„Nemal si mi to ukazovať...“ Som emočne úplne na dne a Jean je tu preto, aby z môjho nešťastia vyťažil, čo najviac. V istom smere by sa dalo povedať, že sa mi snaží pomáhať, ale to je úplne zbytočné, pretože on je vinný za to čo sa deje. Je pravda, čo povedal dolu a to, že by to bolo oveľa horšie keby som o svojej budúcnosti ani nevedela. „Máš rovnaké právo, ako všetci ostatní, vedieť, čo ťa v živote čaká.“ „Väčšina ľudí nikdy nezistí svoju budúcnosť.“ „Nezabúdaj na to, že ty nie si len obyčajný človek.“ „Nie, na to sa nedá zabudnúť. Zrkadlo mi to pripomína každý deň.“ „Som ale rád, že si prestala nosiť šošovky.“ Ach, úplne som na ne zabudla. Myslím, že ostali v dome Loganových rodičov. „Zabudla som na ne.“ „Takto ti to oveľa viac pristane ako predtým.“ „Ty... Nič o tom nevieš. Nebyť Logana netuším nič o tomto hlúpom živote.“ „Hlúpom živote?“ Podišiel bližšie a založil si ruky na hrudi. „ Veď  môžeš úplne všetko, čo len chceš.“ „Chcela som byť s Loganom šťastná. Nechcela som takýto život. Pokým som vedela len o nás dvoch, vyhovovalo mi to. Nechcela som aby si ubližoval ľudom okolo mňa, nechcela som aby zomreli Loganovi rodičia, nechcela som aby umierali vôbec nejakí ľudia. Chcela som aby si mi dal pokoj.“ Do rána by som mohla menovať to, čo som chcela a čo nie. „Ty proste nevieš nič o mne ani o tom čo chcem alebo nechcem.“ Upriamil na mňa pohľad a usmieval sa. Áno, robiť si zo mňa srandu, alebo si robiť srandu na môj úkor, to mu ide. „Choď preč.“ Opäť som si ľahla chrbtom k nemu. Ešte chvíľu na mňa zízal a potom odišiel. Nakoniec sa mi podarilo zaspať...
          Ráno som sa prebrala až keď bolo vidno. Mohlo byť osem alebo deväť hodín. Jean sedel na stoličke vedľa mojej postele. Nohy mal preložené a hojdal sa. Napadlo ma či ho z nej nezhodím. Ale ak sa pohnem zistí môj podraz skôr ako ho stihnem urobiť. „Čo tu zase chceš?“ Opýtala a protestatívne som sa otočila na druhú stranu, aby som sa na neho nemusela pozerať hneď z rána. „Mala by si zavolať Logana.“ „Prečo? Je ti snáď na blízku?“ Zarehotal sa. Ach, ako nepríjemne zvoní jeho smiech v ušiach. „Nie to nie. Mali by ste si to vysvetliť. Nemienim byť s tebou hore každú jednu noc.“ „To je tvoj problém, Jean. Nemal si sa na mňa naviazať.“ Znovu sa zasmial.  Zodvihla som ruku a ukázala som prstom na dvere. Mal to byť náznak toho, aby odišiel. Nepochopil. „No, dvere. A?“ „Vypadni. Choď robiť niečo zmysluplnejšie.“ „Zmysluplnejšie pre teba, alebo pre mňa?“ Rýpal ďalej. „Rob si, čo chceš.“ Zahundrala som. „V tom prípade idem pohľadať Logana a trochu sa zabavím.“ Zmizol. No to snáď nie! Viac mi nebolo treba, aby som z postele vyskočila na rovné nohy. Vydierač. Čo vlastne odo mňa chce? Čo si myslí, že týmto docieli? „Jean!“ Bez odozvy. Idiot. „Jean!“ Znovu žiadna odozva. „Jean, prosím.“ Zašepkala som naposledy. Nechcem, aby Loganovi ubližoval, nech už sa ku mne chová akokoľvek, nezaslúži si aby si Jean riešil svoje komplexy na ňom. Trpel už dosť. „Čo si prosíš?“ Znovu tie vlasy... Je to úchylné. A vlastne. On celý je úchylný a to sa ma nemusí ani dotknúť, sprava sa tak. „Nechaj Logana na pokoji, niečo si mi predsa sľúbil.“ „Oh, na to som trochu pozabudol.“ Ironicky  si odkašľal. „Nepozabudol. Dobre viem, že to robíš naschvál, aby si dosiahol svoje. Tak čo chceš tentoraz?“ „Potrebujem dnes tvoju pomoc.“ „Akože v čom?“ „Je tu jeden malý problém, len pár ľudí, ktorých treba odstrániť.“ „Ľudí? Ľudí určite zabíjať nebudem.“ „ No a aký je v tom rozdiel?“ „To je úplne jedno. Nehodlám zabíjať nikoho.“ „Fajn. Pôjdeš so mnou a budeš ma kryť. Ja si ich zabijem aj sám.“ „Na čo teda potrebuješ mňa, keď ich vieš... Odstrániť aj sám?“ To už nie je podstatné. Proste ťa tam potrebujem a hotovo. Večer ti prinesiem šaty, pôjdeme na ples.“ Odišiel. Na ples? Tak počkať. To nie je náhodou už trochu veľa? Na plese predsa býva veľa ľudí, ako tam chce niekoho zabiť? Alebo chce zabiť všetkých, čo tam budú?