….... čo prežíva dieťa s poruchou pozornosti a s hyperaktivitou, ako trpí dieťa s poruchami učenia (dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia, dysortografia), ale aj inými problémami s učením, ktoré postupne na seba nabaľujú strachy, úzkosti, depresie, sebaubližovanie a iné ochorenia.

Je dostupných množstvo informácii, čo sú tieto poruchy, ako sa prejavujú, ako ich kompenzovať, ale čo cíti a prežíva dieťa s týmito ťažkosťami nepochopíte, pokiaľ ste ich nemali.
     Základnými prejavmi sú narušená koncentrácia a pozornosť, porucha vnímania, kolísavé nálady, nepokoj či hyperaktivita. Ide o neurovývojovú poruchu, nemôžete ju výchovou spôsobiť ani napraviť.
Bola som dieťa s ADHD, mala som niektoré dys-poruchy. Bola som dieťaťom, ktoré sa nekonečne snažilo a nekonečne trpelo.

Priblížim vám každodenné prežívanie týchto detí:

– trpíte tým, že nepotešíte rodičov jednotkami,
– bojíte sa vidieť rodičov nahnevaných, pretože neviete, to čo je to pre všetkých samozrejmé,
– trpíte výsmechom, že ste prečítali alebo napísali hlúposť,
– trpíte neustálymi upozorneniami a sťažnosťami učiteľov,
– trpíte strachom, čo bude doma,
– neviete prečo nedokážete čítať, neviete, že to čo čítate, čítate zle,
– neviete, prečo nechápete to, čo čítate,
– nechápete, prečo ste urobili toľko chýb a prečo sú to chyby, veď vy to vnímate tak…
– postupne si zvykáte na to, že ste hlúpy, pretože neviete čítať, písať diktáty, sústrediť sa,
– cítite bezmocnosť, bezradnosť,
– neviete kde ste, ste všade a nikde,
– učenie odďaľujete,
– potom ste obviňovaný z lenivosti, nezodpovednosti, z hlúposti,
– uvedomujete si, že komplikujete život rodičom,
– vo vzťahoch sa cítite menejcenný,
– vaším sprievodcom v živote sa vám stáva strach – čo keď to zajtra bude také isté, strach zo zlyhania, strach zo všetkého,
– sklamania rodičov, strach, že budete musieť chodiť ku psychológovi a možno aj psychiatrovi,
– nastupuje sebaobviňovanie – “som hlúpa, neviem sa vyjadrovať, píšem s chybami, nikto nevníma o čom píšem, pretože vidia iba chyby, neobsedím, som z toho vyčerpaná, unavená, zlostná, smutná, bezradná,”
– škola sa stáva nočnou morou… najradšej by ste ušli, bojíte sa ísť domov,
– najlepšie je, keď ste chorý, vtedy začnú mať rodičia strach o vás, sú ku vám milí, sú s vami, môžete si želať čo chcete…

