Anna Veselá    24.04.2018   16

Podľa kanadskej terapeutky Victorie Prooday sú naše deti v úbohom emocionálnom stave. Posledných 15 rokov je svedkom tragédie, ktorá jej v tichosti prebieha pred očami. Môžu jej to dosvedčiť učitelia aj profesionáli pracujúci s deťmi.

Upozorňuje na alarmujúce štatistiky, podľa ktorých má 1 z 5 detí duševné problémy, hovorí o 43 % zvýšení ADHD, 37 % náraste depresie u dospievajúcich a 100 % náraste samovrážd medzi deťmi vo veku 10 – 14 rokov.

Deťom chýba normálne detstvo

Terapeutka sa pýta: Koľko dôkazov ešte musíme mať k dispozícii, aby sme sa zobudili? A dokedy to budeme zvaľovať na diagnózy, či zle nastavený školský systém alebo na frázy, že sa už tie deti také narodili?

Možno je bolestivé pre nás, rodičov, priznať si to, ale áno, v mnohých prípadoch stojíme za problémami našich detí práve my, tvrdí Prooday.

Niekde som čítala, že ak vidíte neželané správanie svojho dieťata nemáte prejaviť absolútne záujem, úžas, úľak, nič, čo by dieťa zaregistrovalo. Či už Vás to šokne, ide šlak trafiť, musíte situáciu vyriešiť s kľudom Angličana a nesmiete ukázať dieťaťu, že Vás to nejak vyviedlo z miery alebo prekvapilo alebo nahnevalo. Toto som si začala všímať u mojej malej rakety minulý týždeň. Zhodou okolností som ten článok čítala týždeň predtým, tak som si to zase akosi privolala....

Malá je ešte stále v akomsi "objaviteľskom" mode, tak mi lustruje šuflíky a vylieza kade-tade, skúša žalúzie a podobné srandičky. Teraz sa to snažím ignorovať, proste sa tvárim, že to, že mi behom 10 minút rozhádže pol domu vôbec nevadí, pohodička. Akosi som sa však pozabudla a keď vytiahla veľkonočné ozdoby, ktoré jej spadli z ruky, tak som čosi zašomrala alebo som nejako zhíkla, už fakt neviem. Ale odvtedy mi tá moja malá raketa raz za deň, keď som v kuchyne príde k tomu inkriminovanému šuflíku a vytiahne tie ozdoby a položí (nehodí) ich na zem a kuká na mňa, či to vyvolá vo mne rovnaký efekt úžasu. Dnes mi to spravila opäť, už som sa v duchu musela smiať, jak čaká reku: "čo nato poviem", ale držala som sa statočne a ani mäkké f som nepovedala. Túto metódu mi odporúčila aj klinická logopedička, keď je napr. malá už znudená a pýta si pozornosť, napr. keď sa s niekym rozprávam alebo niečo robím, proste ju mám chvíľku ignorovať resp. keď vidím neželané správanie, neriešiť nechať tak. Mysleal to aj na tie divadelné scénky v obchode, proste nepovedať ani slovo, nekomentovať nič. Držím sa tejto rady a asi sa mi zdá najrozumnejšia z tých mojich všetkých otestovaných. Keď sa už cítim vypeckovaná, žeby som malú vystrelila na mesiac, tak sa radšej niekde odpracem na 5 min hodím si jeden otčenáš a idem ďalej. Vidím na sebe aj na deťoch a aj na mužovi, že keď ja vybuchnem, vybuchne celá rodina. A keď ja škaredo rozprávam, rozpráva škaredo celá rodina. Je to veľké bremeno matky toto podľa mňa, byť stále dokonalá a dobrá, lebo v takejto situácií sa cítim hociako inak, len nie dobrá a trpezlivá a milá...

Dnes to bol však celkom fajn deň. Malú som oblbla s tými hlúpymi zajacmi a motýlmi a premenila som toto zadanie na vkladačku do krabice, pričom pri každej dierke na vkladanie som spravila ešte jednu dierku a tam vopchala špajdlu, na ktorú som nalepila motýlika alebo zajaca. Myslím, že táto forma sa jej páči viac, ako ukladanie do misky. Musím vymýšľať stále nové zadania, priraďovanie nám ide ľavou zadnou, triedenie ešte drilujeme, začnem zajtra s asociáciami. A musím sa priznať, že som sa vrátila k mobilu, ale len z "edukačných" dôvodov, kde som si stiahla Vami odporúčanú appku: "Výučbové kartičky". Malá natom celkom fičí a malého zase natom drtím čísla, ktoré mu, ale že fakt nejdu... Moju milovanú matiku, moje dieťa úplne neznáša🙂

Alfou a omegou je však stále hra, ktorú malej musím stále nejak vymýšľať a ja som teda neni veľmi kreatívny typ. Kávičku si síce vypijeme, ovocie zjeme, aj bábo nakŕmime, ale všetko to stihneme akosi za 5 min a potom už mi došli nápady, čo s ňou ďalej, takže musím si naštudovať ako sa hrajú dvojročné deti, dlhšie ako 5 min.

Jedným z mojích koníčkov už od detsva je písanie. Je to pre mňa určitý únik od reality.

Avšak s pribúdajúcim vekom sa pri písaní poviedok nebojím odviazať o trošku viac.

A pre tie odvážnejšie,  prikladám mnou vytvorenú krátku poviedku, aby bolo ešte viacej horúco! 😄😋

Upozornenie! Obsah: 18+

Prejde mi prstami po odhaľenej šiji a pokračuje nižšie. Prikáže mi nech sa nehýbem a pokračuje vo svojej hre. Prstami uchopí zips šiat a ťahá ho neúprosne dolu po mojich bokoch. Zaborí mi svoje prsty medzi polovičky zadku a potiahne. Zo šiat sa zrazu stáva len látka zo zipsom, nechá ju dopadnúť s cinknutím na podlahu. Zahryznem si do jazyka. Stojí tesne za mnou. Cítim ho. Ale nedotýka sa ma. Mentolový dych na mojom zátylku, mi sposobuje hotové muky. Chcem sa pohnúť, otočiť, vidieť ten pár prenikavých očí, ktoré ma od zadu prepaľujú. No namiesto toho, stojím vzpriamene spájam pery do priamky a čakám.

Rozopne mi sponu na vlasoch a nechá nech mi dopadnú voľne na lopatky. Chytí mi boky a pritiahne ma k sebe. Na zadku pocítim jeho erekciu. Zaplaví ma horúčava, i keď v miestnosti je chlad. Ozve sa rozopínanie zipsu nohavíc. Je to zlomok sekundy, keď mi silné ruky roztiahnú doširoka nohy, nahmatajú moje vlhké miesto a prsty sa do mňa ponoria. Jeden za druhým vnikajú hlbšie, hýbu sa rýchlejšie, a keď ich začnem v sebe tuhšie stískať sú preč. Skor než stihnem zalapať po dychu, vnikne hlboko do mňa a zakrúži. Moje telo si pýta viac, on to vie. Ozve sa plesk a pokožka mi na zadku ružovie. Prirazí. Z úst sa mi vyderie dlho potláčaný vzdych. Ďalší príraz, tentokrát silnejší. Zadok mi oblieva čoraz vačšia páľava, ktorú vzápatí nahrázda príjemný pocit. Som na tom rytme závislá. A keď sa mi palcami obtrie o stvrdnuté bradavky, viem, že som blízko. Ťahá ich. Štípe. Masíruje. Cítim ako ma celú vypĺňa. Berie si kúsok po kúsku. Nebojujem s ním. Len sa podávam. Jemu. Jeho dominancii.