Nepatrím k cyklofanatikom a predstava stredne strmého kopca sa u mňa už preventívne prejaví zvýšením tepom, ale napriek tomu som sa rozhodla obstarať si sedačku pre nášho drobca.

Keď som si hodila kľúčové slovo do vyhľadávača, cítila som sa ako rozmrazená po 20 rokoch. Moje predstavy o nizučkej sedačke podobnej tej, v ktorej sme sa krútili na reťazovke na kolotočoch pripnutej o kormán, sa rozplynuli ako keď fúknete do odkvitnutej púpavy. A teda, na čo všetko pri výbere prihliadať?

Vozík vs. cyklosedačka

Ak napíšem, že máte tri možnosti, ako prepravovať svoju ratolesť na bicykli klamať nebudem, no trošku zavádzať. Typy prepravy sú skutočne tri - sedačka vpredu pred riadidlami, vzadu nad zadným kolesom a treťou je tzv. cyklovozík alebo príves za bicykel, no aj medzi nimi je skutočne kvantum modelov, ktoré sa viac či menej odlišujú.

Cyklovozík môžete využiť aj pre malé bábätká, ak sú vybavené novorodeneckou vložkou. Dieťa má dostatok priestoru, je pripútané pásmi a cez okienka, chránené pred hmyzom, slnkom, vetrom, prachom, dažďom a všetkými možnými aj nemožnými poveternostnými podmienkami, pozoruje svet. Niektoré vozíky vďaka špeciálnej rukoväti môžu poslúžiť aj ako kočík, keď bicykel odstavíte. Nevýhodou je ich obstarávacie cena. Nové sa pohybujú najlacnejšie cca od 125 Eur.

Samozrejmosťou musia byť reflexné prvky, vlajočka aj zadné osvetlenie, aby bol vozík dostatočne viditeľný, hlavne pre motoristov. Brzdy musia byť v stopercentnom stave, brzdná dráha s vozíkom je pre vyššiu váhu súpravy dlhšia. Treba sa s ním naučiť jazdiť, dostatočne nadchádzať. Nabehnutie na obyčajný obrubník by mohlo vozík prevrátiť.

         Negatívne skúsenosti zo školou má väčšina dospelých (aj keď ich odstupom času zľahčujú či rozprávajú ako humorné historky). Nejde však iba o zážitky strachu, nespravodlivosti, nudy. Oveľa nebezpečnejšie sú dlhodobé poškodenia v oblasti návykov a postojov. Za poškodenie je možné považovať napríklad nerozvinutie individuálnych dispozícií a schopností, zníženie sebavedomia, vytvorenie závislosti na autorite, taktiež malý rozvoj komunikačných zručností a kritického myslenia, prijatie predstavy o súťaživosti a dokazovaní druhým, že sú horší než ja, ako o správnych a dôležitejších prístupoch než je spolupráca. Dá sa povedať, že tradičná škola poškodzuje každé dieťa bez výnimky, samozrejme každé inak.

         V mozgu máme zdedené dva základné mechanizmy na prežitie. Stresovú reakciu, ktorá nesie so sebou negatívne emócie, ako strach, hnev, napätie... A druhým mechanizmom je učenie. Učenie je, aspoň u cicavcov, spájané s príjemnými emóciami. Človeku sa však podarilo prepojiť učenie so stresom. Predovšetkým to školské v niektorých prípadoch do takej miery, že keď mozog rozpozná – "Toto je učenie." – spustí sa stresová reakcia, ktorá automaticky učeniu zabráni. Z výskumu vieme, že pochopenie zmyslu a súvislostí je "odmenené" tým, že sa v mozgu uvolní hormon šťastia, endorfín.

Práve toto je vnútorným hnacím motorom učenia, tzv. vnútorná motivácia.

         Avšak porozumenie učivu sa v praxi nahrádza učením naspamäť. Väčšinu toho, čo sa takýmto spôsobom naučíme, veľmi rýchlo zabudneme a neprepája sa nám to s inými znalosťami. Informácia trčí kdesi v mozgu izolovaná, bez úžitku, takže sa poväčšine vytratí do zabudnutia.

Z toho, čo počujeme, si dlhodobo zapamätáme veľmi málo (asi 10-15%). Ak niečo vidíme a počujeme súčasne, je šanca o niečo vyššia. Percento sa zvyšuje, ak môžeme o veci diskutovať, keď môžeme sami niečo robiť, skúšať a zažívať. Najviac si dlhodobo zapamätáme informácie, ktoré sa snažíme naučiť druhých (až 90%). Tradičný spôsob výuky je však založený na výklade učiteľa, na jeho aktivite a naopak na pasivite detí.

          Hoci by mal byť učiteľ autoritou v zmysle vplyvu výraznej osobnosti, jeho pôsobenie v triede je predovšetkým mocenské.