V nemocnici sa ráta každý úsmev. Malí pacienti sa odteraz budú môcť stretnúť so zdravotnými klaunmi cez online video prenos. Smiech pomáha a jeho účinok nezastaví vzdialenosť, ani karanténa. 💪 🙂

Obdobie karantény nás podnietilo k naštartovaniu zdravotných klauniád v digitálnom priestore. Klaunská návšteva online je určená pre deti v nemocniciach a pre vážne choré deti v intenzívnej domácej liečbe. Prebieha formou videohovoru vo vopred stanovenom čase, ktorý si pacient rezervuje na: https://rezervacie.cervenynos.sk/

„Dieťa ostáva dieťaťom - aj keď leží v nemocnici, aj počas pandémie. Vždy sa potrebuje hrať a zabávať. Intenzívne sme pracovali na vývoji a testovaní nového programu Klaunská návšteva online. Teším sa, že už dnes sa zdravotní klauni vrátia do nemocníc aspoň cez obrazovky telefónov, tabletov či počítačov,” hovorí Zuzana Ambro, riaditeľka o.z. ČERVENÝ NOS Clowndoctors.

Prostredníctvom Facebook Messengeru sa dieťa stretne s dvomi profesionálnymi zdravotnými klaunmi, ktorí sa mu budú venovať približne 20 minút. Ak má pacient menej ako 16 rokov, klaunskú návštevu online pre neho musí rezervovať zákonný zástupca. Klaunské návštevy sú pacientom poskytované zadarmo.

Pred potvrdením rezervácie Klaunskej návštevy online si prečítajte dôležité informácie v dokumente Pravidlá klaunskej návštevy online a tiež o spracovaní a ochrane osobných údajov organizáciou ČERVENÝ NOS Clowndoctors.

Smiech a radosť prinášame aj naďalej nielen do nemocníc, ale VÁM všetkým prostredníctvom pravidelných videí na zlepšenie nálady na Facebooku a YouTube. 

Prajeme veľa zdravia a dôvodov na úsmev. 💗

„Prezuvkové" návštevy sú iné, ako tie v nemocnici. Namiesto nemocničných dverí zaklopú klauni na dvere domu či bytu, v ktorom býva rodina s ťažko chorým dieťaťom. O tom, ako sa dá aj do tých najsmutnejších chvíľ priniesť kúsok radosti, porozprávala Lucia Barczi, zdravotná klaunka a koordinátorka programu Prezuvky máme.

Čo ti ide hlavou, keď cestuješ na návštevu ku chorému dieťaťu domov?

Na tieto návštevy chodíme vo dvojici. Častokrát sa už v aute s mojím kolegom alebo kolegyňou rozprávame o tom, čo nás čaká, o rodine, koľko má dieťa súrodencov a čo s udialo na poslednej návšteve, aby sme na to vedeli nejakým spôsobom nadviazať. Snažíme sa do klauniády (tak voláme klaunské návštevy) priniesť príbeh, ktorý je ucelený a ktorý má nejakú pointu.

Tieto návštevy sú pre deti, ktoré sú vážne choré. Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Väčšinou sú to deti, ktoré sú odkázané na domácu starostlivosť a častokrát sú to paliatívni pacienti. To znamená, že nie je veľký predpoklad na to, že sa ich stav diametrálne zlepší. Aj keď máme prípady, kedy lekárska predpoveď bola veľmi skeptická a napriek tomu to dieťa navštevujeme už dlhé roky.

>> Darujte 2% z dane a prineste radosť chorým deťom vo chvíľach, kedy to potrebujú

Prichádzate do ťažkých situácií, stretávate sa s vážnymi diagnózami. Aké miesto tam má humor a smiech?

Ja si myslím, že veľmi dôležité. My sme element, ktorý prináša do rodiny inú atmosféru, inú energiu. Hráme sa, vytvárame nové prostredie, prinášame témy, ktoré sú iné, než tie, aké rodiny v týchto situáciách každodenne riešia. Keď k nim prídeme my, majú možnosť na chvíľu sa dostať do iného sveta. Už len tým, že k nim prídu dvaja klauni, ktorí majú špecifický prístup k životu a inak sa pozerajú na svet – zrazu, keď držia v ruke jablko, nemusí to byť jablko, môže sa zmeniť na loptu, červené slnko, či zázračnú guľu... Môže vzniknúť príbeh. Prinášame radosť, smiech a hru, hravosť.

