V pondelok mávam k dievčatám opatrovateľku. Prišla som k nej náhodou, ale nevymenila by som ju za nič na svete. Je zaujímavé, že existujú ľudia, ktorí sa radi starajú o deti a ešte k tomu o cudzie. Naša Ivetka je najmilší človek na svete, druhú takú by som márne hľadala. Dievčatá miluje, vôbec jej neprekáža, že sú dve a ani, že sú pomerne živé (voľný preklad: z divých vajec). 

Má 55, dcéru s vnúčaťom v Amerike a prácu si nevie nájsť. Dlho nepracovala a teraz pred dôchodkom ju už ani nikto nezamestná. Privyrába si upratovaním a teraz aj strážením detí a oboje robí tak, ako to robia naše mamy. Nechápem ako to zvláda, lebo vždy keď prídem domov, dievčatá sú spokojné a doma mám upratané, čo sú dve veci, ktoré sa podľa mňa totálne vylučujú. Ja nie som schopná upratať, kým sú hore, keď spia som rada, že si vypijem kávu. Ivetka zvláda upratať, nakŕmiť, vyvesiť prádlo a pritom ich ešte aj zabávať. Celkovo mám pri nej pocit neschopnosti a lenivosti. Je skromná, váži si každú korunu a každú prácu, ktorá sa jej naskytne.

Generácia našich mám ešte väčšinou pracuje a preto tak ako nás vychovávali naše staré mamy, naše deti túto možnosť nemajú. Moja starká bola ten najlepší človek na svete. Odmalička nás brala do divadla, vďaka nej som videla všetky múzeá, prišla som na chuť opere a baletu a naučila sa pomáhať ľuďom. Moji rodičia vždy tvrdo pracovali a bola to starká, ktorá na nás mala čas. Starká bola tá, ktorá nás počúvala, ktorá s nami liezla po preliezkach a precvičovala nám Zoru Czoborovú 🙂 Niekedy si rodičia na ihrisku aj na čelo ťukali, no my sme ju milovali. O to viac mi je ľúto, že toto isté nemôže spraviť pre moje dievčatá.

Opatrovateľku pre deti som vždy považovala za niečo neskutočne snobské, niečo pre bohatých a niečo, čo si ja nikdy nebudem môcť dovoliť. Potom som si to zrátala a zistila som, že tých 20-40 eur týždenne je cena za moje nervy, psychickú pohodu, stíhanie práce. A neľutujem ani cent. Pondelky vďaka nej milujem. Vstanem, oblečiem deti, pripravím raňajky a obed, potom väčšinou idem do práce, alebo pracovať do kaviarne. V pondelok vždy stíham najviac, pripravím si plán na celý týždeň, zhrniem si všetky povinnosti a spravujem kalendár. Bez stresu, bez kričiacich detí, vypínam mama mód a zapínam ten bezdetný. Pondelok je pre mňa čas na oddych po víkende.

Opatrovateľky detí majú cenu zlata. Tá moja je už súčasťou našej rodiny.

Keďže sa dookola riešia platy učiteľov, že štrajkujú (ja nie),že je to na úkor detí a že čo tí učitelia chcú,však sú na obed doma a podobné argumenty,tak som sa rozhodla,že vám, ktorí máte záujem poznať aj druhú stránku veci, priblížim jeden bežný deň v materskej škole z môjho pohľadu.

Ráno vstávam o 6:00, aby som už o 6:30 bola v MŠ. Začínam chystať v prvom rade deťm hračky na ranné hry, musia súvisieť s témou mesiaca, týždňa, dňa. Keď mám všetko pripravené, je cca 6:45 a to si začínam chystať veci na hlavnú vzdelávaciu aktivitu, ktorá je každý deň iná, zameraná síce na tému týždňa, ale jeden deň je to napr.matematika, druhý jazyková výchova, hudobná či telesná.. Ak mi treba niečo vystrihovať, nalepovať, skrátka, ak je príprava dlhšia, začnem s ňou už deň vopred- nikdy neviem, koľko budem mať ráno času, neviem, kedy príde prvé dieťa. Po siedmej hodine odbieham k telefónu, keďže maminy volajú a vyhlasujú svoje deti. Medzitým sa snažím rýchlo najesť, aspoň keksík, lebo neviem či stihnem pri deťoch. Od 7:00- do 7:40 je relatívne pokoj, môžem si ešte občas dokončiť prípravu na hlavnú aktivitu, lebo detí je málo a pekne sa hrajú. Od 7:40-8:10 prichádza nával zvyšných detí a ulietaných rodičov, z ktorých minimálne jeden má každé ráno nejakú špeciálnu požiadavku- keď sa spotí, vyzleč tričko, je nátierka, ktorú nelúbi, nemusí jesť, keď pôjdete von,zapni jej bundu vysoko,nech jej nefúka- všetko zbytočné želania, lebo to už dávno vieme, nerobíme prvý deň..

