Mne učarovala Aloe vera. Táto nápadne nenápadná rastlina v sebe obsahuje viac ako sa na prvý pohľad môže zdať. Prečo ju teda v prírode zvieratá nekonzumujú ? Jej obal - šupka - obsahuje aloín, veľmi preháňavú látku. A teda je zrejmé, že zvieratko si takéto stretnutie zapamätá na dlhú dobu a v budúcnosti sa rastlinke oblúkom vyhne. My ľudia si však vieme poradiť, ako sa dostať ku vzácnosti, ktorá sa pod šupkou skrýva. 🙂 Jednoducho ju šupky zvabívme a ďalej využívame len jej rôsolovitú dužinu - gél.

Gél aloe very je zásobárňou vitamínov, minerálov, stopových prvkov, aminokyselín či saponínov, ktoré majú blahodárne účinky tak pri vnútornom užívaní ako aj pri vonkašom použití.

Ak sa budeme chvíľu baviť o povrchovom použití aloe vera, vieme jej účinky oceniť hlavne pri popáleninách, rezných ranách, modrinách, krvácajúcich ďasnách, preležaninách. Natíska sa otázka, keď má takéto regeneračné účinky, vie ovplyvniť aj kvalitu pokožky? Áno, aloe vera vie byť nápomocná aj v bežnej kozmetike. Pokožku vyživuje a dodáva jej potrebnú vlhkosť a pružnosť, chráni pred predčasným starnutím. Výsledky sú viditeľné v priebehu používania - krásne spätné väzby sa dostávajú hlavne od ľudí, ktorí vás dlhší čas nevideli 🙂. 

A aké zázraky robí gél v tele? Nuž, ak sa chceme pozrieť na túto oblasť, je dobré spomenúť jedného zo súčastných lekárov, ktorí sa venujú aloe vere a verejne prezentujú jej životadárne účinky. Ide o nemeckého lekára dr. Pauser a pre tých, ktorí rozumiete nemecky pripájame link, v ktorom je rozhovor s ním https://www.youtube.com/watch?v=PqHC78ZpVLk

Čím je tada aloe gél takým zaujímavým na vnútorné užívanie? V prvom rade naše telá zbavuje toxínov. Saponíny ako jedna zo zložie aloe gélu na seba naviažu toxíny a prirodezou cestou ich z tela vylúčia. V moderných časoch zvykneme tento proces tiež nazývať aj ako detoxikácia 🙂. Kedysi nám na to stačil pôst, a kedže nebolo toľko prídavných látok v potrave či kozmetike, telo sa dokázalo detoxikovať aj samo. 

Červené krvinky ako poštári živín a kyslíka to tiež nemajú s nami ľahké. Stávajú sa nepružnými, lepkavými a nevedia sa so svojim tovarom dostať ku všetkým bunkám tela - jednoducho cez tie najmenšie škáročky neprejdu. Kedže sa do periférií nedostanú, nemôžu ich nielen zásobovať, čo je horšie nemôžu odtiaľ brať ani odpadový materiál. Ten sa stáva akousi časovanou skytou hrozbou. Aloe vie čistiť a prinavracia červeným krvinkám ich prirodzenú elasticitu. Cievy a vlásočnice sú pružnejšie a začína sa prirodzená rovnováha v tele. Naše telo je úžasné vo svojom samoopravovacom mode, ktorý sa môže naštartovať už len tým, že sa začne čistiť. A z  tohto dôvodu vie byť aloe gél nápomocný pri takmer všetkých neduhoch, ktoré nás trápia.

Úspešným patrí svet a hlavne ak sú ešte vo všetkom NAJ. Školou prejdú, ani nevedia ako, ľahšie si nájdu prácu, ktorá je aj dobre platená, sú obľúbení v kolektíve, bez väčších problémov si nájdu životného partnera...

Ako mama troch piškotiek chcem pre svoje deti len to najlepšie. Chcem aby boli milované, šikovné, vzdelané, úspešné a aby sa im darilo vo všetkom, na čo siahnu. Však napríklad ešte teraz si pamätám ten skvelý pocit, keď mi stačilo prečítať si učivo pred hodinou a hneď som excelovala v triede. Tak nech ten pocit poznajú aj ony. Ten, a samozrejme veľa ďalších.

Nie je podľa tabuľky? No a čo?!

Všetky tri deti sú viac-menej tabuľkové, v podstate taký zlatý stred. Nikdy neboli v ničom prvé, ale ani posledné, akurát trošku nám „zaostávala“reč. Leuška ako dvojročná stále nehovorila. Teda mlela, len čo otvorila očká a pusa sa jej nezavrela, až kým nezaspala, ale boli to len základné slová a ten zvyšok nezrozumiteľná hatlanina. Úplne normálne pre deti v tomto veku. Musím ale úprimne priznať, že ma vždy trošku zamrzelo, keď som sa stretla s mamičkami rovnako starých detí a tie sa chválili, ako krásne a čisto ich deti rozprávajú a tá moja nie (priznajte si úprimne, koľké z nás i napriek nekonečnej láske nepocítili maličké sklamanie, ak dieťatko nenapredovalo či neurobili niečo podľa našich predstáv). Leuška neskôr všetko dobehla a dnes rozpráva ako jej rovesníci. Celú vec so svojimi pocitmi som teda hodila za hlavu.

V lete sa moje deti chodili hrávať s chlapčekom, ktorý je starší o pol roka od môjho Teuška a zase prišla reč na „reč“. Ako hrdá mamina som sa chválila, čo všetko Teuško už vie povedať a ako každým dňom napreduje. Chrlila som samé chvály a ódy na môjho šikovného pipíkovca a po pár minútach som zbadala ten známy malý zármutok -zamrzenie v očiach druhej mamičky. Jej synček nevedel ani spolovice to, čo ten môj. Vydával len zvuky. Spomenula som si, ako som sa ja cítila v takej situácii a tak som sa opäť začala zamýšľať - a tentokrát detailnejšie, ako to bude v budúcnosti s tými mojimi pocitmi.

Som človek, nie stroj a aj keby som si neviem ako zakázala nepripúšťať si negativizmus voči mojim deťom, tak to jednoducho nebude možné. Klobúk dolu, ak to niektorá dokážete. Nevravím, že nebudem i napriek tomu pyšná na ne, ale taký mini ostník sa mi do srdiečka určite zabodne. Dôležité pre mňa teda bude a je už teraz si priznať, že moje deti nie sú dokonalé a nebudú vo všetkom najlepšie, a mojou úlohou je i napriek tomu ich nekonečne milovať, veľa chváliť, povzbudzovať, podať im pomocnú ruku a poslať ich do sveta čo najlepšie vyzbrojených.