Ako reagujú na klaunské návštevy súrodenci detí?

Hoci je tento program určený pre vážne choré deti, rovnako je dôležitý pre celú rodinu - súrodencov, babky, dedkov, pre maminu, pre tatina. Súrodenci sa na klaunov tešia, radi sa s nami hrajú. Sú rodiny, v ktorých navštevujeme dieťa s vážnym zdravotným znevýhodnením, častokrát mentálnym. Niekedy sú to práve súrodenci, ktorí určujú smer klauniády. Sú do hry zapojení rovnako, ako choré dieťa.

Prečítajte si celý rozhovor s Luciou Barczi aj o témach ako strata dieťaťa, či dôležitá príprava a vzdelávanie klaunov. 

Ďalší deň strávený za múrmi nemocnice, prinášajúc úsmev a radosť deťom, rodičom a pracovitému nemocničnému personálu... Dnes nás však na očnom oddelení uvítal srdcervúci nárek. A na akútny nárek sme my, zdravotní klauni, odborníci. Liečime ho intenzívne, no citlivo.

Plač vychádzal hneď z prvej izby, kde bola sestrička s malou Radkou. Keď nás sestrička zbadala, utekala za nami akoby prišlo vykúpenie. Prosila nás, aby sme šli za malou, že sa nedá utíšiť a slzy jej vôbec nepomáhajú pri liečbe chorých očiek. Sestričku sme uistili, že hneď ako sa umyjeme a zistíme kam za kým, pobežíme za Radkou. V sesterni sme podstúpili klasickú dezinfekčno - informačnú procedúru a utekali sme za vzlykajúcou slečnou. „Priviedla som ti návštevu. Keď prestaneš plakať, odlepím ti jedno očko, aby si ich aspoň na chvíľku videla,“ pošepkala Radke. Malé čokoládové očko plné sĺz a s krvavou rankou na bielku na nás kuklo a premeralo si môjho kolegu Karola Žinčicu i mňa. Plač vystriedalo ticho, sestrička očko zalepila späť a odišla.

S kolegom Žinčicom sme sa galantne predstavili a držali ju za ruku. Prezradila som Radke, že obaja liečime hudbou, ale potrebujeme jej pomoc. Do rúk sme jej opatrne vložili hracie vajíčka. Keď malá slečna zistila, že hŕkajú, opatrne sa usmiala. Klaunskí doktori začali smelo spievať „Prší, prší“ a Radka hŕkala do rytmu a po druhej slohe sa už aj pridala. Mala prekrásny hlas!

Keď sme dospievali pochválila sa, že vyhrala prvé miesto v speve v Polomke a že na prehliadke talentov vo Vrátnej tiež zožala veľký úspech. Nuž Žinčica sa chcel presvedčiť, tak ju poprosil, aby zaspievala. Čakali sme všeličo, ale to čo sa stalo bol ďalší zázrak. Radka len šepla, že ona ľúbi horehronské... a spustila anjelský spev.

Hopsalková a Žinčica ostali zamrznutí. Celým oddelením sa niesol Radkin hlas. Spev bol krásny a ťahavý. Mala som zimomriavky aj na nose!

Keď dospievala, Žinčica si poprial, že by rád počul niečo o láske. Radka povedala, že síce ešte nemá frajera, ale vie aj takú. Spustila ešte hlasnejšie a smelšie. Doktor Karol ju celú dobu držal za ruku. A ja, čupiac pri posteli, som držala Žinčicu. Bolo to neuveriteľné. Dvaja klauni prišli potešiť dieťa a zrazu dieťa v posteli s prelepenými očkami spieva pre klaunov. V tej chvíli sme my boli tí, čo dostávajú dar. Duša si poskočila a čistota detského srdiečka naplnila miestnosť aj naše vnútro. 

Ako zdravotná klaunka, zvaná doktorka Cica Hopsalková som zažila za tri roky v Červenom Nose všeličo. Ale toto bol moment, keď som nesmierne silno cítila dotyk dobra a istotu, že som na správnom mieste, v správnom čase a so správnymi ľuďmi.

Mária Benkovská / doktorka Cica Hopsalková

Veríte, že smiech pomáha aj v náročných chvíľach? Každý mesiac vám prinesieme nový príbeh zdravotných klaunov z o.z. ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Príbehy sú napísané na základe ich skutočných zážitkov z nemocníc a domovov seniorov.