Od 8:10, keď prestanú chodiť rodičia sa to celé začína. V jednej partii riešim problémy,lebo ten nechce požičať auto tomu  a bijú sa, kým to vybavím, už druhá partia má problém,lebo nevedia nájsť ružovú šálku, ktorú si sami zapatrošili a ona pre ňu plače. Nestihnem jej nos utrieť, už ma kmáše za rukáv tretia partia, ktorá potrebuje zastrúhať farbičky. Ruky som si len utrela do teplákov a modlím sa,aby sa grafit dal vyprať, umyť som si nestihla,lebo v štvtrej partii sa strhla bitka. Kým oddelím bitkárov, už mi tíško šepká do ucha, že potrebuje ísť kakať- to znamená, jedným uchom buď na záchode, zavolám ťa. Konečne je 8:30 a zvolám všetky deti. Upracú si hračky- medzitým utieram zadok- a sadajú si do polkruhu,vyzúvajú papučky a hádajú sa, kto, kde, vedľa koho bude sedieť. Ideme cvičiť. Behám s nimi, skáčem s nimi, cvičím s nimi, chodím ich trošku opravovať, aby mali správne držanie a rovný chrbát. Zahrajú sa pohybovú hru, ktorú polovica z nich ofrfle, lebo sa chceli hrať inú. Posielam ich umyť ruky, robím policajta pri umývadlách, lebo keď nakvapkajú na zem riskujem zlomené nohy, ruky, vyrazené zuby, zúrivé maminy (nečudujem sa). Niektorí mi naschvál chytajú dlaňou batériu a striekajú na steny, zrkadlá, podlahy- neviem byť všade. Konečne si nastúpia a ideme do jedálne. V jedálni si posadajú, ak je k chlebíku zelenina, rozdám im ju podľa ich chuti- kto si prosí, prihlási sa. Okrem iného riešim požiadavky- ja si prosím suchý, mne oškrab nátierku, mne daj dolu kôrku, ja budem len kôrku, ja si ešte prosím, ja si prosím čaj, ja si neprosím kakao a medzitým utieram povracané dievča, ktoré vracia už len z prítomnosti v jedálni- vraj gastroproblémy. Postupne dojedajú- niekedy to trvá dlhšie a stihnem zahryznúť do niečoho aj ja- a zbieram taniere, šálky. Najedia sa a ideme späť do triedy. Predtým ich pošlem na záchod a tam tiež stojím medzi dvermi ako policajt, lebo chalani čúrajú na zem, na kamarátov, všade, dievčatá chodia obzerať, čo to tam chalanom visí a prečo čúrajú postojačky. Znova sa opakuje boj pri umývaní rúk- polovicu vytiahnem z triedy naspäť,lebo si "zabudli" zavesiť uterák. Sadajú do polkruhu, ja k nim (teraz som tehotná, tak na stoličku pred nich, inak sedávam na zemi s nimi na vankúšiku aj ja, sme predsa kamoši). Povieme si básničku na privítanie. Spýtam sa ich ako sa majú, ako sa im páči dnešný deň, ako sa ten deň volá, idem oddeliť dvoch bitkárov od seba, dievčatám vysvetľujem,že sa nebavíme medzi sebou, ale počúvame kamarátov, dievčatá revú, lebo chalani ich nepočúvajú, keď ony rozprávajú- nevadí,že ony nepočúvali ich. Konečne sa dostanem k aktivite. Čítam im rozprávku- maľované čítanie- potrebujem ich pomoc, aby mi pomohli čítať, lebo ma bolia očká, tak sa podelíme, ja budem písmenká, oni obrázky. Po dočítaní sa ich pýtam o čom bola rozprávka- všetci sú ticho, nikto nevie, lebo nedávali pozor. Keď sa konečne dopracujem k odpovediam na všetky moje otázky (nebudem rozpisovať, čo všetko robíme, lebo by ste sa učítali k smrti), je pokročilý čas a mali sme ísť von pred 10minútami, lenže ešte ideme urobiť aspoň jeden pracovný list. Nastáva chaos pro farbičkách- ktoré sú moje? (je jedno či je september, alebo jún, stále nepoznajú svoje veci). Konečne sedia a pracujú- ja behám od stola k stolu, lebo ten nemá ružovú dosť ostrú, jej chýba oranžová a reve, on mi musí povedať, že ona mu požičala telovú,tak bude jeho frajerka, ona potrebuje kakať (ucho na záchode), jej nefunguje červená, jemu sa už nechce a chce, aby som mu pomohla. Konečne prichádza kolega, ktorý sa venuje dvom stolom a mne zostávajú len dva stoly a ucho na záchode. Keď dokončia, zjedia jabĺčko, idú znova čúrať (zase sa opakuje záchod, umývanie rúk, medzitým kto sa chce napiť- všetci). Je 10:30, konečne sa