Prirodzeným obranným mechanizmom psychiky je, že voči všetkému znecitliviete, zľahostajniete a trpíte vo svojom vnútri.
Okrem toho – ste porovnávaní s tými ‘múdrymi‘, pretože oni všetko vedia a majú samé jednotky. Cítite kritiku, poníženie a nadradenosť spolužiakov. Cítite stále komentovanie – to si mala takto urobiť, takto napísať, platia tu iné pravidlá, tam má byť čiarka, inde zase tvrdé Y, mýliš si podobné slová, ako nemôžeš vidieť tie chyby atď. Strach niečo napísať, vyjadriť sa vás sprevádza celý život, pretože tých, čo vidia chyby je veľa.
     Pravidlá slovenského pravopisu (boli pre mňa španielska dedina) sa stávajú dôležitejšie ako JA, stávajú sa dôležitejšie ako zdravie dieťaťa a pritom sú tu kratšie ako ľudstvo, ktoré prežilo aj bez nich. Stávajú sa kritériom úspešnosti, ale akej?“
Dyslektické deti sú tvorivé, myslia inak, nekonvenčne, zaťažuje ich stereotypné učenie. Učivo, ktoré ich nezaujíma prestanú vnímať. Mozog si povie – to sú hlúposti ale “múdri” tvrdia, že je to dôležité..
     To podstatné ale je, že tieto deti nie sú hlúpe. (Leonardo da Vinci aj Hans Christian Andersen boli v detstve považovaní za deti so spomaleným vývinom. Sir Isaac Newton, anglický matematik, bol považovaný za hlúpeho žiaka. O Albertovi Einsteinovi riaditeľ školy prehlásil, že z neho nikdy nič nebude.)
Poruchy učenia sú vtedy poruchy učenia, ak intelekt dieťaťa je priemerný až nadpriemerný, v prípade zníženia intelektu je to mentálna retardácia.
A preto deti s dys-poruchami trpia a uvedomujú si, čo by mali vedieť, ale nevedia, prečo to nevedia…
Pre mňa sa stalo dôležité nie to, či má dieťaťa diagnózu ADHD, poruchu učenia, diagnostikované dys – poruchy – ale PREČO ich má.
PREČO jeho mozog nevie to, čo mu je vlastné – vnímať, koncentrovať sa, pamätať si, učiť sa – sú to predsa základné funkcie mozgu.
Pochopiť toto PREČO mi pomohla jednoduchá, elegantná a geniálna metóda

ONE BRAIN, ktorá pre niektorých nie je dosť vedecká, je ale múdra a nezávislá od nášho poznania a vzdelania.

Môžem už s istotou povedať, že keď môj syn dovŕšil 19.mesiac, tak to bol prvý okamih, kedy som si povedala: hm, my sme asi konečne na jednej vlne. Viete čo tým myslím.. hovorím o prvých vzájomných pohľadoch, ktoré si rozumejú bez reči, o osôbke, ktorá vie prijímať a plniť želania a úlohy, o dôvere, že to zvládneme my dvaja a že som vlastne rada, že môžem byť mamou tohto chlapca nezbeda môjho...

prečo to píšem. 

Viem si predstaviť, že nie som sama, ktorá to takto cíti a očakáva, kedy si budeme konečne rozumieť, kedy sa pohráme, kedy budeme spolu niečo ozajstné robiť. Veríme, že raz to naozaj príde a naše dieťa bude naším partnerom na celý deň : ) nielen osôbka, ktorej slúžim. (to obsluhovanie ešte samozrejme ostane dlhšie 🙂 ).

  a potom znova raz sa to stane...

neviem ako vy, ale som mama, ktorá neustále dačo chce, očakáva, číta, predvída a robí si plány, ktoré nevie dodržať a potom je frustrovaná. Prečítam si teóriu, nadchne ma to, šup idem zostrojiť výkres s priraďovačkami tvarov podľa farieb (!nech sa učí farby aj tvary naraz), zlepím, nejem ani obed, aby som stihla vytvoriť toto magické a veľmi edukatívne montessori dačo a takmer si poviem "kedy už vstaneš aby si sa pohral s mojím výtvorom" ... ale nie.. :D alebo hej. Drobec sa prebudí, a ty hneeeď ešte v pyžamku podstrčíš nenápadne krááásne novééé montessori dačo. "Ahaa, čo ti mamka vyrobila, jeeej, pozri, noo , vieš to popárovať, vyskúšaj" . A teraz si spoločne priznajme, koľko sekúnd, no dobre minút - drobec sedel nad úžasom? u nás to boli asi tak 2 minúty. Následne sa buď poberie k autíčkam, alebo začne mrnčať z neudaných dôvodov, alebo si z toho spraví svoju hru "pokrčenie všetkého kartónu, cez ktorý potom aj prejde" Veď pozná hru bosonôžky. Aspoň toľko ....

ach, mám dosť, už ti viac nič nevymyslím, povieš si znova raz, a poberieš si spraviť kávičku.