Daniel si sadol a úsmev mu opätoval. Rozhliadal sa okolo všetkých tých ľudí a hľadal tvár, ktorú tak veľmi túžil uvidieť. Chcel sa opýtať či je tu aj ona, ale nebol si istý ako, aby to nevyznelo príliš naliehavo.

„Toto všetko ste pripravili pre nás?“

„Nie tak úplne. Snažíme sa takto stretávať aspoň raz, poprípade dvakrát do týždňa.“

„Prečo?“

„Zaujímame sa jeden o druhého, či niekomu niečo nechýba a zároveň sa zdieľame.“

„Tomu nerozumiem. Zdieľate?“

Potom sa okolo neho vytvorila zvláštna kulisa pohľadov. Ona zmizla a hľadelo na neho niekoľko párov očí. Videl tvár Leony, Sama, Leeho a ešte niekoho, koho vôbec nepoznal. Pohľad Leony bol nekompromisný, priam obviňujúci, Samov pohľad bol ľahostajný a dravý, Lee na neho hľadel s pohľadom priateľa, ktorý ho chcel vystríhať a ten Neznámy mal pohľad plný pokoja, lásky a odpustenia. Všetci svojim pohľadom na neho niečo kričali, hoci vôbec ústa neotvárali. Mal chuť sa strhnúť a utekať preč, ale boli akoby všade. Otáčal sa stále dookola a snažil sa hľadať nejaký únik. Bezvýsledne. Razom sa to všetko zmenilo a pohľady zmizli. Ostal v ňom iba pocit prázdnoty. Začul jemný hlas, ktorý volal jeho meno. Otáčal sa, ale nikoho nevidel. Túžil ju opäť uvidieť. Aj za cenu toho, že pocíti opäť ten nepríjemný pocit všetkých pohľadov. Hlas sa približoval a silnel. Bol mu povedomý, ale v tej záplave rôznych pocitov ho nevedel ihneď priradiť. A potom to prišlo. Otvoril oči a všetko sa rozplynulo. Ostali iba jemné záchvevy radosti, keď sa videl s ňou. S jeho krásnou neznámou.

Keď sa po pár sekundách úplne prebral, videl, že pri ňom stojí Leona. Až neskôr pochopil, že to na neho volala ona. Nevedel prečo, ale pocítil sklamanie. Bolo to ovplyvnené tým, že veľmi túžil osobne stáť oproti niekomu inému. Hanbil sa za to, pretože ani Leona mu nebola ľahostajná, ale ona bola úplne iná. Ihneď ako ju zbadal, všetky pochybnosti v ňom sa rozplývali.

„Prepáč, musela som ťa zobudiť. Je už skoro večer a bol za mnou Lee, že vonku chystajú niečo ako privítanie pre nás. Budú tam vraj všetci z osady.“ oznámila Leona neprítomne.

„To je v poriadku Leona, ďakujem.“

Keď sa už chystala na odchod, zastavil ju.

„Počkaj prosím ešte, chcel by som ti niečo povedať.“

Tak, prázdniny sú zdarne za nami. Po prvotnom šoku z nového školského roka som dnes prekonala ďalší pri pohľade do kalendára. Veď budúci týždeň už opäť majú deti prázdniny, tentoraz s prívlastkom „jesenné“!  Uf, a ja som si raz dávno sľúbila, že po prázdninách, keď deti pôjdu do školy a škôlky, sa opäť vrátim k písaniu. Ešteže je tých prázdnin toľko, takže vždy je šanca „začať po prázdninách“.

Ale nie  o tom som chcela. Dnes som sa rozhodla venovať  trošku ťažšej téme. Téme, ktorá je spojená so školou, téme, ktorej sa venuje nejedno diskusné fórum práve na začiatku školského roka (bola som upozornená na takéto diskusie aj tu na MK), téme, ktorá je pre mnohých zahalená rúškom tajomstva. Tou témou je „ZRPŠ“, teda tzv. rodičovské združenie. Viem si celkom živo predstaviť, že v tejto chvíli väčšina z vás dospela k rozhodnutiu, že nebude strácať čas čítaním takejto blbosti a radšej si prečíta napr. „Týždeň zo života mamičiek“.  Veď tam sa človek aspoň zasmeje, zlepší si náladu (aj ja to rada čítavam 🙂). Nuž, aj ja som do istého času takto reagovala. Zmenilo sa to nástupom dcéry do škôlky.

Aj takto sa dá

Ako v iných škôlkach, aj v tej našej nastal čas „plenárky“.  Mali sme ju spolu so školákmi, keďže sme jeden subjekt. Možno to poznáte. Všetci rodičia všetkých detí sedia v jednej miestnosti so všetkými pedagogickými a niekedy aj nepedagogickými zamestnancami školy.  Ako novopečený rodič – škôlkar som si len tíško sadla a sledovala, čo sa budediať.

Otvorenie, privítanie, prejav – jeden, druhý, tretí..., sem – tam padla nejaka otázka, ktorá mi prišla skôr ako rečnícka, pretože sa nenašiel  medzi rodičmi nikto (no, aby som bola objektívna, tak poviem skoro nikto), kto by mal odvahu reagovať. Teda reagovať verejne.  Samozrejme, šuškandy  s rukami na ústach fungovali  medzi rodičmi dokonale. A že po kom to tie deti majú! A potom nastal moment, keď pred rodičov predstúpil predseda ZRPŠ s požiadavkou, že si máme za „malkáčov“ zvoliť niekoho do rodičovského združenia.  Ani som sa nestihla ... vlastne nič som nestihla, lebo v tom momente vykríkla kamoška (odvtedy stále rozmýšľam, či jej tento titul neodoberiem) moje meno. A ja som ako v tranze súhlasila. Dodnes si nedokážem logicky odôvodniť tento krok, ale stalo sa. Takto sa začala moja kariéra v ZRPŠ!

Prvé zasadnutie