Skupina turistov navštívila krokodíliu farmu a boli v kúpacej konštrukcii uprostred jazera.
Majiteľ farmy kričal: "Kto skočí do vody a zapláva na breh, dostane milión! "
Ticho bolo ohlušujúce.
Zrazu sa blikalo a turisti sa neveriacky pozerali na mužov vo vode. Aj krokodíly si ho všimli a začali ho naháňať. Muž doslova plával o život. Mal šťastie, že plával na breh bez zranenia, no úplne vyčerpaný.
Majiteľ mu blahoželal k víťazstvu a dal mu sľúbený milión dolárov.
Po prevzatí odmeny sa muž a jeho žena vrátili do svojej hotelovej izby. Muž je stále v šoku, hovorí manželke: "Ja som do tej vody neskákal, niekto ma strčil!" " "☝
Jeho žena sa usmieva a odpovie: „Viem, bola som to ja! „
A pointa príbehu: "Za každým úspešným mužom je vždy žena, ktorá ho trochu postrčí. " " 😁😂

Myslite ze taketo saty preziju pracku program rucne pranie 30st? Na stitku to je ale aj tak mam respekt

Ahojte. Máte prosím niekto odskúšané.? Ktorá vôňa je pre vás top?

Tarotový výklad

Energia tohto obdobia je ako cesta, na ktorej sa učíme veriť procesu – aj keď výsledky ešte nie sú hneď vidieť.

8 pentaklov a Hviezda – Tvoja snaha má zmysel. Možno sa cítiš, že ideš krok po kroku a nikto to nevidí, no Vesmír to vníma. Hviezda ti prináša nádej a uzdravenie – svetlo na konci tunela je už blízko.

6 pohárov a 9 pentaklov – Môže prísť chvíľa, kedy sa v myšlienkach vrátiš k minulosti. Spomienky môžu byť sladké, no práve ony ti pripomínajú, ako ďaleko si sa dostala. Dopraj si chvíľu pre seba, odmenu, malý rituál vďačnosti.

5 pohárov a 3 holí – Netráp sa nad tým, čo sa nepodarilo. Otoč sa smerom dopredu – tam čakajú nové príležitosti. Otvárajú sa ti dvere, ktoré si predtým možno ani nevidela.

7 pentaklov a Kráľovná mečov a Kráľ holí – Kombinácia trpezlivosti, rozumu a odvahy. Vieš, čo chceš, a vieš, ako to dosiahnuť – len to chce čas a jasnú hlavu. Nedaj sa rozhádzať emóciami, zostaň pevná vo svojom zámere.

Mesiac – Posledná karta hovorí o intuícii, snoch a vnútornom hlase. Nie všetko je teraz úplne jasné, ale cesta sa čoskoro vyjasní. Dôveruj svojej vnútornej múdrosti – ona ťa vedie správnym smerom.

Posolstvo trpezlivosti, viery a prechodu z tmy do svetla.

Ahojte,prosím,neviete poradiť nejakú bandáž/ortézu na koleno?Začínam mať problem pri dlhom chodení dolu schodmi a ideme lyzovat ,tak by som si chcela trošku pomoct.

Dievčatá...po dlhšej dobe som si spomenula na @boubatko . Zrejme nemáte o nej info, ako sa im darí. Boli skvelí 🤍

Ahojte. Prosím viete niekto, dokedy je otvorená pasáž na starom trhovisku v Žiline? Tie obchody so spoločenskými odevmi. Ďakujem

Dokazovať a súperiť jedine so svojim včerajším ja 🌷

Kedy zacat s vianocnym pecenim? Niekde som videla prispevky, ze uz vypekaju. Mne to pride este hrozne skoro...😲

Ahojte
Prosím Vás,máte niekto skúsenosti s tou stranou ?
https://www.lacnezajazdy.sk

A mozme odpocitavat 🏝️🌅

Kolko dopredu sa da zarobit cesto na vianocne kolaciky, ze by som ho mala v chladnicke uskladnene? Dakujem.

Ahojte poznáte eloj úniu zo Žiliny ?
Dalujem

Toto ma dnes pobavilo 😂 😂

Dobry den prosim rozpozná niekto červený sprej frottee? 1995 rokoch priblizne boli hitom...prosim vôna bola sladka skôr kokosova neviem opísat .Niekto si pamätá? Nahodou zloženie alebo krabičku nemáte doma pohodenú ?