Prečítajte si ďalšie KLAUNSKÉ PRÍBEHY

Blog bol pôvodne uverejnený na https://zdravotniklauni.blog.sme.sk/

Júlia je nová pacientka. Sestrička na oddelení nás prosila, aby sme sa dievčatku a jeho rodine špeciálne venovali. V deň našej klaunskej návštevy sa dozvedeli nepríjemnú diagnózu.

Keď nakuknem do nemocničnej izby, vidím obraz ako zo Shelleyho básne. Krásne dlhé ryšavé vlasy splývajú okolo bledučkej tváre dievčatka s privretými očami. Chýba už len vlniaca sa rieka okolo.

Zaklopeme na dvere: ja, teda sestrička Róza a môj klaunský kolega, doktor Púpava. Pri osemročnej Julke sedí jej mladá a krásna mama, vedľa nich pobehuje troj- alebo štvorročná blonďavá copatá sestrička. Rozmýšľam, či Julka už niekedy stretla zdravotných klaunov, no rýchlo zistím, že toto bude premiéra.

Vchádzam so záujmom ako do zázračnej krajiny a pýtam sa Julky, či už dnes videla Púpavu. Otvorí oči a pokrúti hlavou. Sľubujem jej, že mám takú jednu čudnú, smiešnu a veľkú, do ktorej keď fúknem, tak… A to už vedľa mňa stojí doktor Púpava s bublifukom. Fúknem a z bublifuku letia desiatky bublín. Doktor Púpava s nimi poletuje v povetrí. V izbe zavanie vietor, púpavové semiačka padajú na zem, na posteľ…

Viem, že Julka je na začiatku cesty. Trúfalo dúfam, že aj keď bude dlhá, plná zákazov, čudných polôh aj straty krásnych vlasov, zvládne to.

Júlia sa otočí k mame a ticho povie: „Mami, chcem si sadnúť. Mami, ja som hladná.“ Do rúčky jej však kvapká infúzia a mame sa ťažko hľadajú slová, ktorými by vysvetlila, prečo Julka niektoré veci teraz robiť nemôže. Odpovedáme spolu s mamou, že budeme ešte trošku čakať. Lebo semiačka popadali do zeme, a aby pekne narástli, potrebujú… Otváram nad rodinou modrý dáždnik. Julkina sestrička už sedí v maminom lone a s otvorenými ústami pozerá na klaunov a na Julku. Na dáždnik začína padať dážď a z diaľky znie zvláštny zvuk okaríny, ako keď si mraky spievajú zaklínadlo pre rastlinky pod zemou.

Julka sa pozerá mame do očí a usmieva sa. Po daždi vyjde slnko a žltá Púpava – naša zatiaľ jediná, doktorská – znova rozsieva svoje semiačka. Žltá šatka tancuje medzi nami, sadá si na Julkino plece.

„Kto ste?“ pýta sa so záujmom.

My už môžeme slobodne a s ľahkosťou povedať, že sme doktor a sestra. Len trochu iní, v zvláštnych farebných kostýmoch s červenými nosmi a vreckami plnými prekvapení. Povieme, že nás tu bude stretávať každý týždeň. Keď nie práve Rózu a Púpavu, tak iných klaunov s čudnými menami ako doktorka Zagi, doktor Trubka, doktor Špageta, doktorka Cica Hopsalková. A všetci tu budú pre ňu.

Marika Kecskésová - zdravotná klaunka sestrička Róza

Veríte, že smiech pomáha aj v náročných chvíľach? Každý mesiac vám prinesieme nový príbeh zdravotných klaunov z o.z.  ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Príbehy sú napísané na základe ich skutočných zážitkov z nemocníc a domovov seniorov.

Príbeh bol uverejnený aj v knihe Na zázraky máme nos. 

FOTO 1: www.pexels.com

FOTO 2: ČERVENÝ NOS Clowndoctors

Október je mesiacom úcty k starším. Prečítajte si o jednej návšteve v domove seniorov a o tom, že úsmev a povzbudenie potrebujeme v každom veku.

Autorkou príbehu je zdravotná klaunka Eva Okoličániová.

Pani Viera žije v zariadení pre seniorov necelé štyri týždne. Zvyká si pomaly. Izbičku má zariadenú skromne: posteľ, skriňa, pod oknom stôl a stolička. Žiadne dekorácie, fotografie, drobnosti. Najvýraznejší je hnedý koberec s vyobrazením tigra.

