Len tak letmo som preletela prednedávnom stránku Modrého Koníka a narazila som na možnosť otestovať mliečka RAJO BREJKY, hneď som sa preklila a zapojila som sa s nádejou, že nás vyberú ako jednu z desiatich rodiniek na testovanie. A stalo sa ! Na moje veľké prekvapenie 🙂

Nevedeli sme sa dočkať, kedy príde balíček s mliečkami a v podvečer, keď sa u nás zjavil kuriér, bola s nami aj starká, ktorej sme samozrejme dali jedno hneď ochutnať, veď starké musia vedieť, že aj maminky dávajú svojim deťom iba samé dobroty 😉

Už keď bol náš testovací adept č.1, prvorodený Oliverko, v brušku, veľmi rada som kupovala "staré" RAJO BREJKY a doslovne som sa ho nevedela dopiť 🙂 Nečudovala som sa teda, že Oliverko toto mliečo má vééľmi rád 🙂
Mladší adept na testovanie, druhorodený Andrejko, ostal z balíčka prekvapený a úsmev na jeho malej tvári dával znať, že malé bruško sa už teší na testovanie 🙂

Musím so sklamaním povedať, že bolo skvelé a minulo sa veľmi rýchlo 😀 😉

Pamätala som si chuť všetkých troch s pôvodnou receptúrou, a zistili sme, že nová receptúra nie je o nič horšia, práve naopak! Znížený obsah cukru neubral na skvelej chuti, a pritom neškodí detským zúbkom. A pridané vitamíny ešte nikomu neboli na škodu !!! 🙂 Skvele namiešané mliečka 🙂

RAJO BREJKY VANILKOVÉ a JAHODOVÉ hrali u nás prím. Lahodná chuť v spojení so sýtosťou mlieka...hmmmmmmm... Jednoducho mňamka !!! 🙂

RAJO BREJKY ČOKOLÁDOVÉ síce nebolo podľa gusta malých fajnšmekrov, lebo jeho sýtosť nemusí mať hneď každý rád. Hustotou sa však vyrovnalo druhým dvom príchutiam, a netuším prečo pôsobí na jazýčku trošku hustejšie. Ani to však nezabránilo tomu, aby sme ho poriadne otestovali 🙂 😉 Najviac chutilo krstnej mame, ktorá sa náhodou zastavila u nás cestou z tréningu, aspoň doplnila energiu 😉

Chlapcom sa veľmi páčili aj vynovené obaly s príšerkami, jedno-oká, dvoj-oká a troj-oká príšerka 🙂
"Prosím si to s dvoj-okým strašidielkom " hlásil Oliverko 🙂
"Toto s tromi očami mám najradšej!" konštatoval 🙂

Ak by sa RAJO BREJKY mliečkam od spoločnosti RAJO udeľovali body, dostali by od nás plný počet. A 100%-né odporúčanie ostatným mamičkám, detičkám a starým mamkám 🙂

Boli sme im verní dlhé roky, a budeme im verní aj naďalej, pre nás ostávajú najlepšími ochuteními mliečkami pre deti.

Veľmi pekne Ďakujeme tímu Modrého Koníka a spoločnosti RAJO, že sme sa mohli tohto testovania zúčastniť 🙂 

https://www.modrykonik.sk/forum/otestovali-sme/vase-skusenosti-s-rajo/

NOSENIE V ŠATKE SPÔSOBUJE DEFORMITY NA CHRBTICI DIEŤAŤA. DIEŤA POTREBUJE BYŤ NA ROVNEJ PODLOŽKE, ABY SI VYSTRELO CHRBÁTIK.

Jedným z najbežnejších mýtov, ktoré sprevádzajú nosenie detí v šatke či inej ergonomickej pomôcke sa týka poškodzovania chrbtice dieťaťa. Snáď sa nenájde medzi nosiacimi rodičmi taký, ktorý by nebol z času na čas konfrontovaný s viac či menej zákernou otázkou "A nezničí sa vášmu dieťatku v tej šatke / nosiči chrbátik? Veď deti si potrebujú od narodenia chrbátik narovnávať a ty mu to v tej šatke vôbec nedovolíš! Veď sa len pozri, aký je tam celý schúlený a jeho chrbátik - veď ten je taký nejaký guľatý, či čo. Rýchle ho z tej šatky vyber a daj ho na rovnú podložku, nech sa chúďa vystrie! Uvidíš, bude mať skoliózu to dieťa!" Nie každý rodič vie na to adekvátne zareagovať, ba sú aj takí, ktorých prepadnú pochybnosti a sami seba sa pýtajú - neškodím ja svojmu dieťaťu, keď ho (od narodenia) nosím v šatke či nosiči, a dokonca v zvislej polohe?! A ako dlho môžem nosiť svoje dieťa denne, aby to nemalo negatívny vplyv na vývin jeho chrbtice? Sú vôbec nejaké limity? Ak aj vás trápia pochybnosti alebo len neviete, ako zareagovať na takéto poznámky, skúste čítať ďalej - možno vám to už po prečítaní tohto článku bude dávať zmysel 😉.

