Stratiť blízkeho je jedna z najťažších životných skúšok. Kráčame cestou, ktorá je bolestná, komplikovaná. Cítime sa sami, bolí nás duša aj telo. Túžba vrátiť sa do minulosti a znova byť  s naším blízkym je veľká. Radi by sme sa mali lepšie. A keď sa zdá, že bolesť už nie je taká veľká, znovu sa zosilní... 

Ponúkame vám pár inšpirácií do života. Priali by sme si, aby aspoň jedno slovo či veta boli nápomocné. Ľudia, ktorých v Plamienku stretávame, rodičia, ktorí stratili deti a deti, ktoré stratili svojich blízkych, nás učia nevzdávať sa a hľadať cestu vpred. Život sa o nás postará, otvorme sa a dovoľme mu to.  

Rozhodnite sa, že sa nevzdáte a trpezlivo budete hľadať nový, radostnejší život. Toto rozhodnutie je kľúčové a nikto ho za nás nemôže urobiť. Ak na to nemáte silu, vyhľadajte ľudí, ktorí vás majú radi a sú Vám oporou a hovorte s nimi o tom.  

Prijmite, že prázdne miesto v duši už nikto nenahradí. Ale vzťah s tým, koho ste stratili, nikdy neskončí. Prázdne miesto môžete vyplniť láskou. V srdci je veľa miesta.

Rozhodnite sa, že sa časom otvoríte novým vzťahom, ktoré obohatia Váš život. A láska k tomu, ktorého ste stratili, sa môže prehĺbiť.   

Prijmite sami pred sebou, že máte právo byť šťastný a zaslúžite si krajšiu budúcnosť.  

 ….... čo prežíva dieťa s poruchou pozornosti a s hyperaktivitou, ako trpí dieťa s poruchami učenia (dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia, dysortografia), ale aj inými problémami s učením, ktoré postupne na seba nabaľujú strachy, úzkosti, depresie, sebaubližovanie a iné ochorenia.

Je dostupných množstvo informácii, čo sú tieto poruchy, ako sa prejavujú, ako ich kompenzovať, ale čo cíti a prežíva dieťa s týmito ťažkosťami nepochopíte, pokiaľ ste ich nemali.
     Základnými prejavmi sú narušená koncentrácia a pozornosť, porucha vnímania, kolísavé nálady, nepokoj či hyperaktivita. Ide o neurovývojovú poruchu, nemôžete ju výchovou spôsobiť ani napraviť.
Bola som dieťa s ADHD, mala som niektoré dys-poruchy. Bola som dieťaťom, ktoré sa nekonečne snažilo a nekonečne trpelo.

Priblížim vám každodenné prežívanie týchto detí:

– trpíte tým, že nepotešíte rodičov jednotkami,
– bojíte sa vidieť rodičov nahnevaných, pretože neviete, to čo je to pre všetkých samozrejmé,
– trpíte výsmechom, že ste prečítali alebo napísali hlúposť,
– trpíte neustálymi upozorneniami a sťažnosťami učiteľov,
– trpíte strachom, čo bude doma,
– neviete prečo nedokážete čítať, neviete, že to čo čítate, čítate zle,
– neviete, prečo nechápete to, čo čítate,
– nechápete, prečo ste urobili toľko chýb a prečo sú to chyby, veď vy to vnímate tak…
– postupne si zvykáte na to, že ste hlúpy, pretože neviete čítať, písať diktáty, sústrediť sa,
– cítite bezmocnosť, bezradnosť,
– neviete kde ste, ste všade a nikde,
– učenie odďaľujete,
– potom ste obviňovaný z lenivosti, nezodpovednosti, z hlúposti,
– uvedomujete si, že komplikujete život rodičom,
– vo vzťahoch sa cítite menejcenný,
– vaším sprievodcom v živote sa vám stáva strach – čo keď to zajtra bude také isté, strach zo zlyhania, strach zo všetkého,
– sklamania rodičov, strach, že budete musieť chodiť ku psychológovi a možno aj psychiatrovi,
– nastupuje sebaobviňovanie – “som hlúpa, neviem sa vyjadrovať, píšem s chybami, nikto nevníma o čom píšem, pretože vidia iba chyby, neobsedím, som z toho vyčerpaná, unavená, zlostná, smutná, bezradná,”
– škola sa stáva nočnou morou… najradšej by ste ušli, bojíte sa ísť domov,
– najlepšie je, keď ste chorý, vtedy začnú mať rodičia strach o vás, sú ku vám milí, sú s vami, môžete si želať čo chcete…

Prirodzeným obranným mechanizmom psychiky je, že voči všetkému znecitliviete, zľahostajniete a trpíte vo svojom vnútri.
Okrem toho – ste porovnávaní s tými ‘múdrymi‘, pretože oni všetko vedia a majú samé jednotky. Cítite kritiku, poníženie a nadradenosť spolužiakov. Cítite stále komentovanie – to si mala takto urobiť, takto napísať, platia tu iné pravidlá, tam má byť čiarka, inde zase tvrdé Y, mýliš si podobné slová, ako nemôžeš vidieť tie chyby atď. Strach niečo napísať, vyjadriť sa vás sprevádza celý život, pretože tých, čo vidia chyby je veľa.
     Pravidlá slovenského pravopisu (boli pre mňa španielska dedina) sa stávajú dôležitejšie ako JA, stávajú sa dôležitejšie ako zdravie dieťaťa a pritom sú tu kratšie ako ľudstvo, ktoré prežilo aj bez nich. Stávajú sa kritériom úspešnosti, ale akej?“
Dyslektické deti sú tvorivé, myslia inak, nekonvenčne, zaťažuje ich stereotypné učenie. Učivo, ktoré ich nezaujíma prestanú vnímať. Mozog si povie – to sú hlúposti ale “múdri” tvrdia, že je to dôležité..
     To podstatné ale je, že tieto deti nie sú hlúpe. (Leonardo da Vinci aj Hans Christian Andersen boli v detstve považovaní za deti so spomaleným vývinom. Sir Isaac Newton, anglický matematik, bol považovaný za hlúpeho žiaka. O Albertovi Einsteinovi riaditeľ školy prehlásil, že z neho nikdy nič nebude.)
Poruchy učenia sú vtedy poruchy učenia, ak intelekt dieťaťa je priemerný až nadpriemerný, v prípade zníženia intelektu je to mentálna retardácia.
A preto deti s dys-poruchami trpia a uvedomujú si, čo by mali vedieť, ale nevedia, prečo to nevedia…
Pre mňa sa stalo dôležité nie to, či má dieťaťa diagnózu ADHD, poruchu učenia, diagnostikované dys – poruchy – ale PREČO ich má.
PREČO jeho mozog nevie to, čo mu je vlastné – vnímať, koncentrovať sa, pamätať si, učiť sa – sú to predsa základné funkcie mozgu.
Pochopiť toto PREČO mi pomohla jednoduchá, elegantná a geniálna metóda

ONE BRAIN, ktorá pre niektorých nie je dosť vedecká, je ale múdra a nezávislá od nášho poznania a vzdelania.