Prichádzame. Pani Viera má oblečenú jednoduchú šatovú zásteru. Sedí na deke na kraji ustlanej postele, pôsobí trochu strateno.

Zoznamujeme sa. Vlasy mám zopnuté vo vysokom drdole, zdobí ho biely kvet. Elegantné žltobiele šaty s kvetinovým vzorom a širokou sukňou siahajú po kolená. Nasadený mám perlový náhrdelník s medailónom Ľudovíta Štúra a seriózny výraz.

„Oľga Havranová, rada vás spoznávam,“ potrasiem ruku asi 75-ročnej dáme. Tá sa so mnou zvíta len s nepatrným náznakom úsmevu.

Situáciu neuvoľní ani bozk na chrbát ruky od kolegu Františka Loveckého. Vysoký galantný horal ako vystrihnutý z módneho magazínu zo štyridsiatych rokov má na sebe snehobielu košeľu a tmavozelenú vestu s drobnou zlatou výšivkou. Na tvári nedbalé strnisko, veselé oči.

„Na návštevu sa patrí doniesť aspoň kvety. František, máš?“ kontrolujem svojho klaunského partnera a podozrievavo sa dívam na jeho prázdne ruky.

„Jedna ruža, dve rúúúžééé, dve ružičky čééérvenééé,“ vynájde sa. Nôti známu pesničku a hrá na ukulele. Pani Viera počúva, no nepridáva sa. Nezdá sa, že by ju naša návšteva zaujala. Kľačíme pri jej posteli, aby na nás dobre videla, a spievame najkrajšie, ako len vieme. Chcem pridať aj zopár tanečných krokov, a tak vstávam a začnem tancovať.

Z koberca na mňa hľadí tiger. Jedným okom mi vidí akurát pod sukňu. Dospievame a ja stále zazerám na koberec.

„Pani Viera, nechcem pôsobiť ako nejaká upätá konzervatívna osoba, ale kam sa mi ten tiger pozerá? Kde sa mám postaviť?!“ sťažujem sa obyvateľke izby. Krôčik odstúpim a som nad druhým okom šelmy. „Tak ale toto,“ pohoršene sa pozerám na koberec s obrázkom. Potom na pani Vieru. Smeje sa.

„Ja za to nemôžem, to mi doniesol vnuk,“ bráni sa s úsmevom. Motám sa po koberci v úmysle vyhnúť sa zvedavým tigrím očiam. Samozrejme, sa mi nedarí.

Pomaly sa s pani Vierou lúčime. Oveľa vrúcnejšie, ako keď sme sa pred pár minútami vítali. Dávame pozdravovať vnuka.

„Čo som tu, ešte som sa nezasmiala. Až teraz. Ďakujem vám,“ vyznáva sa. Izba sa odrazu zmenila. Stále v nej nie je veľa vecí, ale už tu nič nechýba.

Eva Okoličániová / doktorka Dialýza Odmeraná

Veríte, že smiech pomáha aj v náročných chvíľach? Každý mesiac vám prinesieme nový príbeh zdravotných klaunov z o.z.  ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Príbehy sú napísané na základe ich skutočných zážitkov z nemocníc a domovov seniorov.

Príbeh bol uverejnený aj v knihe Na zázraky máme nos. 

Dnes je SVETOVÝ DEŇ ALZHEIMEROVEJ CHOROBY. Táto choroba postihuje nielen pamäť, ale často pripravuje pacientov o schopnosť vyjadriť svoje emócie a potreby. Zdravotní klauni a klaunky sú vyškolení na to, aby dokázali citlivo komunikovať aj s týmito ľuďmi a úsmevom im spríjemniť deň. 🌸

„Je tu niekde klaunka?“ počujem volať sestričku. Vybehnem za hlasom. „Miškovi odložili operáciu, je z toho nešťastný. Potrebuje rozveseliť,“ vysvetľuje a povie mi číslo jeho izby.

Presunutie operácie na ďalší deň naozaj nie je dôvod k veselosti. Ani pre dospeláka, nieto pre deväťročné dieťa. Opäť na druhý deň nejesť, nepiť a báť sa, ako to celé bude prebiehať a ako to dopadne. A zase o niečo dlhšie zostať v nemocnici.