BÚRANIE MÝTU

Asi si veľmi dobre dokážete predstaviť, akú pozíciu má dieťatko v maternici v období prenatálneho vývoja. Ak nie, pozrite sa na obrázok - dieťatko je na ňom v maternici schúlené vo svojej typicky embryonálnej polohe, pri ktorej má horné končatiny v ohnutom flekčnom postavení, dolné končatiny v abdukčnom postavení v bedrovom kĺbe, kolienka pokrčené nad úrovňou zadočka a chrbticu schúlenú do kĺbka. Túto polohu, ktorá je bábätku taká vlastná, taká typická a jedinečná, nazývame fyziologickou polohou. Fyziologická poloha, alebo tiež tz. abdukčno-flekčná poloha je anatomická poloha, s ktorou sa novorodenec rodí a v ktorej zotrváva do istého času, kým jeho chrbtica neprejde jednotlivými štádiami vývoja a nenadobudne obe S-kové ohnutia, ako to vidíme už u dospelého jedinca.

                                                  zdroj obrázka www.thebabycorner.com

Dosiahnutie typického tvaru chrbtice "S" zvyčajne trvá rok, resp. trošku viac než rok a môžeme ho rozčleniť do základných vývojových štádií. Rozoznávame tzv. lordózu a kyfózu. Lordóza znamená prirodzené prehnutie chrbtice dopredu, kyfóza znamená zase prirodzené prehnutie chrbtice dozadu. Chrbtica má štyri zakrivenia: krčná lordóza, hrudná kyfóza, drieková lordóza a kyfoticky zahnutá krížová kosť. Tieto zakrivenia sú dôležité z hľadiska rovnováhy, flexibility a tlmenia tlaku, ktorý vzniká pri pohybe. Počas obdobia v ktorom sa dieťa učí dvíhať hlavu a nakoniec chodiť, sa vyvíjajú svaly. Ako svalom pribúda sila, aktivita dieťaťa presunie váhu tela na chrbticu. Postupne sa vyvinú ďalšie krivky v oblasti krčnej a lumbálnej (driekovej) oblasti. Tieto oblasti sa vyvíjajú až kým dieťa neprestane rásť.

Na tému rozmaznávania detí nosením som tu už jeden post napísala (tu). Chcela by som však tento post dopĺniť o citácie z troch pre mňa smerodajných kníh. Komu je blízka myšlienka vzťahovej výchovy a kontaktného rodičovstva, tieto knihy zrejme veľmi dobre pozná. Dnes by som vám z nich rada citovala práve na tému "rozmaznávania" detí.

1. MEREDITH F. SMALL: NAŠE DĚTI, NAŠE SVĚTY
"V 50. letech 20. století si rodiče, pediatři i ostatní odborníci na péči o dítě na Západě mysleli, že pochovat miminko pokaždé, když zapláče, nebo ho pokaždé, když má hlad, nakrmit, vede k rozmazlování. Dnes už víme, že to není rozmazlování, ale uspokojování jeho přirozených potřeb. Kojenec a jeho primární pečující osoba jsou důvěrně propojeni. Kojenec pláčem nebo úsměvem informuje o svém vnitřním stavu. Pláč není pouhým voláním po pozornosti v negativním slova smyslu. Pláč je druhem komunikace, kterým kojenec začíná dialog a žádá o reakci. Dnes už také víme, že za to, jaký dospělý z dítěte vyroste, nejsou zodpovědné pouze geny nebo prostředí. Člověk si s sebou nese jistý temperament nebo jiné části osobnosti, ale od toho okamžiku, kdy kojenec začne reagovat na ostatní lidi, je jeho Já tvarováno okolím. Lidé, tak jako všichni ostatní tvorové, jsou součástí přírodního balíčku — kombinací genů a zkušeností."

