Je deväť hodín doobeda. Otváram dvere na spálni a naschvál robím menší buchot v kuchyni, aby sa krpaňa pomaly zobudila. Máme 10 minút na oblečenie, nadesiatovanie, nalodenie do auta a vyštartovanie, aby sme nemeškali. No nič, musím ju zobudiť. Inak to nejde. Čaká nás prvá hodina.

Samozrejme mrnčí. Čoby nie, aj ja by som mrnčala, keby ma niekto budí. V polospánku ju prebaľujem, obliekam, do ruky vyfasuje ovocnú taštičku a po ceste k autu jej obúvam topánky. Zamykám dom, sadám do auta a rýchle a zběsile uháňam do susedného mesta na krúžok hudobno-pohybových hier.

Miesto na parkovanie žiadne, v duchu hreším, nahlas nemôžem, už začína hovoriť. Aby som to nemala moc jednoduché, začína popŕchať. Dieťa na rukách, tašku s vecami cez rameno a obľúbená hračka pod pazuchou a ja musím ísť cez pol sveta. Kým prídeme do cieľa, sme mokré ako myši. Ešte aj tá recepčná na mňa pozerá, ako na zjavenie. Vo výťahu sa zazriem v zrkadle a chápem prečo. Na ksichte roztečená riasenka, že vyzerám ako leader skupiny Kiss a tričko mokré, akoby som ešte k tomu práve dohrala koncert svojho života.

Do správnych dverí sme našťastie trafili, vlhčené vreckovky zo mňa vo výťahu urobili opäť človeka a tak som sa celá nabudená tešila na náš spoločný krúžok. Mamičky tam boli sympatické, lektorka tiež. Prostredie príjemné. Čo viac si priať? No možno dieťa, ktoré by z toho aj niečo malo. Prvý cvik. Poľahnutie detí na fitloptu a gúľanie dopredu a dozadu. Realita - moja dcéra plače, fitlopty sa bojí, krk mi doškriabala, že by sa ani v tých odtieňoch šedej za také sado maso nehanbili a drží sa ma ako kliešť. To isté sa opakuje na bilibku. Tunel nepodliezla, na karimatku si neľahla, loptičku hádzať nechcela a bublifuk fúkať nevedela, zato sa ho poriadne napila. Ja zisťujem, že potrebujem silnejší antiperspirant, dve tričká na prezlečenie a pravdepodobne dostatočné dlhú časovú pauzu, kým si hodinu opäť zopakujeme.

Takto nejako vyzeral náš prvý pokus o zapojenie sa do nejakého krúžku určeného pre najmenších. Krpaňa nemala ani rok a pol a v tej chvíli som sa zaprisahala, že minimálne takú dobu veru ani ďalší krúžok neabsolvujeme.

Poviete si, moderné mamy. Nevedia, čo od radosti so sebou. Či kam s konope. A tak sa stane, že aj s ani nie dvojročným dieťaťom pendlujú z plávania na angličtinu, z angličtiny na hudobnú, z hudobnej na tanečnú. Stojí to peniaze, čas, benzín alebo minimálne dezén na bicyklových gumách. A to všetko len preto, aby vychovali malých polobohov a mohli pri kávičke s kamoškami riešiť koľko ich vyjde každodenné dochádzanie do školy pre nadané deti, hoc ich ratolesť nemá ešte ani tri.

Pohľady na trávenie voľného času s deťmi sú rôzne. Tak ako aj naše deti. Kým Aničku dennodenné dochádzanie na nejaký freestylový krúžok detského hipp-hoppu ničí, Jennifer by zničila aj Chucka Norisa skríženého s Duracell zajačikom. A tak hovorím, prečo nie, keď to rodičovi aj dieťaťu vyhovuje?

Veľkú rolu zohráva aj vek či zrelosť dieťaťa. Úlohou každej mamy je vycítiť, či to má zmysel a význam. Či na hudobnú chodí len preto, že ich lektorka označuje na Facebooku a malý je na tých fotkách taký rozkošný, alebo sa dieťa teší a tento spôsob trávenia voľného času ho napĺňa. Ja som svoje predsavzatie vyhýbania sa akýmkoľvek krúžkom odložila a tak sme vyskúšali tanečnú, a v tom krpaňa našla.

Naši najmenší sa potrebujú hrať. Potrebujú voľný čas. Len tak. Pre seba. Mať čas, len tak si v pokoji sadnúť s mamou, prelistovať knižku alebo variť z piesku na ihrisku. Faktom však zostáva, že v tomto období si postupne osvojujú základy sociálnych skúseností a dôležité návyky. Rodičia by mali deti učiť ako pozitívne tráviť voľný čas. Aj podľa odborníkov by prirodzenou súčasťou voľnočasových aktivít mali byť záujmové krúžky. V kolektíve vrstovníkov získavajú skúsenosti a návyky, ktoré inde nezískajú. Rozvíjajú si svoje zručnosti a talent. Ak dieťa navštevuje krúžok kde sa dobre cíti, má to samozrejme dobrý vplyv na jeho psychiku a posilňuje to jeho sebavedomie. A šťastné dieťa = šťastná mama. Čo viac si priať?

Aké máte vy názory na krúžky pre najmenšie deti? Navštevujete nejaké? Podeľte sa so svojou skúsenosťou vo WIKI, stačí kliknúť sem a ja vás odmením srdiečkom.

Len mať sa rád...

Mám sa rada. Naozaj.

Niekedy preto na ľudí pôsobím príliš sebavedomo. Alebo aj namyslene. Niektorí sa mi preto otočia chrbtom.

Ja som však na seba len hrdá. Viem si priznať keď som v niečom dobrá. Poviem to pekne nahlas.

Samozrejme, priznám si aj neúspech a zlyhanie. Príjmem ho. Je mojou súčasťou. A idem ďalej.

Nebolo to tak vždy. Bola to dlhá cesta. A stále po nej idem.