Ani nemusím hádať, ktorý zo štyroch chlapcov v izbe je Miško. Stojí v kúte za dverami a plače. Priznám sa, že mi ako človeku nie je všetko jedno. Ani ako klaunke. Neviem, či dokážem rozosmiať nešťastného chlapca. No rozhodne to vyskúšam.

„Ahoj, máš nejaké mokré líca, ja ti ich osuším,“ navrhujem mu ako červenonosá doktorka.

„Ale nie, to netreba,“ snaží sa neisto namietať.

„Prosím ťa, to nie je žiadny problém,“ vyťahujem pumpu na balóny, ktorá poslúži ako pohotovostná zásobáreň vzduchu. „Len kde máš tie líca? Kde len môžu byť...,“ uvažujem nahlas.

Miškovi prúdom vzduchu fúkam do vlasov. Vzlyky začína pomaličky striedať smiech.

„Toto ale asi nie je ono,“ uvažujem sebakriticky. „Skúsim to nižšie,“ a fúkam mu na tričko.

Michal sa už potichu smeje.

„Ani toto nebude ono. Aha, líce,“ vyhlásim radostne a fúkam mu na ucho.

No po chvíľke zase pochybujem, či som sa trafila. Miško sa už nahlas rehoce, slzy uschli aj samy. Ako stopa po smútku mu však zostal plný nos.

„Idem si po vreckovku,“ prizná sa vysmiaty chlapec.

„Nechoď, ja ti vreckovku hneď dám. To nie je absolútne žiadny problém, mám ju tu nachystanú. Veď vieš, že na mňa sa môžeš spoľahnúť,“ vyhlasujem. 

Vyťahujem z vrecka zošit.

„To nie je ono,“ priznávam zahanbene, „sekundičku, aha, už ju mám.“

Michal neveriacky hľadí na gumenú sliepku v mojej ruke.

„Hmmm, tak týmto si nos asi tiež neutrieš,“ hlesnem.

Ešte chvíľku sa naoko nervózne prehrabávam v hlbokých vreckách bieleho plášťa, kým vyberiem ruku a víťazoslávne ju otvorím. Na dlani mám penový červený nos. „To je ono!“

Michal si ho vezme, ide k posteli a zo stolíka zoberie naozajstnú vreckovku. Poriadne sa vysmrká. Potom si sadne na posteľ a hrdo si ho nasadí. Keď odchádzam z izby, veselo mi kýva.  S červeným nosom a so širokým úsmevom. 

Eva Okoličániová / doktorka Dialýza Odmeraná

Veríte, že smiech pomáha aj v náročných chvíľach? Každý mesiac vám prinesieme nový príbeh zdravotných klaunov z o.z. ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Príbehy sú napísané na základe ich skutočných zážitkov z nemocníc a domovov seniorov.

Prečítajte si ďalšie KLAUNSKÉ PRÍBEHY

Blog bol pôvodne uverejnený na https://zdravotniklauni.blog.sme.sk/

Máte doma školáka, ktorý si pri každej zmienke o škole zapcháva uši aj napriek tomu, že je už koniec augusta? Po dvoch mesiacoch voľna je pre deti naozaj náročné zasadnúť do školských lavíc a nastaviť myseľ na sústredenie, povinnosti a úlohy. Ako im návrat do školy uľahčiť?

Nastavte režim spánku

Počas leta často necháme deti, aby sa ukladali k spánku neskôr. Ráno ich zase netrápime príliš skorým budením. Hoci cez prázdniny to nemusí byť problém, s príchodom školy treba deťom režim posunúť späť do podoby, akú mal pred letom. V opačnom prípade môžu byť deti v škole unavené, čo sa môže prejaviť na problémoch so sústredením či dokonca zhoršenými školskými výsledkami. Nenechávajte si to na prvý školský deň a začnite deťom upravovať spánkový režim najneskôr týždeň pred začiatkom školy.

Hovorte s deťmi o škole

Hoci väčšina detí počas prázdnin nechce o škole ani počuť, je dôležité s nimi túto tému otvoriť. Pripravte s vašimi deťmi školskú tašku aj všetky potrebné pomôcky. Vysvetlite im, že príchodom školy zábava nekončí – stretnutia s kamarátmi, hry a aktivity vonku môžu pokračovať aj popri škole, napríklad formou krúžkov. Urobte z návratu do školy udalosť, či dokonca malú oslavu. Čím menej sa téme „škola“ budete vyhýbať, tým prirodzenejší bude pre deti návrat do lavíc.