Ako prebieha deň otvorených dverí na strednú školu? Je lepšie tam ísť aj s rodičom?

PRÍBEH LÁSKY

ANTOINE DE SAINT-EXUPÉRY A CONSUELO

Azda jeden z najpozoruhodnejších milostných príbehov minulého storočia! Keby v živote francúzskeho letca a spisovateľa Antoina de Saint-Exupéryho nebola existovala malá diablica menom Consuelo, jeho Malý princ by možno nikdy nepoznal svoju Ružu. Práve z Consuelo totiž vznikol obraz nádherného, no pichľavého kvetu.

Oficiálni životopisci však s týmto názorom nesúhlasia – naopak, sú presvedčení, že manželstvo s touto ženou bolo tragédiou Exupéryho života.

On – dobromyseľný a mierny, ona – nepredvídateľná a rozmarne búrlivá. Spájal ich však jeden spoločný znak – obaja akoby nepatrili do tohto sveta.

V leteckých kruhoch sa legendárna roztržitosť Antoina stala doslova príslovečnou. Lietal tak, že zabúdal zatvoriť dvierka kabíny, vtiahnuť podvozok, zapájal prázdnu palivovú nádrž či pristával na nesprávnej dráhe. Niet divu, že jeho lety sprevádzali neustále nehody. Len pár mesiacov po prvom vzlete rozbil lietadlo a utrpel otras mozgu. Roku 1932 sa pri skúškach nového hydroplánu len zázrakom dostal z tonúcej kabíny. Koncom roku 1935 havaroval pri prelete z Paríža do Saigonu a Nový rok privítal v líbyjskej púšti, kde ho, polomŕtveho od smädu, náhodou našla karavána. V roku 1938 zasa takmer zahynul pri havárii v Guatemale...

Keď sa stretla s Exupérym, Consuelo Gómez Carrillo už dvakrát ovdovela. Keby bola prírodným živlom, pokojne by jej pridelili dvanásť bodov na Beaufortovej stupnici. „Malý salvádorský vulkán“ – tak ju nazýval Antoine, a slovo „malý“ sa vzťahovalo len na jej drobnú postavu, nie na silu temperamentu, ktorá ju sprevádzala.

Všetci Antoina odhovárali od sobáša s „prírodnou pohromou“. Neposlúchol ani vlastnú matku, ktorej inak vždy ustupoval. A tak vzniklo manželstvo, v ktorom nebolo miesto pre pokoj, rozumný rozpočet, manželskú vernosť, deti ani pokorné starnutie. No možno práve takéto manželstvo Antoine potreboval – kolísajúce sa ako plachetnica v neustálom vetre.

Svadba, ktorú spočiatku tak naliehavo chcel, sa stále odkladala – čakal na príchod matky. Keď Consuelo stratila trpezlivosť, odviedol ju do radnice, aby sa konečne vzali. No vo chvíli, keď mal vysloviť posvätné „áno“, rozplakal sa: „Nechcem sa ženiť ďaleko od vlasti a svojej rodiny!“ „A ja nechcem ísť za muža, ktorý plače,“ odpovedala mu pohotovo Consuelo. Až po dvoch rokoch známosti sa stala grófkou de Saint-Exupéry.

Súčasníci ich vzťah opisovali jediným slovom – paradox. Consuelo, prudká, neovládateľná, vrtkavá a neúnavne výbušná, kričala, hádala sa a zúrila stovky ráz denne. Rozbíjala riad, preklínala manžela – a on sa len uhýbal a usmieval.

Tam, kde iní videli len hádky a chaos, Exupéry nachádzal poéziu. Consuelo snívala o tom, že kúpi karmínové plachty a na nich Antoina zabije – a on by ju sám možno zabil, keby namiesto kriku začala zašívať jeho ponožky.

Rozprávalo sa, že s jednou milenkou sa rozišiel práve preto, že ju pristihol, ako štopká. To, čo väčšina ľudí nazýva šťastím, považoval Exupéry za stagnáciu. Pokoj a ticho boli v rozpore s jeho povahou – pre tvorbu potreboval nepokoj, napätie, ktoré mu vytvárala práve jeho žena. Veril, že láska je šťastie, štedro okorenené utrpením.

