Stále som tehotná, navždy ostanem tehotná... Tieto myšlienky mi vírili hlavou. Stačí vydržať sobotňajšiu vizitu a pôjdem domov. Budem s mužom, pôjdem na nedeľný obed k mamke a pôjdem na hrob svojich starých rodičov, keďže sa blížil sviatok Všetkých svätých.

Vo dverách sa zjavil sympatický usmievavý lekár. Prezrel si naše karty, prehodil s nami pár slov a vydal sa za svojimi povinnosťami. Zastavila som ho s otázkou, ako to vyzerá s mojim prepustením. Moja otázka ho úprimne rozosmiala a kontroval mi otázkou, či som niekedy videla niekoho, koho pustili z nemocnice v sobotu. Keď v mojom výraze vyčítal, že nežartujem a naozaj dúfam v skorý odchod domov, skonštatoval, že moje prepustenie musí podpísať primár po veľkej vizite, ktorá bude v pondelok. A odišiel. Oči sa mi naplnili slzami a duša smútkom. Zo všetkého. Cítila som sa podvedená a hlavne ukrivdená. Nerodím a musím trčať v nehostinnom prostredí nemocnice... 

V nedeľu som už tento fakt spracovala a začala si znova snovať svoje plány. Ak bude v pondelok veľká vizita, to prenášam už sedem dní, primár určite nariadi indukovaný pôrod. Možno hneď v utorok a možno v stredu. Možno budem v piatok doma aj so svojím Jakubkom. Určite to tak bude, určite... Veď CTG neustále ukazuje kontrakcie, pôrod je na spadnutie. Možno je to aj dobré, že som tu. Nebudem musieť počítať intervaly kontrakcií, oni rozhodnú, kedy ísť na pôrodnú sálu. A začala som sa tešiť. Tešiť na svoje voňavé bábätko, na svojho chlapčeka.

Poznáte to. Víkendy sú v nemocnici pokojné. Tiché. Cítila som sa priam ako na dovolenke v kúpeľoch. Poobede, sediac ešte v jedálni po tom, čo všetci odišli, priviezli pani po pôrode. A ja som na tom ležadle videla seba. O chvíľu... Tieto tiché dni boli tichom pred búrkou.

Nepríjemné zistenie

Nastal pondelok. Očakávaný deň. Sedela som na posteli ako na ihlách a očakávala veľkú vizitu. Nevedela som, čo čakať. Nikdy som v nemocnici neležala. Pred ňou nás navštívila lekárka, ktorá svižne skonštatovala náš zdravotný stav. K môjmu sa nedokázala vyjadriť - je dôležité urobiť cervikálne skóre, teda v akom stave bude môj krčok maternice. Od toho sa bude odvíjať postup. Veľká vizita bola letom svetom. Lekárka rýchlo referovala všetko primárovi, ktorý iba nezúčastnene kýval hlavou. A do toho doslova zástup sestier a lekárov pozerajúcich sa von oknom, akoby sa ich to netýkalo. Celá veľka vizita bola obyčajná formalita a ja som ostala sklamaná. Nejako som už vnútri cítila, že sa odtiaľto tak skoro nepohnem.