Už som raz písala o triedení. Dnes som Vám pre inšpiráciu pofotila moje ostatné "úlohy" na triedenie.

Vyrobila som si z kartónu od mlieka "tácku" s tromi priehradkami. Do malých škatuliek som si porozriedila všeliaké predmety, ktoré potom raketa dostane za úlohu roztriediť. Tieto úlohy sú už pre ňu malina, tak ich dávam medzi nové a ťažšie. Stačí jej položiť tácku a krabicku a už vie, čo má robiť. Na montesory kurze som sa naučila "predviesť" úlohu v podobe výzvy, ktoré majú deti rady a musím priznať, že to funguje. Odkedy takto predkladám malej úlohy, veľmi rada si sadá k stolíku aj sama. Potom je už len na "mojej" šikovnosti ako dlho ju tam udržím.

Okrem toho Vám dávam tipy na jednoduché leporelá, ktoré som zaradila medzi úlohy, len tak na zlepšenie porozumenia. Zoberiem knižky a rad za radom pomenovávam. Sú rôzne série, tak môžte využívať aj tie...Moja raketa má v majlu už tieto knižky, všetky obrázky pozná, ukáže, takže chcem skúsiť niečo viac dejové a s postupnosťou činností správania.

Možno sa to zdá, že ide raketa veľmi vpred, čo všetko dokáže, ale na druhej strane v sociálnej oblasti a v správaní máme výrazne medzery. Tam mi nepomôže ani to, že vie rozdeliť chlapca/dievča, kvetinky/guličky alebo mi ukáže správne ovocie. Tam som stratená, lebo toto je niečo, načo sa neviem tak dobre pripraviť. Tu som sama zmätená a musím aj ja premýšľať a skúšať, čo viac a lepšie funguje. Toto je jej VEĽKÝ deficit. Dnes ma zneistil aj pediater, ktorý doteraz vyhlasoval, že preháňam. Už to "žiaľ" nepovie, už si ju viac všímal aj on a už mi len povedal: "dáme tomu čas" s poznámkou, že sa mu nepáčia tie jedy a amoky. Poviete si, každé dvojročné decko ich má. Ale toto sú doslova výbuchy z obyčajných každodených aktivít či požiadaviek či sekundového čakania, ktoré Vás vycucavajú z poslednej energie, čo v sebe máte. Pre príklad uvediem príklad z dneška.

Čakám muža na ihrisku cca 25 -30 min, za tento čas bola moja raketa asi tak 6-7 krát na zemi alebo sa hodila smerom dozadu v tvare "luku"... To je cca každý 4-5 minút... Nerobila som nič iné, len som ju kontrolovala, či si nerozbije hlavu, syna som nechala pri rybkách a len očami kontrolovala, občas zakývala, že ho vidím, zakričala na neho, či vidí on mňa... Pukalo mi srdce, že som tam bola s dvomi deťmi, ale prakticky celý celučičký čas len pri malej rakete. Videla som, ako tam už môj malý pobehoval sám, tešil sa a kýval, čo všetko vidí, ale po chvíli aj jemu prišlo lúto, že len pobehujem☹ Chce sa mi z toho plakať, ako tu moju raketu neviem lepšie "zvládnuť" v tomto, ako jej vonku venujem 90 % času a jemu zostáva len ten zbytok. Nepotrebujem mať z mojej rakety génia, ktorý pozná tvary, farby a čísla v dvoch rokoch... Jediné, čo potrebujem s ňou je vedieť fungovať v spoločnosti, aby som nikoho nemusela dávať bokom na jej úkor... Pome raketa, dáme aj toto a prosím ťa hneď a okamžite...