Toto osobité šťastie ho však hlboko ranilo – a rany sa nestačili hojiť. Raz Consuelo zmizla na dva dni bez slova. Antoine celú noc blúdil po baroch, hľadal ju. Ráno si unavený a rozrušený sadol za riadenie lietadla, zablúdil, vrazil do dún v líbyjskej púšti a len zázrakom prežil – zachránili ho beduíni. Neskôr napísal matke: „Je strašné nechať za sebou niekoho, kto, ako Consuelo, neustále potrebuje tvoju prítomnosť. Cítiš neznesiteľnú túžbu vrátiť sa, aby si chránil, a lámeš si nechty o piesok, ktorý ti bráni splniť povinnosť.“

Consueline búrlivé romániky čoraz viac dráždili Exupéryho. S rokmi ho navyše začala verejne ponižovať výčitkami z impotencie. Vtedy sa v jeho živote začali objavovať iné ženy. Consuelo to znášala s ťažkosťou – nežiarila ani tak na sokyne, ako na pozornosť, ktorú jej muž dostával. Vždy túžila byť stredobodom jeho sveta.

Treba povedať, že vymyslená impotencia, ktorú mu Consuelo pripisovala, nijako nebránila mladej herečke Natalii Paleyovej ani maliarke Hede Sternovej byť Exupéryho milenkami a obdivovať ho ako muža. Významnú úlohu v živote autora Malého princa zohrávala aj mladá Sylvia Reinhardtová. Hoci Exupéry pohŕdal malomeštiackym pokojom, občas ho predsa len potreboval. So Sylviou nachádzal to, čo mu Consuelo nikdy nevedela dať – teplo domova a tichú nehu. A predsa sa rozporuplný Antoine vždy znova vracal k svojej žene, ktorá ho rokmi trápila čoraz viac.

Spisovateľ-letec, obdivovaný celým svetom, niesol svoj kríž statočne – tú divokú lásku k napoly šialenej klamárke. Neraz sa rozhodli rozísť. Roku 1938, po ťažkom rozhovore, Consuelo, napoly mŕtva od žiaľu, odplávala loďou do rodného Salvadoru. Cesta sa už chýlila ku koncu, keď jej doručili telegram od matky: „Tvoj manžel je ťažko ranený, má tridsaťdva zlomenín, jedenásť z nich vážnych. Zabránila som amputácii, čakám ťa v Paname – prilet čo najskôr.“ (Exupéry vtedy havaroval v Guatemale.)

„Len s námahou som v tej opuchnutej tvári spoznala svojho Tonia. Jedno oko mal takmer na čele, druhé viselo pri fialovom, bez tvaru zdeformovanom ústí,“ písala Consuelo vo svojich pamätiach. V deň, keď ho prepúšťali z nemocnice, vychudnutý a zjazvený Exupéry povedal: „Zajtra ma posadíš do lietadla do New Yorku. Tam si dám urobiť plastickú operáciu – nemôžeš predsa žiť s netvorom.“ No ženu so sebou zobrať odmietol: „Veď sme sa rozišli, nezabudla si?“

Keď sa v lete roku 1944 vydal na prieskumný let, zrejme už vedel, že sa nevráti. A cítila to aj Consuelo, ktorá sa vrhla tvárou do postele a odmietla sa s ním rozlúčiť pohľadom z okna. Tesne pred odletom mu veštkyňa predpovedala smrť v morských hlbinách. Antoine s úsmevom rozprával proroctvo priateľom, dodávajúc, že ho zrejme pomýlila s námorníkom. No 31. júla vzlietol smerom k Lyonu – a čoskoro spojenie s lietadlom zmĺklo.

Trosky stroja sa nikdy nenašli. Kde a ako zahynul, zostalo záhadou. Prežila len krásna legenda, že – podobne ako jeho Malý princ – nezomrel, iba odletel k svojej hviezde.

Consuelo po celé roky odmietala uveriť, že jej manžel je mŕtvy. „Často ma nechával samu,“ tvrdohlavo opakovala, „ale vždy sa vracal.“

Consuelo prežila svojho muža o tridsaťpäť rokov – zomrela v roku 1979. Až po jej smrti vyšla kniha Spomienky Ruže, v ktorej s dojímavou úprimnosťou opísala roky spoločného života so slávnym spisovateľom. O niekoľko rokov neskôr sa do rybárskej siete zamotal náramok s vyrytými menami Antoina a Consuelo – bol to náramok Exupéryho.

