treba mať obe dlhšie ako do najbližšej večere. Držím palec. Iba jeden, lebo druhý mám ešte od čokolády, ktorú treba dojesť, aby sa nepokazila.

Teraz by sa patrilo asi podotknúť, ako aj napriek všetkému ľúbim svoje telo a som naň pyšná a mám sa rada taká, aká som. Samozrejme. Nejde ale o lásku bezvýhradnú a aj keď som hrdá na všetko famózne, čo dokázalo (a teraz nemyslím salto, ktoré mi pred rokmi na brigáde v Podhájskej, roztrhlo na trampolíne gate), môžem s ním byť aj pohádaná a môžem mu vyčítať jeho nálady. Takže žiadne „telo si pamätá“ už na mňa prosím neskúšajte. Lebo hoci vďaka dvom deťom a viac ako trom rokom na „dovolenke“ mám značné problémy s pamäťou, rozhodne som na tom lepšie ako moje telo.

To su oni. V plnej kráse moji pomocníci, ktorí mi pomáhajú rozvíjať interakciu ty a ja. 

Okolo 16 - 19 mesiacov si malá raketa veľmi často stavala vežičky z kociek alebo teglíkov. Krásne, rovné a vysoké. Takí pyšní sme s mužom boli na ňu... Syn čaptoš, ešte teraz nevie také parádne postaviť, väčšinou ich rúcal, ALE zase v dvoch rokoch vedel recitovať 8 strofovú básničku... Tak či tak, BOOM o pár dní som toto "nadanie" sfúkla svojím podozrením na aut a zrazu vždy, keď si už potom stavievala vežičky, ma pot oblieval. Teraz to však už nerobí a dokonca už má aj problém postaviť peknú vežičku... Ako keby to zrazu zabudla, či čo, fakt neviem. Čítala som však v knihe o detskej reči, že striedané stavanie vežičky je dobrá hra na interakciu. Tak som to s mojimi "neobľúbenými" kockami skúsila ešteraz. Podám jej kocku, potom položím ja, potom ona, stále to komentujem, teraz ja - teraz ty, keď vežička spadne zakričím bááác, objímem ju, pošteklím, tak ako som to videla vo videách o ABA terapií. Toto je teraz u nás top, dnes sme si krásne stavali spolu vežičky aj 4-5x, čo bolo u nás asi celoživotné maximum. 

Okrem toho som využila vežičku, kde sa dajú farebné polkruhy spojiť do "lopty". Tie som jednu za druhou "šúgala" rakete a márne čakala, že sa mi aspoň jedna vráti späť. Dnes používam iba jednu a začnem s ňu mávať, že "lopta". Občas sa pridá, občas nie, väčšinou keď dostane "ham", interakcia skončila. Dnes som na vlastné oči videla ako to má skutočne vyzerať. Rovnako starý chlapček si krásne kotúlal loptu so svojou mamou, len tak "zadarmo", bez "ham" a s krásnym očným kontaktom. Také prirodzené, že si to matka toho chlapca ani neuvedomila. Ja musím robiť divadlo a šaškovať, aby mi aspoň 2-3x zakotúľala loptu a aby aj ona z toho mala radosť, oči si pýtam, lebo inak hľadí iba na loptu. Také vydreté za uši, ale aj zato som vďačná... 

Lepšie nám to ide s autíčkami, tie mi niekedy príde aj sama od seba ukázať, ako tam pekne uložila zvieratká a šugne ho smerom ku mne, hlavne v čase obeda, keď vyťahujem horúce plechy alebo mám na sporáku čerstvo dovarenú polievku. Napriek tomu pekné svetlé dni sa nám podarí spoločne si autíčko aj párkrát vymeniť z jej vlastnej iniciatívy. 

Minule som tu odfotila aj vkladačku s gombíkmi, tak aj na nej interakciu skúšame. Stále je to u nej veľmi obľúbené a keď chcem ešte pritom zlepšiť očný kontakt, tak si dám gombík pred oko a volám na raketu, nech na mňa kukne. O chvíľu to urobí aj ona. Imitáciu má parádnu v tomto. Zajtra ešte pofotím aj ďalšie hry, ktoré sú veľmi jednoduché na začiatok, ale teraz skúšam interakciu už fakt pri všetkom. Keď pijem z pohára, už ju automaticky ponúknem so svojim "bacilovým" pohárom. A dnes ma krásne ponúkla aj ona. Síce ma skôr obliala, ale nevadí, veľmi sa snaží... S jedlom a hlavne "blbostičkami" nám to ide. Napríklad aj keď sedíme u našich a moja mama vytiahne antilepkové paličky, ktoré jete ako drogu a ktorú hovorím, žeby nemala malá jesť, tak ma raketa hneď ponúka a donesie mi paličku a niekedy mi ju rovno začne pchať do úsť, či mám záujem alebo nie. Zlaté dieťa, mamku 100-kilovú chce zo mňa mať🙂

Citím sa tieto dni zvláštne pokojná. Neviem to ani opísať a ani prečo sa vlastne tak cítim, až tak sa nič nezmenilo, raketa má stále jedy, komunikácia v citoslovciach a zvukoch, dnes dala ešte taký fajnový amok zase na verejnosti, ale zistila som, že ona to jednoducho potrebuje dať zo seba, ten hnev a jedy, nevie to ovládať, nevie to povedať inak, nevie sa inak hnevať. Po pár minutách, keď mi dovolí sa jej dotknúť, si na mňa sadne a práve ten môj klud ju akosi dá do pohoy. Ako keby sa "naladila" na moj pokojný tlkot srdca. Neviem, či sú to len moje úvahy, ale budem to skúmať ešte pár dní, čo sa to tu deje, prečo je vo mne zrazu "taký" kľud, keď vlastne nič nejde podľa môjho plánu🙂