obliekame a ideme von. Kým kolega oblieka, aspoň sa trochu napijem, lebo z úst sa mi už práši. Riešime pokazený zips, zaseknutý šál, zauzlený šál, malé topánky, nemá nohavice, stratila ponožku, bijú sa, sáču do seba..Konečne vychádzame von. Hodím na seba kabát, tenisky a utekám sa ešte vycikať, lebo mi praskne mechúr, od rána som nebola.Sme na prechádzke a všetci učitelia len tŕpneme, čo sa ktorému stane a modlíme sa, aby sa nič nestalo. Posúvame ich medzi sebou, lebo zabudnú kráčať, zapájajú nás do svojich debát,tak odpovedáme, utireme sople, fúkame kolená, ak má niekto veeeeľmi boľavé nožičky, nesieme ho na rukách, len aby neplakal, lebo ľudia si budú myslieť, že si nevieme urobiť poriadky (vysvetlite 3 ročnému,že musí ešte kráčať, aj keď už len minútku, keď jeho "chlosne bolia nochy"). Prechádzka trvala 15 minút, hráme sa na dvore pohybové hry- polovica zase frfle, lebo "kedy ja budem kohútik?". Po hrách ich nechám, nech si sami pobehajú, nech sa vyjašia- zas len čakáme, čo sa komu stane. Ak sme úspešní a všetci prežili, ideme dnu- znova absolvujeme chaos pri skrinkách ( je jedno či sa obliekajú, alebo vyzliekajú). Opäť policajtujeme na záchode a v umyvárke, akurát, že už sme dvaja, je to o zrnko maku ľahšie.deti sa idú najesť. My striehneme, aby sa niektorý nezadrhol. Polievku pobabrú, tak ju odnášame, utierame stoly,lebo ju porozlievajú, utierame ich, vyzliekame ich, lebo sú mokrí od polievky. Nosíme druhé a opäť striehneme a plníme špeciálne požiadavky- mne pokrájať, mne dať preč mäso, mne iba holé, mne ešte cvikličku, mne dones marhuľku. Zjedené, odpratané, ideme si umyť zuby. Jeden striehne na záchode, druhý v umývarke rozdáva pastu a striehne tiež. Prezliekajú sa do pyžám, prevraciame oblečenie, hľadáme stratené ponožky...Keď konečne ležia, kolega prečíta rozprávku- prišiel na poobednú zmenu. Ja zapisujem triednu knihu, evidenciu našej dochádzky do roboty, individuálne plány detí. Kolega po čítaní má konzultačné hodiny s rodičmi- tento rok je triedny on, ja idem na materskú. Keď všetko utíchne, je 13:00 ( obedné prestávky sme mali od 12:00-12:30 ja a on od 12:30-13:00, deti ukladáme okolo 12:20). Rýchlo bežím do kuchyne, zohrievam nám obed, ktorý som deň predtým navarila a zabalila do misiek. (Kolega je môj manžel, preto sa starám aj o jeho obed :-P). Rýchlo s obedom do triedy, najeme sa za 5minút pri malom stolčeku v kuchynke detí, lebo jeden z nás vždy striehne na decká, aby niektorému slinka nezabehla. 13:20 mi končí ranná zmena. Chystám si veci na zajtrajšiu aktivitu, aby som toho nemala veľa ráné, lebo neviem, aké bude ráno a koľko ráno stihnem. V skladoch hľadám pomôcky, medzitým riešim byrokraciu školstva s riaditeľkou. Je v priemere 14:00 keď odchádzam domov. Prídem domov, sadám za PC a píšem plány na ďalší týždeň, prípadne pracujem na nejakom internom projekte MŠ, vyhľadávam aktivity pre decká, chystám mimoškolskú aktivitu, napr. s rodičmi vyrábanie šarkanov, hľadám veci na najbližšie vystúpenie. Medzitým, ak nezvýšilo zo včera, varím obed na zajtra a PC podávam o 17:00 manželovi, ktorý prišiel z poobednej uťahaný a ide si robiť prípravu na zajtra. Ja sa idem venovať bežným domácim prácam, ktoré manžel- kolega nestihol ráno pred poobednou zmenou (vďakabohu za chlapa, ktorý mi pomáha).

Milujem svoju prácu, už teraz mi slzy tečú, že ja budem na materskej, kým budú nacvičovať vianočný program, ale niekedy som naozaj unavená.

Je na vás, aby ste posúdili či moji kolegovia štrajkovali oprávnene, alebo nie..Nehovorím, že každá učiteľka pristupuje k svojej práci rovnako, ako ja- možno som len premotivovaná workoholička. Netvrdím, že žiadna práca nie je rovnako aj viac náročná ako tá naša. No niekedy to vaše ďakujem posilní dušu a myseľ aj na celý týždeň 🙂

Ďakujem 🙂