S humorom to ide ľahšie

Humor je zrelý obranný mechanizmus, pomocou ktorého dokážeme ľahšie prekonať náročné chvíle. Skúste priniesť do komunikácie s deťmi trochu láskavého humoru a zrazu môžete spoločne uvidieť problém v novom svetle. Humor dokáže prelomiť ľady, uvoľnuje emócie a prináša pocit úľavy.

Prežite jeseň v zdraví

Príjemné slnečné dni nahradí v jesenných mesiacoch sychravejšie počasie. Hoci majú mnohí rodičia tendenciu obliekať deti do teplého oblečenia a predísť tak prechladnutiu, nie vždy to je správna voľba. Radí pediatrička Katarína Šimovičová.

„Často sa v ambulancii stretávam s tým, že rodičia už v októbri oblečú deťom dve-tri tričká, sveter a pančuchy pod nohavice. Pritom imunita sa u detí buduje práve miernym otužovaním. Deti treba obliekať skôr ľahšie, prípadne zobrať jednu vrstvu oblečenia do rezervy a deti v prípade potreby preobliecť.“

K zdraviu vašich detí prispeje aj dostatočné množstvo pohybu. Primerané športovanie navyše priaznivo pôsobí aj na psychiku - detí, ale aj dospelých.

„Šport je nielen zdravý, je to aj cesta k lepšiemu zvládaniu emócií, aj tých negatívnych. Deti nemusia podávať výkony na úrovni olympionikov. Stačí, keď bicyklujú, plávajú, alebo si nájdu inú aktivitu, ktorej sa venujú pravidelne. Pri športe prekonajú samých seba. To je to dôležité,“ dodáva pediatrička Katarína Šimovičová.

Prečítajte si ďalšie užitočné rady pre vás a vaše deti.

Foto: pexels.com

 Každý večer zaspávam s otázkami, rekapitulujem a ďakujem. Napríklad aj za to, že dve osoby v jednom tele dokážu žiť v takej harmónii ako JA — Mariana a moje DRUHÉ JA — doktorka Frčka Strelená. To je moje klaunské meno. Dve postavy — jedno srdce.

Frčka prináša do môjho života pravdu. Je doktorka a zobúdza sa vo mne pravidelne počas návštev nemocničných detských oddelení. Keď som pred piatimi rokmi po prvý raz vstupovala na onkologické oddelenie ako Frčka Strelená, mala som nohy ako z olova. Nechceli ísť, potvory. Obávali sa niečoho nepoznaného, niečoho, čo naháňa strach, na čo nechceme myslieť...

Ako som tak prechádzala izbami, stretla som na chodbe chlapca s očami veľkými ako svet. Prižmúril ich, zatváril sa, že ma nevidí, a zahľadel sa do diaľky. Nenápadne som pozorovala vyholenú hlávku, ktorej majiteľ pôsobil neuveriteľne nežne. Keď sa nám opäť stretli oči, premietol mi v nich sekundový film o svojom živote. Teda aspoň o posledných mesiacoch, ktoré trávil za stenami nemocnice.

„Ahoj. Som doktorka Frčka Strelená,“ povedala som a priateľsky som natiahla k Samkovi ruku.

„On si žije vo vlastnom svete. Sám sa vyhrá,“ zaznelo z úst okoloidúcej mamy ďalšieho dieťaťa, ktoré bývalo v susednej izbe.

Samko plával chodbou s papierovou lodičkou v ruke, akoby bol na opustenom ostrove.

„Vždy som túžila plaviť sa po mori. Mohla by som sa k vám pridať, kapitán?“ nesmelo som sa opýtala a dúfala som v kladnú odpoveď.

Samko privrel oči s dlhými mihalnicami a naznačil mi, že nemá nič proti. Spoločne sme sa plavili v tichosti, s rukami položenými na lodi, popri izbičkách ostatných detí. Zastavili sme raz pri Terezkinom, raz pri Tomáškovom či inom ostrove. Nazreli sme do iného sveta cez sklo na dverách, potom kapitán Samko naznačil vyťahovanie kotvy, odrazili sme sa a plávali ďalej.

„Kapitán!? A čo ak nás zastihne búrka?“ opýtala som sa.