A ďalej pokračuje, že "dítě, které už v raném dětství zažilo vhodný symbiotický vztah s citlivou a empatickou pečující osobou, vztah plný pozitivní zpětné vazby, bude sebejisté a pozitivní. Naopak tomu bude u dítěte, jehož signály pečující osoba přehlížela nebo špatně pochopila a které strávilo první měsíce života seberegulací, protože se mu nedařilo udržet funkční vzájemnou výměnu. Toto odpoutání od nefunkčního vztahu s pečující osobou může vyústit do nízkého sebevědomí, negativního pohledu na život a neangažovanosti v dospělosti."

V Dodatku k českému vydaniu píše etnológ, spisovateľ a novinár Mnislav Zelený Atapana ďalej toto: "Já sám jsem za léta strávená mezi indiány Amazonie zažil řadu okolností, které závěry plynoucí z této knihy potvrzují. Nevzpomínám si například, že bych tam viděl plačící či řvoucí mimina a děti. V celé komunitě byla vždy pohoda. Žádný zvýšený hlas, křik, řev, ryk, shon, frustrace, vyhrožování, tresty… Dalo by se říct božský klid. Ženy - matky téměř nikdy svá mimina neodkládaly. Neustále je nosily na boku či v šátku nebo popruhu, i když sbíraly suché klestí, kukuřici nebo lovily ryby do sítí. V roce 1972 jsem jednou u Kofánů viděl ženu, jak se vrací z lesa s nákladem klestí na zádech a s miminem na boku. Před sebou měla hlubokou rokli, kterou tekl potok. Indiáni přes ni položili kmen stromu místo mostu. Jen přejít po tomto „mostě“ vyžadovalo soustředění. Žena po něm začala Přecházet, když tu, asi uprostřed, se lidské mládě rozhodlo, že se napije z prsu. Už vidím, jak by reagovala každá žena z naší civilizace: „No přece chvilku počkáš, než přejdu rokli, ne?“ Jistě o nic nešlo, jen o pár metrů. Jenže indiánka se zastavila, a zatímco balancovala nad propastí, dala svému dítěti napít. Dítě má prostě u indiánů přednost ve všem a kdykoliv. Indiáni podvědomě cítí, že dítě je jejich budoucnost, že bez nich etnikum nepřežije. Nepřemýšlejí však o tom racionálně jako my, ale jednoduše dětem vycházejí ve všem vstříc. To dítě si určuje svůj vlastní rytmus dne, neurčují ho vědci a odborníci jako u nás. Z dítěte pak roste osobnost svobodná, vyrovnaná, silná, odpovědná sama za sebe. Jistě i společné spaní celé rodiny, tedy matky, otce a několika jejich dětí, které se odehrává v obrovské rodinné hamace (závěsném lůžku), hraje svoji roli. A nikdo si nestěžuje, že se tlačí, že nemá dostatek prostoru či pohodlí nebo že se děti vrtí a vyrušují. Ti malincí v noci totiž nepláčí a nevyrušují. A usínají bez zvláštních rituálů a hraček, jen se houpají s celou rodinou v hamace."

2. NAOMI ALDORT: VYCHOVÁVÁME DĚTI A ROSTEME S NIMI

"Květiny nezaléváme proto, že kvetou; rozkvetou právě proto, že je zaléváme. Podobně se dítě může plně rozvíjet jen tehdy, pokud se cítí jisté v naší lásce. Naopak, je-li láska užívána jako prostředek k ovládání dítěte, nakonec jí přestane věřit. Například, pokud vám váš otec vyjadřoval lásku jen tehdy, když jste se chovali podle jeho představ nebo přinesli dobré známky, nejspíš jste hluboko ve svém nitru pochybovali, zda opravdu miluje vás. Dítě zde není proto, aby bylo ohodnoceno a pak odměněno láskou. Každé narozené dítě je plnohodnotné a má nárok na lásku. Pouze bezpodmínečná láska je skutečná láska."

    Ahoj. Volám sa Natália mám 22 rokov a za sebou druhý pôrod. Prvý pôrod bol v Piešťanoch, keďže bývam kúsok od Piešťan. No pri druhom tehotenstve som mala stále neaké zdravotné problémy. Najme s pokožkou, keďže mi diagnostikovali tehotenskú dermatidídu. Nakoniec som skončila v Trnave na kožnom. Lenže to už som mala pár dní pred termínom. Moc som sa obávala rodiť v Trnave, bola som neistá. Však v Piešťanoch poznám všetky sestry, všetkých doktorov skoro. Bála som sa nového prostredia cudzích ľudi.  Ale nakoniec mi povedali v Trnave aby som sa viac netrápila, že mi tam vyvolajú pôrod. Takže nakoniec som tam aj porodila. Preto som sa aj rozhodla opísať aspoň z časti oba pôrody, prístup a pobyt v pôrodnici pri oboch mojich deťoch.

