Keď ani dlho potom, ako sa zotmie, nad tvojim životom nevyjde slnko, nie je úniku. Tvoja duša stráca farby, až postupne ostane celkom čierna. Celé tvoje vnútro zaplnia mraky tmavšie ako najtmavšia noc a ty správne vytušíš, že sa schyľuje k niečomu hroznému, čomu sám nedokážeš zabrániť.Potrebuješ pomoc. Ale, kde ju budeš hľadať, keď na svete už niet nikoho? Pôjdeš, opustíš posledné ako tak bezpečné miesto na zemi? Budeš ju hľadať?

Samanta ostala úplne sama. Po výbuchu elektrárne, neďaleko miesta, kde bývala, zahynulo veľa ľudí. Tí, ktorým sa podarilo nejakým zázrakom prežiť ušli, ale ju so sebou odmietli zobrať. Mala zranenú nohu a nejaký samozvaný vodca tejto skupiny rozhodol, že by im bola len na príťaž, a aj tak nemá veľkú šancu na prežitie.Dúfala, že nájde aspoň svojho staršieho brata, pretože rodičia mali v deň výbuchu službu v práci - v elektrárni. Vedela, že to nemohli prežiť, nemala však odvahu ísť ich hľadať, hoci by ich rada dôstojne pochovala. Bála sa však toho, čo nájde. Ak nájde. Videla ako dopadli ľudia, tri kilometre od výbuchu. Ona mala šťastie, v čase, keď vybuchol prvý reaktor, bola hlboko v podzemí. Sem chodila vždy, keď neboli rodičia doma. Mala len šestnásť, nemala priateľov, radšej si kopala tunely v neďalekých jaskyniach, ktoré objavila pri potulkách lesom za domom.Jediný, kto ju v tom podporoval, bol jej brat Simon. Nosil jej sem rôzne veci, s ktorými sa "hrali" na prežitie. Nikdy si nemyslela, že ich skutočne niekedy využije.Simon sa však ani po troch týždňoch nevrátil do ich domu. Už nedúfala. Každým dňom pridávala na dom nové a nové barikády. Sama do neho vstupovala len cez miniatúrny otvor v kôlni. Vždy ho dôsledne zakryla všetkým, čo mala po ruke. Jeden by nikdy nepovedal, že práve tadiaľ sa dá dostať do domu. Pre istotu však mala aj únikový plán. Za posledných pár rokov sa im so Simonom podarilo nájsť jaskyňu, ktorá viedla priamo popod ich dom. trvalo presne dva roky kým sa prekopali cez podlahu až k jaskyni. Dolu v chodbách by ju nikdy nikto nenašiel. Skôr by si našla ona jeho. Poznala ich lepšie ako samú seba.

Prešiel mesiac od odchodu posledných ľudí. Nevedela, či prežili. Nevedela, ako je na tom zvyšok sveta. Noha sa jej už celkom zahojila a ona aj napriek všetkým tým rečiam o tom, ako čoskoro zomrie, stále žila. Bolesť už bola takmer celkom preč, zranenie jej pripomínala už len nepekná jazva na stehne.Aj dnes v noci sa rozhodla vykradnúť sa z domu a urobiť si zásoby na pár dní. Vždy chodila v noci, vtedy bola menšia šanca, že by ju niekto uvidel, predsa tu mohol niekto ostať ako ona. Brala si vždy len málo vecí, aby nevzbudila pozornosť, ak by naraz vyrabovala celý obchod, či lekáreň. Pozoruhodné bolo, že za celý ten mesiac nestretla nikoho. Nič, ani len nejakého túlavého psa, či mačku. V meste bolo úplne mŕtvo a to ju desilo najviac.Dnes však na západ slnka čakala akosi pridlho. Pozorovala ho cez úzku štrbinu medzi latami strechy. Udomácnila sa tu hore, ak by sem nejakou nešťastnou náhodou niekto zavítal. Odtiaľto by ho uvidela na niekoľko stovák metrov. Od chrbta mala les, z tadiaľ nečakala nikoho."No tak," šepkala a posúvala tak slnko mysľou o kúsok nižšie.Nedarilo sa.Začala mať nepríjemný pocit, začala byť nesvoja, akoby sa k nej niekto blížil. Mala pocit, že niekto mieri k domu. Presúvala sa najtichšie, ako len vedela, z jednej strany na druhú, a snažila sa zazrieť akýkoľvek pohyb, ktorý by návštevu prezradil. Mala pocit, že snáď počuje, tlkot jeho srdca. Nemýlila sa. Bol tak blízko, až ju striaslo, keď sa otočila.