Spomínate si na denník plný zážitkov a pocitov, na príbeh o tom, ako sa dočkať dieťaťa a pritom sa nezblázniť?

Prinášam druhé pokračovanie tejto mojej malej ságy. A či bude tentokrát happyend? Uvidíme.... 

deň KET-u (kryoembryotransfer)

Zas som tu, na koze rozčapená horeznačky, aspoň že ma prikryli, bo mi nohy oziabalo. A čakám. Rybenka si už asi 3 minúty pláva v mojich útrobách a hľadá pelech, kde sa usalaší. Ešte mám 7 minút na túto nemilú polohu, tak premýšľam. Dumem nad tým, prečo je koza vlastne koza. Fakt. Akože to lehátko. Nevyzerá ako koza, nesmrdí ako koza, mlieko nedáva, na lúke sa nepasie, ani capa jej netreba. Akurát, že je biele ako koza. Dosť málo spoločných čŕt na to, aby sa zdravotnícka pomôcka volala ako domáce zviera v chlievci. Z myšlienok ma vytrhne chytľavá melódia, ktorú mi pustili na spríjemnenie polihovania, podvedome si klepkám prstami do rytmu. Aj riťou by som vrtela, ale sa mi zacvakla medzi držiaky na nohy, bojím sa aj pohnúť, aby Rybenka nevypadla do plechovej misky podo mnou. Na boku ma niečo škrie, hmatám, že čo to. Sakra. Nové tričko a zabudla som odstrihnúť štítok. Ha! Že štítok! Však má pomaly viac strán ako telefónny zoznam. Snažím sa na to nemyslieť, hoci už cítim, ako mi vyvrtáva dieru do boku - Rybenka bude mať kukátko. Vchádza sestra, moja spása a skladá ma dole z kozenky, hupnem na zmeravené nohy a s holým zadkom hrdo kráčam do šatne, tvárim sa, že tých milión mravcov v lýtkach necítim. Čaká nás 3-hodinový tankodrom domov, tam to zapijeme detským malinovým šampusom, nech sa Rybenke dobre pláva a potom začne zábava.

1. deň po KET

Zbohom gaučing, zbohom teplo domova, vitaj práca, vitajte pozostalí! Idem do práce, nie na pohreb. Klientela je zložená z prevažne smútiacich a rozvášnených dedičov bažiacich po majetku, občas je to pakáreň, ale inak sa mi práca stala zábavou. Tentokrát nebudem hniť na gauči, ani polihovať, vhupnem do zabehaného kolotoča všedných dní a vezmem Rybenku do práce, nech vidí, že maminka sa nestíha nudiť. Prichádzajú dvaja lazníci a presviedčajú ma, že jeden z nich je vlastníkom tuctu hektárov miestnych lesov. Hovadina. S pokojom anglického džentlmena ich vypočujem, prikyvujem, kreslím si rodostrom a v závere ich schladím vyhlásením, že klamú. Gazdíčko sa rozhorčí, je to on, rozhodne je to on a fakt je to on. "Veď, aha, pani zlatá, on je to, aj občianku má", oháňa sa smradľavou červenou knižkou z minulého tisícročia. Rozhodnem sa toto teátro ukončiť. Dotyčného súdruha pochválim, že na 107 rokov vyzerá vynikajúco, akoby mal len 75 (nech mi je retro občianka svedkom) a ukazujem im dvere. S úsmevom, milo a s pozdravom, nech prídu zas. Šepkám Rybenke, že aj na klamárov slnko svieti, ale inak je svet úžasný.

Na baby teste dve "paličky" a v brušku dve detičky. Dve sú viac ako žiadne, povedala som si dívajúc sa na dva červíky na obrazovke počas ultrazvuku, keď som ich prvýkrát videla. Od toho dňa sa číslovka dva stala mojou súčasťou. Často skloňovanou. To som ešte netušila, čo to znamená byť "dvojmama. Pýšila som sa rastúcim bruškom a odtlačkami štyroch malých rozkošných nožičiek na tričku, ktoré ho obopínalo. Skrine s vecami pre bábätká sa rýchlo napĺňali, veď všetko bolo dvojmo. 

Postupne som naberala rozmery veľryby. Na návšteve u známych mi vtedy asi 6-ročné dievčatko povedalo: „Teta aj moja mamka bude mať bábätko, ale ona nemá také veľké bruško. Nič v zlom, neberte to osobne, ale to je ale tučnota.“ A to som mala ešte ďaleko do termínu.

Mnohí si povedia, že dvojičkovské tehuľky si to odkrútia, majú jeden pôrod a dve deti. Ja svoje tehotenstvo rátam určite minimálne ako jeden a pol tehotenstva, na ktorého konci som sa nevedela už takmer ani pohnúť a poriadne nadýchnuť, lebo ma tá dvojka v bruchu tlačila úplne všade.

BEZ NÁVODU NA POUŽITIE

V krásny júlový deň ich z bruška vybrali a do náruče mi ich dali. Mne, ktorá dovtedy nemala žiadne dieťa, odrazu ani žiadnu voľnú ruku, zabalili na cestu dva uzlíčky, bez návodu na použitie. A začal sa neustály kolobeh kŕmenia, prebaľovania, prezliekania, kúpania. Skončíte s jedným, pokračujete druhým, aby ste sa mohli opäť vrátiť k prvému. Zabijacké tempo na bežiacom páse.

Byť mamou dvojičiek, to nie je len prechádzať sa s dvojičkovským kočiarom, ktorý púta pohľady (často zvedavé, ale i súcitné až ľútostivé, či plné uznania), s dvomi roztomilými bábätkami v rovnakých šatočkách. Byť dvojmamou je úžasné a zároveň aj vyčerpávajúce,  z časti až k zblázneniu. Je to kolotoč hysterického plaču, neobsiahnuteľne veľkej lásky na druhú, strašného vyčerpania do špiku kostí, zúfalstva, ale aj dojatia a opäť raz obrovskej lásky. Mať jedno dieťa je náročné, ale zároveň má "monomama" čas sa na chvíľu zastaviť a vychutnať si to. Takého luxusu som si ja užila pramálo. Často to bolo také náročné, že som na nič iné nemala čas, energiu ani priestor.