Samko chvíľu potichu uvažoval, vyvalil na mňa obrovské oči, v ktorých sa odrazu zablysol nádych šibalstva, a chytil ma za ruku. Pocit šťastia, ktorý ma v danom momente zalial, som si niesla na našich plavbách ďalšie skoro dva roky. K tichým prechádzkam sa časom pridali kúzla, smiech a doberanie si jeden druhého. Spoločné utorky napĺňali niečím dôležitým mňa aj jeho.

Zvyčajne pri rozlúčkach plačeme a zosmutnieme, keď sa však Samkov zdravotný stav zlepšil a odchádzal domov, bola som najšťastnejším človekom na svete.

Po čase sa Samkova choroba vrátila. Stretli sme sa na onkológii počas dôležitých vyšetrení, ktoré rozhodli, že sa musí podrobiť transplantácii kostnej drene v Prahe. Spolu sme vyrobili papierovú loď, na ktorej sa mal preplaviť do Českej republiky, a k nej som mu pribalila psíka, papagája, labuť a macka — zvieratá, ktoré Samko miloval a ktoré so mnou neustále vyrábal zo sušených dážďoviek (tak nazýval podlhovasté tvarovacie balóniky). Po úspešnej operácii sa opäť dostal domov na Slovensko a dlhší čas sme sa nevideli.

V jeden slnečný deň, keď som sa ako Frčka chystala na moje obľúbené liečebné metódy typu celohlavový úsmev, zaľúbené tokanie či hľadanie múch v našom živote, ma pri dverách pristavila zdravotná sestra a povedala:

„Je tu Samko. Bohužiaľ, je mu veľmi zle, je slabý, nevládze rozprávať. Ale pýtal sa na vás, neskočíte najprv k nemu?“

Moje nohy, ktoré si zvykli po rokoch praxe na onkológii kráčať s ľahkosťou, opäť náhle oťaželi. Vedela som, jednoducho som cítila, že je zle.

V rýchlosti som sa pokúšala zistiť, čo by Samkovi urobilo radosť. Ale na nič múdre, veselé ani originálne som neprišla. Rozhodla som sa, že pri ňom budem len tak. V nahote a tichosti, v akej sme sa stretli pred rokmi. Samkova nežná tvár, ktorá sa snažila zamaskovať bolesť a utrpenie, ma vždy dojímala. Tentoraz však na mňa spod mihalníc nepozeral šibalsky, jeho viečka boli akési ťažké. Čupla som si k nemu, chytila som ho za nevládnu rúčku a povedala som, že mám veľa sušených dážďoviek, ktoré by som rada premenila na psa, papagája, labuť a mačku. Nemala som však po ruke kamaráta, ktorý by sa o tieto zvieratká vedel postarať tak krásne ako on.

„Ty si, Samko, ten najlepší kamarát na svete. Pri tebe sa tie zvieratká budú cítiť najlepšie,“ povedala som a v tichosti som vyrábala to, čo som sľúbila.

Obložila som zvieratami Samkovu posteľ, potichu som ho chytila za rúčku. Rozprávali sme sa očami a slová nám nechýbali. Presne ako pred rokmi. Jemne, takmer bez pohybu ma jedným prštekom pohladkal a zaspal od únavy.

Samko odplával na našej papierovej lodi, tentoraz bezo mňa.

Občas si, podobne ako iní ľudia, povzdychnem a posťažujem sa na všetko možné. Vtedy sa objaví moje DRUHÉ JA — Frčka Strelená a pošepne: „Obzri sa okolo seba. Máš všetko. Zdravie, krásne deti, prácu, ktorú miluješ. Nezabudni, že jedine tí, ktorí sú za nemocničnými múrmi, majú nárok hnevať sa na celý svet. Ale napriek tomu to nerobia. Bojujú.“

A ja im večer, keď zaspávam, z celého srdca ďakujem za každé naše stretnutie a za to, že mi ukazujú cestu.

Mariana Kovačechová / doktorka Frčka Strelená

* leukopénia – znížený počet bielych krviniek, lumbálka – lumbálna punkcia

Veríte, že smiech pomáha aj v náročných chvíľach? Každý prvý pondelok v mesiaci vám prinesieme nový príbeh zdravotných klaunov z o.z.  ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Príbehy sú napísané na základe ich skutočných zážitkov z nemocníc a domovov seniorov.

Prečítajte si ďalšie KLAUNSKÉ PRÍBEHY

Text bol pôvodne publikovaný v knihe Malé zázraky

FOTO1: www.unsplash.com
FOTO2: ČERVENÝ NOS Clowndoctors