Mala som trochu obavy, ako zvládne moja 10-mesačná dcérka prvú cestu lietadlom a 11-dňový pobyt pri mori, ale obavy boli zbytočné. Tu je zoznam vecí, vďaka ktorým naša dovolenka nebola nočnou morou, ale oddychom. A väčšinu z nich sme si vedeli naplánovať vopred. 

Pohodový let 

Za posledných 6 rokov som sa nalietala dosť veľa, zhruba 5-6 krát ročne. Žiaľ, viem, čo to je sedieť dve hodiny vedľa vreštiaceho babätka a kým som sama nebola matkou, nemala som pre to až také pochopenie. Aby sme znížili riziko, že sa staneme stredobodom pozornosti celej posádky, vzali sme si so sebou na palubu nejaké hračky, hryzadielko a cumlík. Aj keď ešte dojčím, nechýbala ani voda a bez kukuričných chrumiek dnes už nevystrčíme päty z domu. K tomu som vzala aj dve ovocné kapsičky s cereáliami. Jednu sme plánovali zjesť a druhá bola záložná, pre prípad núdze. Ešte som svoju výbavu nestihla ani vybaliť, lietadlo sa totiž práve odlepilo od zeme a už mi spolusediaca pani vo veku mojej mamy začala dávať rady: "Oblečte ju, je tu zima." Hm, vravím jej, že určite ju oblečiem, ale sotva zapli klímu a zdalo sa mi ešte horúco. Malá začala mrnčať. "Dajte jej vodu. Bolia ju uši." A ja na to, že dám jej, nebojte sa. "Dajte jej TERAZ!" Wtf?! Malá prestala mrnčať v tej sekunde, ale pre istotu som jej dala aj tú vodu, aby som nevyzerala ako matka tyranka. A prehĺtanie ozaj zmierňuje bolesť v zaľahnutých uškách. Pani našťastie nebola zhovorčivá, ale stihla počas letu utrúsiť, že na dovolenku s takým malým dieťatkom je ešte skoro. Ja na to, že veď chodia ľudia aj s menšími, ale ona trvala na svojom. Jediný dôvod, prečo som odolala pokušeniu odpapuľovať bol, že som mala pocit, že to myslí dobre. Úplne zabila, keď malá opäť poplakávala, zatiaľčo my sme jej strúhali všetky možné grimasy sveta a jej sa na 20 sekúnd podarilo pritiahnuť Amálkinu pozornosť. Prestala plakať a teta na to víťazoslávne: "Babka vieee...". Hej, a sprostá neskúsená matka nevie. Asi to mi chcela povedať. Nevadí. Prvú skúsenosť sme prežili v zdraví, Amálka plakala nahlas len pár minút pri pristávaní, aj to som ju počas toho kojila a zdalo sa, že to zaberá. Len Babka trošku znechutene otáčala hlavu opačným smerom. A cesta späť? Amálka ju celú prespala, polovicu cesty v mojom a polovicu v Palkovom náručí. Zobudila sa 15 minút pred pristátím a to som ju stihla ešte nakŕmiť aj prebaliť. Škoda, že toto Babka nevidela.

Ešte taká maličkosť. Márne sme 15 minút čakali pri páse s batožinou, že nám vypľuje kočík. Keď sa už tridstiaty krát pás otočil naprázdno, napadlo ma porozhliadať sa a zistila som, že kočíky nedávajú na pás, ale ich vydávajú pri infopulte. Nám, spolu s ďalšími dvoma rodinkami, tak dosť odľahlo. 

Bezpečný transfer

Keď sme si kupovali dovolenku, napadlo mi, ako pôjdeme s Amálkou v autobuse? Po Slovensku cestuje stále v autosedačke a v krajine, kde sa jazdí pomerne šialene, si ju mám zobrať len tak na kolená a drkotať sa autobusom, kým nevyloží hostí vo všetkých hoteloch? Opýtali sme sa aj na inú alternatívu a CK Vive, odkiaľ sme sprostredkovane kupovali zájazd Hydrotouru, nám ponúkol možnosť individuálneho transferu za 80 eur, z letiska aj na letisko pri odchode domov. Len pre informáciu som si rovnakú službu dala naceniť v Hydrotoure a tí za to chceli 200 eur. Po pristátí v Antalyi na nás čakala pani s názvom prepravnej spoločnosti a do 10 minút sme sedeli všetci traja v klimatizovanom vane so sedadlami oproti sebe a Amálkou pripútanou v destkej autosedačke. Na hoteli sme boli o 40 minút, ktoré nám zbehli rýchlo, Amálka si dokonca zdriemla. Len po ceste späť sa nám stala taká nepríjemnosť. Šofér nevedel, na ktorý terminál nás má odniesť a ani my. Ani sme netušili, že Antalya ich má dva. Tak sme si tipli ten prvý a tipli sme si zle. Navyše dvojka bola od nás vzdialená 2 km. Našťastie nás tam taxík zpred letiska odviezol za 5 minút a 5 eur. Tentokrát však bez autosedačky, ale všetko dobre dopadlo. Pfu!