        Prvý pôrod ból v Piešťanoch v decembi v roku 2013. Kontrakcie mi nabehli doma okolo 3 ráno. Tak som šla hneď do pôrodnice, keďže som bola prvorodička a nevedela som čo a ako. Prijali ma kontrakcie silneli. Chcela som pri sebe môjho manžela, no odpoveď bola že ešte je to zbytočné, že ho zavolajú až keď budem tlačiť. Po neakých 7 hodinách kontrakcií som si vypýtala epidurálku. Ale nemal mi ju kto pichnuť. Našťastie ma rodila dr. Straková a tá mi vybavila známu, ktorá prišla mi ju pichnúť. Za čo jej veľmi pekne ďakujem. Po ďalších 6 hodinách už bol čas na pôrod. No bohužiaľ aj tak nezavolali môjho muža ku mne. Všetko išlo super, malého mi museli síce vytláčať ale na pôrod sa nemôžem sťažovať lebo dr. Straková bola proste úžasná. Ako som porodila môjho drobca sestrička, čo sa stará o novorodencov maleho schmatla ukázala toto je Váš syn a odniesla mi ho. Potom mi ho doniesla na 5 minút aj to asi prehánam. Prvé prisatie nebolo uskutočnené, keďže som sa nedokázala spamatať, že ho mám v náručí a už mi ho zobrali. Prvý deň som malého videla len tých pár sekúnd na sále. Potom až na druhý deň. Keď už konečne som držala svojho syna v náručí pýtam sa sestričky či by ma mohla naučiť ako kojiť. Kojenie majú na starosť sestričky z novorodeneckého. No malý sa nevedel prisať tak hneď mi povedali že si mám kúpiť klobúčiky a zatiaľ budú kŕmiť glukózou. Potom prišla sestrička čo má na starosť mamičky. Hneď začala nadávať že nevedia naučiť kojiť radšej aby mali o starosť menej tak nakážu klobúčiky. Syna som nemala ani jednu noc pri sebe. Stále mi ho brali aj napriek tomu, že som bola na tom zdravotne dobre. Strava ale bola vinikajúca. Nemôžem sa sťažovať. Ak ide o kúpanie to tiež ako prvorodičke mi vôbec neukázali. Doma mi ho moji rodičia ukázali ako správne držať dieťa aby  pri kúpaní sa nič nestalo. Ani o vyšetreniach ma neinformovali maximálne mi povedali že má žltačku a mám ho dať na slniečko. Ale aj napriek negatívnym niektorým skúsenostiam ako u prvorodičky som moc túžila rodiť v Piešťanoch, lebo dr sú tam super, sestričky mamičiek tiež, novorodenecké sestričky len niektoré boli príjemné.