Ahojte. Súrne potrebujem vybaviť medzinárodný vodičský preukaz. Na polícii mi nikto nedvíha, tak moja otázka znie… ako dlho sa čaká na vydanie takéhoto preukazu?

❤

Zvykla si, že je pri nej. Jednoducho je — a to stačí.

Každé ráno jej z práce volával:

— Tak čo, naraňajkovala si sa?

— Bože môj, aké maličkosti ťa trápia! — mávla rukou a v hlase jej zaznelo ľahké podráždenie.

Jej dni boli naplánované na minúty: projekty, stretnutia, termíny. A on... jednoducho bol v jej živote. Ticho, nenápadne, vždy.

Aj on mal prácu, svoje starosti, no z nejakého dôvodu sa zaujímal o jej raňajky, zatiaľ čo ona o tie jeho — nikdy. Nebola na to zvyknutá.

On vstával ešte pred svitaním, keď sa za oknom len brieždilo, a ona ešte snívala, mrmlajúc čosi nezrozumiteľné do vankúša. Ešte by mu mala aj raňajky pripravovať — čo sme, v začiatkoch minulého storočia? Ženy už nie sú otrokyne!

A predsa — v priehradke jej auta sa vždy našiel „Snickers“.

On ho tam potajme vkladal, aby mala v zápche čím zahnať hlad.

Keď si odhryzla kúsok, pomyslela si: „Šibal, veď on ich miluje, nie ja! A ja z nich len priberám…“

A predsa — vždy v pravý čas, vhodne, chutne.

Žili pokojne. Bez búrlivých hádok, bez filmových vášní. Jednoducho on je. Ona je. A to bolo dobré.

Až raz ho odviezli do nemocnice. Mávla rukou: o týždeň bude doma, srdce ho len zradilo — komu sa to nestane.

Pracovala ako predtým: nový kontrakt, nové termíny. On jej cez telefón hovoril, aby nechodila: jedlo výborné, lekári pozorní, cíti sa ako v sanatóriu.

No jedného rána sa zobudila a ucítila prázdno.

Nezavolal. Nespýtal sa, či sa naraňajkovala. A po prvý raz jej bolo chladno.

Telefonát z nemocnice: stav sa zhoršil, previedli ho na jednotku intenzívnej starostlivosti.

Rútila sa mestom, modliac sa len za jediné: nech prežije, nech je všetko ako kedysi.

Zápcha — celý úsek červený. Otvorila priehradku... prázdna. Ani jeden „Snickers“.

Noc na nemocničnej pohovke sa vliekla ako večnosť. Oči mala červené od sĺz, ruky zopnuté v modlitbe.

— Prečo je to tak? Veď my sme boli šťastní… — šeptala.

Vedľa nej sa ticho posadil šedivý, unavený Anjel:

— Je zle… odchádza.

— Ja… ja urobím čokoľvek, len mi ho vráťte! — vyhŕklo z nej.

— Kúp mu „Snickers“. Veď on ich tak miluje, — povedal Anjel ticho, s nehou v hlase.

Rútila sa víchricou k jedinému nočnému obchodu. Mráz jej štípal líca, vietor ju zrážal z nôh.

— Mali ste šťastie… zostal posledný, — povedala predavačka a položila tyčinku na pult.

Ráno sa prebudila tam istom, na nemocničnej pohovke.

— Vášho manžela presunuli na bežné oddelenie, — usmiala sa sestrička.

Ona, ešte stále neveriaca, otvorila dlaň — ležal v nej pokrčený, teplý „Snickers“.

— Moja starostlivá… — zašepkal on so slabým úsmevom. — Aká si len dobrá…

P. S. Chráňte tých, čo sú pri vás. Vážte si aj maličkosti, lebo niekedy práve ony držia náš život pohromade.

Na motívy poviedky O. Sírovej

Prosim neviete kupim ešte niekde čerstvé jahody? Potrebujem ich mat tento piatok 😁

Inšpirácia na november 😊

Ženy, ktoré to už máte v malicku, ake je napríklad dobre výživné jedlo, čo má 600 kcal? Asi mi dochádzajú nápady... Vďaka