    Druhý pôrod bol teda v Trnave 31.10.2016. Prvú noc som bola na rizikovom oddelení. O 7:30 ráno mi dali čípok na vyvolanie. Hneď potom som sa pobalila a šup na pôrodnicu. Tam hneď do vzdychárne. O 9:00 mi začali prvé slabé kontrakcie.Tentokrát som to chcela zvládnuť bez EPI. Kontrakcie pomaly boli silnejšie no krátko trvali. O 10:00 mi spoluvzdychajúca holka hovorí nech si dám tu EPI pichnúť lebo som už bola celá biela. Tak o 10:30 ma DR vyšetrila či vôbec som otvorená na tolko aby mi mohli dať EPI. Keďže som druhorodička mohli skôr no aj tak už som bola na 5 prstov tak hneď ma aj brala anesteziologička. Tá bola veľmi milá a ústretová. Pomohla mi predýchať každú kontrakciu. Odtiaľ som hneď išla na prepichnutie plodovej vody. Potom znovu na vzdycháreň. No bohužial EPI ešte nezaúčinkovala. Lahla som si dali ma na pásy a ja som zavolala mojmu drahému manželovy. Ešte sestrička mi pred tým povedala že ešte to potrvá. Síce mám kontrakcie každé 2 minúty ale krátke. Ako som teda zavolala môjmu mužovi po minúte volania silná, tá najsilnejšia kontrakcia a už som zacítila, že malá sa tlačí von. Chudáčik môj muž neviem čo si mohol myslieť keďže to mal všetko v priamom prenose po telefóne a telefón hodený na posteli. Kričím že už tlačím tak ma hneď brali na sál. O 11:00 som prišla na sál. Hneď sa to rozbehlo a malo to rýchly spád. Pani pôrodnička Dečková ma rodila. Hneď som upozornila, že ak to nebude nutné nechcem nástrih. Tlačenie nechala na mna. Bola vinikajúca. Sestrička mi držala hlavu a dosť mi pomáhala. Všetko šlo úplne hladko. Malá sa mi narodila o 11:10 čo bol dosť rýchly pôrod. Malú mi hneď bez vyzvania položila na bruško po čom som ja najviac túžila. Ešte dokonca pupočník prestrihovala na mne. Ovšem hneď trvali na prvom priložení čo som bola ozaj rada. Chvíľku som si ju ešte poľúbila a zobrali mi ju. Za chvíľu mi ju doniesli poutieranú len v plienočke. Ešte som si ju mohla popestovať a kochať sa mojou vytúženou dcérkou. Na sále som ležala do 14:30. Potom ma previezliznovu na rizikové. Bolo to moje sklamanie, že nemôžem byť s dcerkou znovu. No oni za to nemohli bolo plné šestonedelie. Ale hneď o 21:00 som mohla ísť nakojiť. No ďalšie  dva dni som sa nedostala stále na šestonedelie ale kojenie mi povolili každé 3 hodinky. Sestričky na novorodeneckom akceptovali, že som odmietla dokrmovanie. Po tých dvoch dňoch ma konečne previezli. A odvtedy som mala dcérku len a len pre seba. Na každé vyšetrenie som chodila s dcérkou ja. Každý večer o 19:00 bolo kúpanie čo nám pekne setričky ukázali a pomohli. O všetkom ma pekne informovali (nie ako v PN). Vizity pre deti tiež boli len na izbách. Bolo mi tam ozaj super až na stravu. Tá bola des :D. Teraz ľutujem, že aj prvého syna som nerodila v Trnave. Bolo tam proste úžasne a na môj pobyt v Trnavskéj nemocnici nikdy nezabudnem a v dobrom budem spomínať.

Na noc išla plienka. Na to mám slabý, žalúdok, aby som to riskla. A som rada, pretože by precikala určite aj ten nepremokavý poťah v postielke, súdiac podľa hmotnosti plienky. Posadím objekt pokusu s názvom Odplienkovávacia misia na WCko a utekám pozrieť, či nám vyschli aspoň nejaké gaťky. Niečo by sa našlo a zvyšok prezieravo povešám po radiátoroch po dome, v podvedomí očakávajúc polievacú pohromu.

Mením taktiku. Pýtam sa, či chce cikať, na odpoveď však nečakám. Frekvencia posádzania na záchod alebo nočník je 4x za hodinu. Testovací objekt začína byť z toho nervózny, ja stále spokojnejšia, keďže sme sa zaobišli bez nehody.

Čakala ma však najnáročnejšia úloha. Áno, mňa. Návšteva detskej lekárky a nákup v obchode. Dlho som bojovala so svojim lenivým ja, no nakoniec som nabalila polovicu garderóby do tašky ( ak sa mi preciká) a vybrala sa v ústrety pohrome. Na moje prekvapenie sa však žiadna nekonala. Začala som mať  pocit, že ju odplienkujem skôr, ako prinesie domov prvé vysvedčenie.

Nabudená úspešnou misiou som nám poobede vymyslela ďalšiu métu a tou bola návšteva 😀 Som masochista, čo? Vybavená jednorázovými prebaľovacími podložkami, aby im nepokristila nový gauč a polkou skrine. A dali sme to. Nočník nám požicali, každých 20 minút som ju posadila, či chcela, či nechcela. Keď vám poviem, že aj cestu autom tam a spať sme zvládli bez nehody, tak mi asi neuveríte.

Keď som sa cítila, fakt že už na koni a predstavovala si, ako sa chválim odplienkovaním za 2 dni, tak som si neuvedomila, že v ten deň ešte nekakala. Môj ty bože. Prišlo to znenazdajky a začínam sípiť, čo bude náš najväčší problém.

Bilancia dňa: jedno cvrknutie, kým som stiahla gaťky a jedna nádielka hraničiaca s vlastnosťami zbrane hromadného ničenia.